Ruský básnik Jevgenij Jevtušenko (*1933) patrí ku generácii „šesťdesiatnikov“, ktorú spolu s ním tvorili mená ako Bulat Okudžava, Bella Achmadulinová, Robert Roždestvenskij, Vladimír Vysockij...
Sám seba považuje za veľkého idealistu a verí, že úlohou umelcov je reagovať na dobu, v ktorej žijú. Kedysi splodil verš: „Básnik je v Rusku viac než básnikom...“ A ten ho zjavne vystihuje. Nikdy neprestal veriť v reformovateľnosť komunizmu, v ktorom žil, no zároveň sa vždy – v básňach aj na ulici – zastával tých, ktorým ten nereformovaný režim škodil. Keď Prahu obsadili ruské tanky, Jevtušenko poslal protestný telegram Brežnevovi, napísal báseň Tanky idú po Prahe, keď chceli zavrieť Solženicyna, Jevtušenko telefonoval šéfovi KGB... Keď sa v roku 2005 konečne dostal na Slovensko, utekal na Dubčekov hrob – navštíviť brata v idealizme. Kniha Jevgenij Jevtušenko. Ľudská tvár však nehovorí len o umelcovom vyrovnávaní sa so systémom bez tvárí a ľudí – ukazuje Jevtušenka ľudského až na kosť, človeka s povestnou ruskou dušou. Ako píše znalec básnikovho diela Lev Anninskij, ktorého citát čítame v závere, Jevtušenko zhromaždil všetko, čo tvorilo realitu. „Zlučoval v sebe racionálne i iracionálne, dobro i zlo, v ničom nerobil rozdiely a ostal všeobecným zástancom, nepriateľom a miláčikom. (...) Nemôžem povedať, že je veľká duša, pretože v ňom splynulo všetko. Ale je veľkým básnikom, pretože skutočne vynikajúco tlmočil dobu.“
.dd