To, že história nepozná keby, je stará pravda. Uvažovať nad tým, či niektoré udalosti nemohli mať za istých okolností iný priebeh, však nie je nič kacírske.
Mohla maďarská revolúcia v roku 1956 dopadnúť inak, pýtal sa vo svojej knihe Stroskotané ilúzie americký historik maďarského pôvodu Charles Gati. V podobnom duchu si možno položiť aj otázku, či sa invázii v auguste 1968 nedalo zabrániť.
Na jazyk sa hneď tlačí najjednoduchšia odpoveď. Všetko mohlo byť inak, ak by žiadny obrodný proces neexistoval. Život by fungoval v starých neostalinistických koľajách a Brežnev by nepozdvihol svoje mohutné obočie. Úvahy, že príchodu sovietskych tankov sa dalo zabrániť aj vtedy, ak by demokratizačný proces pokračoval, však existujú.
„Myslím si, že v priebehu dramatického vývoja roku 1968 sa neotvorili všetky možnosti, ktoré by viedli k inému vyústeniu,“ hovorí sociológ Martin Bútora, ktorý sa v 60. rokoch podieľal na vydávaní študentského časopisu Echo. Šanca bola podľa neho v občianskej mobilizácii. Bútora si myslí, že reformné vedenie komunistickej strany malo využiť okamih, keď sa „československý problém“ začal internacionalizovať a ostatné komunistické štáty na reformátorov tlačili, aby pritvrdili. „Po rokovaní v Čiernej nad Tisou sa opäť zavádzala cenzúra. Keby vtedy niekto z vedenia strany povedal, že Sovieti na nás vytvárajú obrovský tlak, som presvedčený, že by bolo možné nejaký druh občianskeho odporu zorganizovať. Popularita tých ľudí bola obrovská, keby jeden-dvaja povedali: občania, sme pod veľkým tlakom, pomôžte nám – takáto iniciatíva sa dala spustiť. Oni však prišli z Čiernej nad Tisou a tvárili, že všetko je dohodnuté a bude pokoj. Keby sme boli dali najavo, že sme odhodlaní sa brániť, tak by si Sovieti zákrok možno rozmysleli. Je to jedna z príležitosti, ktorú sme premeškali,“ tvrdí Bútora.
Dubčekovskí reformátori však týmto spôsobom neuvažovali. Ich stratégiou bolo počkať na septembrový zjazd strany, na ktorom by získali väčšiu legitimitu a tým podľa nich aj silnejšiu pozíciu na vyjednávanie s Rusmi. Podľa Bútoru to bola legitímna taktika, ale nestačila.
.jaruzelského cesta?
Historik a Bútorov bývalý kolega zo študentského Echa Milan Zemko sa na túto úvahu pozerá skepticky. Tvrdí, že invázii sa v podstate nedalo zabrániť. Okrem okupácie podľa neho existovala v daných pomeroch len jedna cesta – samookupácia. „Dá sa uvažovať o niečom podobnom, ako sa stalo v Poľsku, v roku 1981. To znamená, že garnitúra, ktorá sa dostala k moci, by pristúpila k veľmi ostrým opatreniam voči silám, ktoré boli 60. rokmi nabudené. Nemuseli hneď nastoliť vojenskú diktatúru, ale museli by zasiahnuť proti tlači, proti mnohým organizáciám, ktoré vtedy vznikali. To by však dubčekovci museli poprieť sami seba. Prostriedky na to mali, ale silu nie,“ hovorí Zemko.
Podobný názor, že toto bola jediná možná cesta, ako zabrániť okupácii, má aj historik Jiří Hoppe z pražského Ústavu pro soudobé d?jiny. „Asi každý historik sa pri čítaní dobových materiálov nad tým zamýšľal. Všetky summity Brežnev – Dubček boli o tom, že sovietsky vodca Dubčeka presviedčal, že musí Pražskú jar zastaviť či aspoň pridusiť. Keby Dubček tieto žiadosti počúval, tak sa mohlo veľmi jednoducho stať, že by Rusi neprišli.“
Knižku, v ktorej sa zamýšľa aj nad tým, čo bolo treba urobiť, aby v auguste 1968 neprišli vojská, v týchto dňoch dokončuje aj slovenský historik Stanislav Síkora. Tvrdí, že kľúčovým momentom, ktorý Rusov pohol na zásah, bolo uvoľnenie cenzúry. „V polovici februára ideologický tajomník strany Jiří Hendrych povolil vydávanie českých Literárnych novín. Novinári to pochopili ako koniec cenzúry a začali písať bez zábran. To nemali urobiť, ak chceli obruče pomaličky uvoľňovať. Ušlo im to a keď sa zbadali, tak už nemohli vrátiť džina do fľaše,“ hovorí Síkora. Jaruzelského scenár by podľa neho možno invázii zabránil, ale ľudia okolo Dubčeka ho nemohli naplniť. „Dubček nastúpil po Novotnom ako demokratizátor a nebol toho schopný. Ale pre históriu možno zostane sympatický práve tým, že sa na tento krok neodhodlal a museli to urobiť Rusi,“ dodáva Síkora.
.bez scenárov
Sám Dubček a jeho najbližšie okolie si možnosť vojenského zásahu vôbec nepripúšťali. To je asi hlavný dôvod, prečo neexistujú žiadne historické dokumenty svedčiace o tom, že by sa vedenie strany vážne zaoberalo úvahami a scenármi, čo robiť v prípade, že sa Sovieti rozhodnú demokratizačný proces násilne zastaviť. Signálov a varovaní pritom bolo dosť. Vojenské manévre Varšavskej zmluvy neďaleko československých hraníc, poznámky sovietskych diplomatov nižšieho rangu o tom, že „veľký brat“ je ochotný použiť všetky prostriedky či priame varovania československých dôstojníkov. Známa je napríklad veta Dubčekovho stúpenca generála Václava Prchlíka, ktorý mu na jednom rokovaní priamo povedal – Saša, oni sú tam už nastúpení. „Nechcel to vôbec počúvať. Nebol to len generál Prchlík. Rôzne varovania a scenáre možného vývoja Dubčekovi predkladal aj minister zahraničných vecí Jiří Hájek či riaditeľ tlačového odboru ústredného výboru strany Dušan Havlíček. On však na to vždy reagoval prudko a okamžite odchádzal z miestnosti,“ hovorí historik Hoppe.
„Pre neho bola predstava, že by nás Sovieti napadli, podobná úvahe, že by USA napadlo Kanadu. Nedokázal si to vôbec predstaviť,“ hovorí Síkora a dodáva: „Problém bol aj v tom, že československá politická scéna veľmi nepestovala kremľológiu, teda analýzu toho, čo sa práve deje v Kremli a aký to má vplyv na sovietske reakcie týkajúce sa rôznych situácií. Mnohí z československého vedenia si možno ani neuvedomovali rozdiel medzi Brežnevom a Chruščovom.“
.so zbraňou v ruke?
Ale čo keby sme sa predsa len vojensky bránili? Historici sa na túto možnosť pozerajú skepticky. Stav našej armády bol úplne iný ako v roku 1938, keď bola celá armáda pripravená brániť sa hroziacemu Nemecku a azda bola aj schopná brániť sa. Naše mobilizačné plány v roku 1968 počítali s inými hrozbami ako so Sovietskym zväzom. Najdôležitejšie pluky boli stále lokalizované na nemeckých a rakúskych hraniciach, teda na presne opačnej strane, než bolo potrebné. Podľa týchto plánov sme mali zadržať prvý útok imperialistov do času, kým nepríde Sovietska armáda na pomoc. Ako hovorí Síkora: „My sme ani nemali vlastné velenie, ani vlastné spravodajstvo... Keby sme mobilizovali a chceli bojovať, tak by to bola brutálna katastrofa.“
Navyše, ZSSR bol náš spojenec v rámci Varšavskej zmluvy a Sovietsky zväz pomáhal budovať našu armádu, takže o nej mal detailnéinformácie. Milan Zemko k tomu dodáva: „Ak hovoríme o možnej československej mobilizácii, musíme si položiť otázku, kto všetko by sa za tým slovíčkom
Československo skrýval. Nemali by sme zabudnúť, že aj mnohí Česi a Slováci sa na vývoj po januári 1968 pozerali skepticky a s rozpakmi.“ Navyše, armáda bola vychovávaná v duchu socialistického internacionalizmu. Na vysokých postoch boli ľudia, ktorí vo vojne bojovali na sovietskej strane. Vychovávali ich v duchu spojenectva so štátmi Varšavskej zmluvy, ktoré bolo nedotknuteľné. Keby sa vojaci prejavili inak, u časti verejnosti by to vyvolalo sympatie, časť verejnosti by bola zaskočená a časť aparátu by sa začala obracať už vtedy. „Vonkoncom nie som presvedčený, že by nejaká mobilizácia pomohla zabrániť okupácii,“ hovorí Zemko. „Možno práve, keby sa prejavovali takéto rozpory, pre Rusov by to mohol byť signál a zasiahli
by skôr.“
.čo sa stalo
To, že to tak nebude, bolo jasné v noci z 20. na 21. augusta 1968, keď vojská piatich armád Varšavskej zmluvy napadli z troch strán našu krajinu. Celkovo bolo do akcie zapojených 26 divízií, osemnásť sovietskych, jedna maďarská, päť poľských a dva bulharské pluky. Vojská NDR sa zastavili na hraniciach (podľa všetkého preto, aby nevyvolávali spomienky na obsadenie Sudet v roku 1939), okrem prieskumných jednotiek, ktoré sem vstúpili ako súčasť sovietskeho vojska. Dohromady to bolo okolo pol milióna vojakov. Okamžite po tom, ako prišli spojenecké vojská, vydal minister obrany Martin Dzúr na nátlak predstaviteľov Varšavskej zmluvy dva rozkazy: podľa jedného mala československá armáda zostať v kasárňach, druhý zabránil vzlietnuť československým lietadlám. Dzúr tiež žiadal, aby naša armáda poskytla pomoc sovietskej armáde pri pristávaní lietadiel. Vojenský historik Michal Štefanský však tvrdí: „Na druhej strane dôstojníci poznali aj vyhlásenie UV KSČ, v ktorom sa uvádzalo, že vstup cudzích vojsk je v rozpore s medzinárodným právom a vojská nik nepozval.“ Aj preto sa objavili úvahy, ako sa postaviť na odpor. Podľa Štefanského sa niektorí generáli v západnom vojenskom okruhu nedokázali zmieriť s tým, že majú len pasívne zostať v kasárňach, ale zostalo len pri úvahách. A najmä generáli v západných Čechách vrátane veliteľa západného vojenského okruhu boli neskôr veľmi rýchlo odvolaní z funkcie. Je zaujímavé, že v jednom moravskom výsadkárskom pluku sa dokonca objavila iniciatíva na Dubčekovu záchranu. Lenže v tom čase bol Dubček už zatknutý a deportovaný do Sovietskeho zväzu. Niektoré sovietske jednotky chceli odzbrojiť československých vojakov a situácia hrozila krviprelievaním. Nakoniec však nepadol na obranu vlasti ani jediný výstrel. Sovietska propaganda síce ukazovala zbrane, ktoré mali údajne patriť kontrarevolucionárom, ale v skutočnosti išlo o sklady Ľudových milícií. Zaujímavá je otázka, či nenastali problémy na južnom Slovensku, kde zasahovala maďarská armáda. Podľa historikov však naši Maďari posielali „svojich bratov domov“. Trochu pikantný je len prípad Štúrova, kde maďarskí vojaci obsadili československú posádku, vojakov odzbrojili a poslali ich „nedostatočne oblečených preč“.
.a čo bolo potom
Ešte predtým, ako sa väčšina cudzích vojsk stiahla, schválilo 18. októbra 1968 Národné zhromaždenie ČSSR Zmluvu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území Československa. Túto zmluvu dva dni predtým podpísali v Prahe zástupcovia oboch štátov. Ustanovilo sa v nej, že „časť sovietskych jednotiek nachádzajúcich sa v ČSSR ostáva dočasne na území ČSSR“.
Podľa tajného protokolu k zmluve, ktorý však parlament nedostal, malo byť na našom území umiestnených 75-tisíc vojakov. Naša strana mala Červenej armáde poskytnúť ubytovacie a skladovacie priestory, zabezpečiť im niektoré druhy potravín, palív, pohonných látok a pod. Bol to smutný koniec. Začala sa normalizácia, masová emigrácia, previerky, vyhadzovanie ľudí zo zamestnania... K moci sa dostal bývalý Dubčekov spojenec Husák, ktorý sám seba považoval za menšie zlo a za človeka, ktorý to s Rusmi nejako uhrá. Ale moci sa ujali spolu s ním aj neostalinisti okolo Biľaka a Indru. Mobilizovať sme nemobilizovali. Bolo by to síce hrdinské gesto, ale zrejme by sme sa neubránili a obetí by bolo viac. Ani samookupácia by nebola dobrým riešením. Máme na to aj varovný príklad: v roku 1983 v Poľsku generál Jaruzelski zaviedol zákaz vychádzania, výnimočný stav, obmedzil už aj tak obmedzené ľudské a občianske práva a krajinu dostal pod kontrolu armády. Ani to nebolo dobré riešenie. Ani 21. augustu, ani tomu, čo prišlo po ňom, sa nedalo vyhnúť. V tom spočíva jeho tragédia.
Mohla maďarská revolúcia v roku 1956 dopadnúť inak, pýtal sa vo svojej knihe Stroskotané ilúzie americký historik maďarského pôvodu Charles Gati. V podobnom duchu si možno položiť aj otázku, či sa invázii v auguste 1968 nedalo zabrániť.
Na jazyk sa hneď tlačí najjednoduchšia odpoveď. Všetko mohlo byť inak, ak by žiadny obrodný proces neexistoval. Život by fungoval v starých neostalinistických koľajách a Brežnev by nepozdvihol svoje mohutné obočie. Úvahy, že príchodu sovietskych tankov sa dalo zabrániť aj vtedy, ak by demokratizačný proces pokračoval, však existujú.
„Myslím si, že v priebehu dramatického vývoja roku 1968 sa neotvorili všetky možnosti, ktoré by viedli k inému vyústeniu,“ hovorí sociológ Martin Bútora, ktorý sa v 60. rokoch podieľal na vydávaní študentského časopisu Echo. Šanca bola podľa neho v občianskej mobilizácii. Bútora si myslí, že reformné vedenie komunistickej strany malo využiť okamih, keď sa „československý problém“ začal internacionalizovať a ostatné komunistické štáty na reformátorov tlačili, aby pritvrdili. „Po rokovaní v Čiernej nad Tisou sa opäť zavádzala cenzúra. Keby vtedy niekto z vedenia strany povedal, že Sovieti na nás vytvárajú obrovský tlak, som presvedčený, že by bolo možné nejaký druh občianskeho odporu zorganizovať. Popularita tých ľudí bola obrovská, keby jeden-dvaja povedali: občania, sme pod veľkým tlakom, pomôžte nám – takáto iniciatíva sa dala spustiť. Oni však prišli z Čiernej nad Tisou a tvárili, že všetko je dohodnuté a bude pokoj. Keby sme boli dali najavo, že sme odhodlaní sa brániť, tak by si Sovieti zákrok možno rozmysleli. Je to jedna z príležitosti, ktorú sme premeškali,“ tvrdí Bútora.
Dubčekovskí reformátori však týmto spôsobom neuvažovali. Ich stratégiou bolo počkať na septembrový zjazd strany, na ktorom by získali väčšiu legitimitu a tým podľa nich aj silnejšiu pozíciu na vyjednávanie s Rusmi. Podľa Bútoru to bola legitímna taktika, ale nestačila.
.jaruzelského cesta?
Historik a Bútorov bývalý kolega zo študentského Echa Milan Zemko sa na túto úvahu pozerá skepticky. Tvrdí, že invázii sa v podstate nedalo zabrániť. Okrem okupácie podľa neho existovala v daných pomeroch len jedna cesta – samookupácia. „Dá sa uvažovať o niečom podobnom, ako sa stalo v Poľsku, v roku 1981. To znamená, že garnitúra, ktorá sa dostala k moci, by pristúpila k veľmi ostrým opatreniam voči silám, ktoré boli 60. rokmi nabudené. Nemuseli hneď nastoliť vojenskú diktatúru, ale museli by zasiahnuť proti tlači, proti mnohým organizáciám, ktoré vtedy vznikali. To by však dubčekovci museli poprieť sami seba. Prostriedky na to mali, ale silu nie,“ hovorí Zemko.
Podobný názor, že toto bola jediná možná cesta, ako zabrániť okupácii, má aj historik Jiří Hoppe z pražského Ústavu pro soudobé d?jiny. „Asi každý historik sa pri čítaní dobových materiálov nad tým zamýšľal. Všetky summity Brežnev – Dubček boli o tom, že sovietsky vodca Dubčeka presviedčal, že musí Pražskú jar zastaviť či aspoň pridusiť. Keby Dubček tieto žiadosti počúval, tak sa mohlo veľmi jednoducho stať, že by Rusi neprišli.“
Knižku, v ktorej sa zamýšľa aj nad tým, čo bolo treba urobiť, aby v auguste 1968 neprišli vojská, v týchto dňoch dokončuje aj slovenský historik Stanislav Síkora. Tvrdí, že kľúčovým momentom, ktorý Rusov pohol na zásah, bolo uvoľnenie cenzúry. „V polovici februára ideologický tajomník strany Jiří Hendrych povolil vydávanie českých Literárnych novín. Novinári to pochopili ako koniec cenzúry a začali písať bez zábran. To nemali urobiť, ak chceli obruče pomaličky uvoľňovať. Ušlo im to a keď sa zbadali, tak už nemohli vrátiť džina do fľaše,“ hovorí Síkora. Jaruzelského scenár by podľa neho možno invázii zabránil, ale ľudia okolo Dubčeka ho nemohli naplniť. „Dubček nastúpil po Novotnom ako demokratizátor a nebol toho schopný. Ale pre históriu možno zostane sympatický práve tým, že sa na tento krok neodhodlal a museli to urobiť Rusi,“ dodáva Síkora.
.bez scenárov
Sám Dubček a jeho najbližšie okolie si možnosť vojenského zásahu vôbec nepripúšťali. To je asi hlavný dôvod, prečo neexistujú žiadne historické dokumenty svedčiace o tom, že by sa vedenie strany vážne zaoberalo úvahami a scenármi, čo robiť v prípade, že sa Sovieti rozhodnú demokratizačný proces násilne zastaviť. Signálov a varovaní pritom bolo dosť. Vojenské manévre Varšavskej zmluvy neďaleko československých hraníc, poznámky sovietskych diplomatov nižšieho rangu o tom, že „veľký brat“ je ochotný použiť všetky prostriedky či priame varovania československých dôstojníkov. Známa je napríklad veta Dubčekovho stúpenca generála Václava Prchlíka, ktorý mu na jednom rokovaní priamo povedal – Saša, oni sú tam už nastúpení. „Nechcel to vôbec počúvať. Nebol to len generál Prchlík. Rôzne varovania a scenáre možného vývoja Dubčekovi predkladal aj minister zahraničných vecí Jiří Hájek či riaditeľ tlačového odboru ústredného výboru strany Dušan Havlíček. On však na to vždy reagoval prudko a okamžite odchádzal z miestnosti,“ hovorí historik Hoppe.
„Pre neho bola predstava, že by nás Sovieti napadli, podobná úvahe, že by USA napadlo Kanadu. Nedokázal si to vôbec predstaviť,“ hovorí Síkora a dodáva: „Problém bol aj v tom, že československá politická scéna veľmi nepestovala kremľológiu, teda analýzu toho, čo sa práve deje v Kremli a aký to má vplyv na sovietske reakcie týkajúce sa rôznych situácií. Mnohí z československého vedenia si možno ani neuvedomovali rozdiel medzi Brežnevom a Chruščovom.“
.so zbraňou v ruke?
Ale čo keby sme sa predsa len vojensky bránili? Historici sa na túto možnosť pozerajú skepticky. Stav našej armády bol úplne iný ako v roku 1938, keď bola celá armáda pripravená brániť sa hroziacemu Nemecku a azda bola aj schopná brániť sa. Naše mobilizačné plány v roku 1968 počítali s inými hrozbami ako so Sovietskym zväzom. Najdôležitejšie pluky boli stále lokalizované na nemeckých a rakúskych hraniciach, teda na presne opačnej strane, než bolo potrebné. Podľa týchto plánov sme mali zadržať prvý útok imperialistov do času, kým nepríde Sovietska armáda na pomoc. Ako hovorí Síkora: „My sme ani nemali vlastné velenie, ani vlastné spravodajstvo... Keby sme mobilizovali a chceli bojovať, tak by to bola brutálna katastrofa.“
Navyše, ZSSR bol náš spojenec v rámci Varšavskej zmluvy a Sovietsky zväz pomáhal budovať našu armádu, takže o nej mal detailnéinformácie. Milan Zemko k tomu dodáva: „Ak hovoríme o možnej československej mobilizácii, musíme si položiť otázku, kto všetko by sa za tým slovíčkom
Československo skrýval. Nemali by sme zabudnúť, že aj mnohí Česi a Slováci sa na vývoj po januári 1968 pozerali skepticky a s rozpakmi.“ Navyše, armáda bola vychovávaná v duchu socialistického internacionalizmu. Na vysokých postoch boli ľudia, ktorí vo vojne bojovali na sovietskej strane. Vychovávali ich v duchu spojenectva so štátmi Varšavskej zmluvy, ktoré bolo nedotknuteľné. Keby sa vojaci prejavili inak, u časti verejnosti by to vyvolalo sympatie, časť verejnosti by bola zaskočená a časť aparátu by sa začala obracať už vtedy. „Vonkoncom nie som presvedčený, že by nejaká mobilizácia pomohla zabrániť okupácii,“ hovorí Zemko. „Možno práve, keby sa prejavovali takéto rozpory, pre Rusov by to mohol byť signál a zasiahli
by skôr.“
.čo sa stalo
To, že to tak nebude, bolo jasné v noci z 20. na 21. augusta 1968, keď vojská piatich armád Varšavskej zmluvy napadli z troch strán našu krajinu. Celkovo bolo do akcie zapojených 26 divízií, osemnásť sovietskych, jedna maďarská, päť poľských a dva bulharské pluky. Vojská NDR sa zastavili na hraniciach (podľa všetkého preto, aby nevyvolávali spomienky na obsadenie Sudet v roku 1939), okrem prieskumných jednotiek, ktoré sem vstúpili ako súčasť sovietskeho vojska. Dohromady to bolo okolo pol milióna vojakov. Okamžite po tom, ako prišli spojenecké vojská, vydal minister obrany Martin Dzúr na nátlak predstaviteľov Varšavskej zmluvy dva rozkazy: podľa jedného mala československá armáda zostať v kasárňach, druhý zabránil vzlietnuť československým lietadlám. Dzúr tiež žiadal, aby naša armáda poskytla pomoc sovietskej armáde pri pristávaní lietadiel. Vojenský historik Michal Štefanský však tvrdí: „Na druhej strane dôstojníci poznali aj vyhlásenie UV KSČ, v ktorom sa uvádzalo, že vstup cudzích vojsk je v rozpore s medzinárodným právom a vojská nik nepozval.“ Aj preto sa objavili úvahy, ako sa postaviť na odpor. Podľa Štefanského sa niektorí generáli v západnom vojenskom okruhu nedokázali zmieriť s tým, že majú len pasívne zostať v kasárňach, ale zostalo len pri úvahách. A najmä generáli v západných Čechách vrátane veliteľa západného vojenského okruhu boli neskôr veľmi rýchlo odvolaní z funkcie. Je zaujímavé, že v jednom moravskom výsadkárskom pluku sa dokonca objavila iniciatíva na Dubčekovu záchranu. Lenže v tom čase bol Dubček už zatknutý a deportovaný do Sovietskeho zväzu. Niektoré sovietske jednotky chceli odzbrojiť československých vojakov a situácia hrozila krviprelievaním. Nakoniec však nepadol na obranu vlasti ani jediný výstrel. Sovietska propaganda síce ukazovala zbrane, ktoré mali údajne patriť kontrarevolucionárom, ale v skutočnosti išlo o sklady Ľudových milícií. Zaujímavá je otázka, či nenastali problémy na južnom Slovensku, kde zasahovala maďarská armáda. Podľa historikov však naši Maďari posielali „svojich bratov domov“. Trochu pikantný je len prípad Štúrova, kde maďarskí vojaci obsadili československú posádku, vojakov odzbrojili a poslali ich „nedostatočne oblečených preč“.
.a čo bolo potom
Ešte predtým, ako sa väčšina cudzích vojsk stiahla, schválilo 18. októbra 1968 Národné zhromaždenie ČSSR Zmluvu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území Československa. Túto zmluvu dva dni predtým podpísali v Prahe zástupcovia oboch štátov. Ustanovilo sa v nej, že „časť sovietskych jednotiek nachádzajúcich sa v ČSSR ostáva dočasne na území ČSSR“.
Podľa tajného protokolu k zmluve, ktorý však parlament nedostal, malo byť na našom území umiestnených 75-tisíc vojakov. Naša strana mala Červenej armáde poskytnúť ubytovacie a skladovacie priestory, zabezpečiť im niektoré druhy potravín, palív, pohonných látok a pod. Bol to smutný koniec. Začala sa normalizácia, masová emigrácia, previerky, vyhadzovanie ľudí zo zamestnania... K moci sa dostal bývalý Dubčekov spojenec Husák, ktorý sám seba považoval za menšie zlo a za človeka, ktorý to s Rusmi nejako uhrá. Ale moci sa ujali spolu s ním aj neostalinisti okolo Biľaka a Indru. Mobilizovať sme nemobilizovali. Bolo by to síce hrdinské gesto, ale zrejme by sme sa neubránili a obetí by bolo viac. Ani samookupácia by nebola dobrým riešením. Máme na to aj varovný príklad: v roku 1983 v Poľsku generál Jaruzelski zaviedol zákaz vychádzania, výnimočný stav, obmedzil už aj tak obmedzené ľudské a občianske práva a krajinu dostal pod kontrolu armády. Ani to nebolo dobré riešenie. Ani 21. augustu, ani tomu, čo prišlo po ňom, sa nedalo vyhnúť. V tom spočíva jeho tragédia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.