Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Doniesol som to bremeno

.eva Čobejová .časopis .fenomén

Bolo to v roku 1962, keď v literárnom časopise Novyj mir číslo 21 vyšla novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Jej autora Alexandra Solženicyna ako literáta dovtedy nikto nepoznal. Debutant pritom nebol žiadny mladíček - mal už 44 rokov.

Bolo to v roku 1962, keď v literárnom časopise Novyj mir číslo 21 vyšla novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Jej autora Alexandra Solženicyna ako literáta dovtedy nikto nepoznal. Debutant pritom nebol žiadny mladíček - mal už 44 rokov. 


Keď sa k Solženicynovmu rukopisu dostal šéfredaktor Alexander Tvardovskij, vzal si ho domov a večer v posteli začal čítať. Po dvoch stránkach vstal a obliekol sa. Celú noc presedel v kuchyni, pil čaj a čítal. Ráno začal pátrať po autorovi. Nikto ho osobne nepoznal, a nepotvrdil sa ani predpoklad, že je to pseudonym nejakého známeho moskovského spisovateľa. Redaktori Nového miru však sprvu videli vec skepticky: "Nebude v našej moci túto novelu publikovať..."
Rozšafný Chruščov, ktorému dal šéfredaktor Tvardovskij osobne schváliť uverejnenie Solženicynovho dielka, však dal povel "Vytlačiť." Na schôdzi politbyra, ktoré túto vec prerokúvalo, bolo vtedy mrazivé ticho. Nikita sa dobre bavil a zjavne nedocenil silu tohto diela.
Po zverejnení Jedného dňa Ivana Denisoviča sa stal Solženicyn literárnou hviezdou. Tohto zrelého muža však náhla sláva nerozhádzala. Na rôznych miestach mal poschovávané stovky strán ďalších prác, omnoho kritickejších, a v hlave nosil ďalšie knihy, ktoré ešte musí napísať a dostať k ruským čitateľom. Jeden deň Ivana Denisoviča mal byť len predkrm.

.vojna a gulag
Solženicyn (1918) vyštudoval matematiku a vyučoval ju potom na strednej škole. Počas druhej svetovej vojny bojoval v Červenej armáde ako delostrelec. V listoch, ktoré z vojny písal svojmu priateľovi, kritizoval Stalina a Lenina. Za to ho v júli 1945 odsúdili na osem rokov do gulagu. Paradoxne svoje odsúdenie čoskoro začal vnímať pozitívne. K literatúre ho totiž ťahalo už dlhšie, ale nevedel, čo by mal písať. "Hrôza pomyslieť, čo by sa zo mňa stalo za spisovateľa, keby ma nezavreli," napísal vo svojej Autobiografii. Po dvoch rokoch v lágri zrazu zistil, že sa prehýba pod hromadou námetov. "Prijal som túto skúsenosť s rovnakou samozrejmosťou, ako že dýcham, pochopil som, aké nesporné je všetko, čo človek vidí na vlastné oči." Zmieril sa aj s tým, že jeho dielo nebude za jeho života zverejnené, napokon patrí to aj k ruskej literárnej tradícii, ale veril, že aj tak má jeho práca zmysel, lebo "raz škaredo zamotá hlavu vinníkom".
V lágri začal písať, a keďže si nemohol rukopisy odkladať, učil sa tisícky strán naspamäť. Každý deň si všetko opakoval, aby ho jeho pamäť po prepustení z gulagu nezradila.
Z lágra ho poslali ešte do vyhnanstva v Kok Tereku, kde učil matematiku. V roku 1953 dostal rakovinu a vyzeralo to tak, že má pred sebou iba niekoľko mesiacov. Rýchlo spisoval to, čo mal uložené v pamäti. "Posledné - lekármi prisľúbené - týždne života som musel stále vyučovať, ale pracoval som večer a po nociach, pretože som pre bolesti nemohol spať. Jednotlivé listy som roloval do trubičiek a súkal ich do fliaš od šampanského, pretože tie majú širšie hrdlo. Fľaše som zakopával vo svojej záhrade - a krátko pred začiatkom nového roku 1954 som odišiel umierať do Taškentu."

Neumrel, naopak, jeho zdravie bolo odvtedy pevné a slúžilo mu takmer do deväťdesiatky. Aj po návrate z vyhnanstva sa v Rjazani živil vyučovaním matematiky. Pritom húževnato písal. Cítil sa šťastný, že sa nové práce už nemusí učiť naspamäť. Stačí ich dôkladne schovať a vyrobiť z nich mikrofilmy.
Dvanásť rokov takto písal a všetko ukrýval. Nikto o jeho záľube nesmel ani vedieť. Ako ostrieľaný mukl si dával pozor. Avšak trinásty rok, v lete roku 1960, už v literárnej ilegalite začal z nedostatku vzduchu lapať po dychu. Prepísal, učesal a obrúsil Jeden deň Ivana Denisoviča a odložil ho už iba do zásuvky. Nezakopal, neschoval, len tak nechal v stole: "A bola to pre mňa nesmierne radostná, oslobodzujúca chvíľa! Toto šťastie si zrejme máloktorý spisovateľ vie vážiť. Veď predtým neexistovala jediná noc, aby som si pred spaním neskontroloval, či mám všetko schované..."
Trpezlivo čakal na svoju chvíľu. Vedel, že sa nesmie vynoriť predčasne. Keď na XXII. zjazde komunistov vystúpil šéfredaktor Nového miru a naznačil, že jeho časopis by mohol byť aj odvážnejší a ostrejší, ale nemá potrebné príspevky, vydal sa Solženicyn do Moskvy a v taške niesol Ivana Denisoviča...

.čo ďalej
Keď takmer po roku vyšiel Novyj mir s Jedným dňom Ivana Denisoviča, zrodila sa nová literárna celebrita. Jeho novela sa stala literárnou udalosťou nielen v Rusku, ale aj na Západe. Len po anglicky vyšla hneď v šiestich nakladateľstvách. Solženicyn však svoju literárnu slávu príliš nevyužíval, nedával žiadne rozhovory, odmietal aj zahraničných novinárov, nechodil na bankety, a nevyužil ani možnosť hovoriť svetu otvorene o komunistickej diktatúre. Neskôr si vyčítal, že túto šancu prepásol. Lenže v polovici šesťdesiatych rokov ešte veril, že jeho práce sa dostanú k ruským čitateľom cez oficiálne vydavateľstvá, nechcel si preto rozhnevať mocných. Vyšlo však len pár menej kritických poviedok - a Solženicyn rýchlo pochopil, že je koniec. Ani jeho román Rakovina už nedostal šancu. Logicky ho to posúvalo do literárneho disentu. Jeho práce sa tajne prepisovali a čítali v celom Rusku. Našli si cestičky aj do zahraničných časopisov. (Úryvok z románu Rakovina prvýkrát vyšiel v zahraničí v slovenskej Pravde.)
Solženicyn bol spokojný, že má čitateľov. Svoje hotové práce čoraz smelšie posúval do samizdatových kruhov, až si uvedomil, že je z neho literárny disident a že je to vlastne úľava, že je to sloboda. Býval zväčša na svojej dači alebo sa ukrýval na chatách svojich priateľov, kde intenzívne písal. Intenzívne pracoval na svojom životnom diele Súostrovie Gulag.
Keď v auguste 1968 spojenecké vojská napadli Československo, napísal vyhlásenie: "Byť sovietskym občanom je hanba!" Hodlal pod neho získať podpisy viacerých intelektuálov, ale napokon si to rozmyslel. Na stole mal nedokončenú prácu Kruh a pred sebou ešte zámer napísať román o roku 1917, bál sa, že by po takomto verejnom vystúpení nemohol viac písať. Ospravedlňoval sa pred sebou, že si musí zachovať "hlasivky na konečný výkrik. Už to nebude dlho trvať... Už sa začína prekladať Súostrovie do angličtiny..." Ale v Autobiografii priznáva, že jeho svedomie mlčalo. "Naložil som si na chrbát ďalší balvan."

.nobelovka
Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov žil Solženicyn zvláštnym životom. Stále usilovne písal, občas sa prejavil aj verejným občianskym protestom, občas sa ukrýval. Doma mu už nič nevychádzalo, jeho práce sa šírili v samizdatoch a vychádzali v zahraničí. Dostával medzinárodné ceny, stal sa čestným členom rôznych akadémií, západní novinári sa na neho stále pýtali. Pre Brežnevov režim dlhodobo neudržateľná situácia.
Solženicyn si to uvedomoval, a tak chcel rýchlo dokončiť svoje dielo. Ani Súostrovie Gulag ešte v zahraničí nevyšlo. Vedel, že to bude konečné zúčtovanie. Bol pripravený obetovať všetko - počítal so všetkým, aj stým, že si režim za rukojemníkov zoberie jeho troch malých synov. So ženou sa dohodli, že ani vtedy neustúpia.
V roku 1970 prišla záchrana - dostal Nobelovu cenu za literatúru. Neodmietol ju ako Pasternak, ale ani nevycestoval do Štokholmu, aby si cenu osobne prebral. Bál sa, že by ho už nepustili späť. KGB totiž už dlhšie naznačovala, že ideálne by bolo, keby Solženicyn nebol viac občanom Sovietskeho zväzu.
Nobelovu cenu si prebral v súkromnom byte v Moskve.

.von z krajiny
V decembri 1973 vychádza konečne v Paríži po rusky prvý diel Súostrovia Gulag. "Tá úľava! Koniec skrývania... Niesol som bremeno - a doniesol! Teraz som ho zhodil na miesto, kam patrilo. Bol to balvan, s ktorým sa takmer nedalo pohnúť, boli to naše skamenené slzy. Nemali sme už odvahu nechať si ich pre seba, priatelia, teraz môžete každý prísť a čítať!" Solženicyn bol šťastný: splatil svoj dlh mŕtvym.
Po tom, čo Súostrovie Gulag vzbudilo na Západe veľký záujem a definitívne zbavilo tamojších ľavicových intelektuálov ilúzií o komunistickom systéme, poštvala moc na Solženicyna "hnev ľudu". Telefonické vyhrážky smrťou, zúrivé anonymy, vybíjanie okien, "ľudové" protesty pod oknami, nátlak na manželku, štvavá novinová kampaň. Ale aj tlak Západu bol silný - ak ublížite Solženicynovi, prerušíme s vami obchodné aj kultúrne styky. Reakcia už bude tvrdšia ako po útoku na Budapešť či Prahu!
Komunistická verchuška bola zahnaná do kúta. Siahla po neobvyklom riešení. Vo februári 1974 Solženicyna zatknú. Na druhý deň ho naložia do špeciálneho lietadla. Netuší, kam letia. Vo vrecku má ešte chlebovú kôrku z väzenskej cely. Okolo neho osem tajných policajtov, idú s ním v lietadle aj na toaletu. V tom lietadle nie sú žiadni iní pasažieri. Solženicyn premýšľa: "Môj let je jeden jediný symbol: na chrbte si nesiem 55 krížikov, niekoľko ich je hádam ešte predo mnou. Keď už visieť vo vzduchu, tak aspoň premýšľať: žil som správne? Žil. Preto nesmiem urobiť žiadnu chybu ani teraz, s novým svetom prídu i nové komplikácie."
Pristávajú vo Frankfurte. K lietadlu sa prisúvajú schodíky, otvárajú sa dvere. Muži KGB stoja po bokoch a nehýbu sa. Ozve sa iba: "Choďte." Solženicyn kráča sám dole po schodíkoch a užasnuto hľadí na asi dve stovky ľudí, ktorí ho fotografujú a filmujú. Pred 24 hodinami ho zatkli v moskovskom byte a nedovolili mu ani zbaliť si veci. Teraz mu podávajú kvety a tlieskajú mu. Začína sa nový život v luxusnom vyhnanstve.

.epilóg
Za Solženicynom mohla vycestovať aj jeho manželka a synovia. Najprv žili v západnom Nemecku, kde rodine pomáhal spisovateľ Henrich Böll, v roku 1976 sa Solženicynovci vysťahovali do USA. Solženicyn tam napísal viacero spomienkových a filozofických kníh. V roku 1990 mu vrátili sovietske občianstvo, zbavili ho obvinenia z vlastizrady a začali v Rusku vydávať jeho knižky. V roku 1994 sa vrátil do svojej vlasti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite