Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vtedy na Slovensku

.red .časopis .téma

V

V knihe Slovensko očami Európy (900 až 1850) autori Ján Tibenský a Viera Urbancová okrem iného zachytili, ako stredoveké a novoveké Slovensko vnímali zahraniční cestovatelia. Prinášame úryvky z knihy o období začiatku 19. storočia:


„Aj Fischera (išlo o rakúskeho cestovateľa Juliusa Wilhelma Fischera – pozn. red.) ako mladého človeka pútala bratislavská promenáda, ale informuje nás aj o tom, že letné divadlo pri veľkom požiari Bratislavy roku 1800 úplne vyhorelo. (Už E. M. Arnt podotkol, že časté požiare v meste majú na svedomí šindľové strechy domov.) Najväčšiu pozornosť venoval však mestskému divadlu, ktoré prežívalo jednu zo svojich ďalších kríz. Pri klasických hrách vraj divadlo zíva prázdnotou a iba pri výpravných operetách a veselohrách sa zaplní. Výnimkou v návštevnosti sú obdobia, keď sa v Bratislave konajú snemy. Vtedy sa spravidla okrem lietajúceho mosta postaví aj rezervný pontónový most. Nájomca mestského divadla finančnú krízu rieši prenájmom reduty s tanečnou sálou, ktorá je spolu s divadlom v jednej budove.

V septembri 1804 iba „odskočil“ do Bratislavy prokurátor v kniežatstve Šlezvicko-Holštajnsko slobodný pán C.U.D. von Eggers. Podľa všetkého potreboval v Bratislave získať priame informácie o politických a hospodárskych pomeroch v Uhorsku pre svoj cestopis o krajinách habsburskej ríše. Ihneď, ako prišiel do Bratislavy, jeho priatelia zariadili stretnutie s vyhliadnutými ľuďmi. „Strávil som večer v malej príjemnej spoločnosti veľmi vzdelaných mužov,“ poznamenáva. „posedenie bolo živé, všestranné, vysoko liberálne. Mal som príležitosť v priebehu niekoľkých hodín viacej sa poučiť, ako čítaním mnohých nesporne významných spisov alebo ďaleko náročnejším cestovaním, pri ktorom by som bol odkázaný iba na svoje vlastné pozorovania.“

.košice, Prešov
„Na rozdiel od viacerých starších cestovateľov, Košice ho (ruského cestovateľa V. B. Bronevského – pozn. red.) veľmi nenadchli. (...) Dóm svätej Alžbety sa mu nepáčil – z princípu: ako gotika, ktorá pre neho, ako človeka z iného kultúrneho okruhu, zaostala za vtedajším „gréckym“ byzantským umením. Najkurióznejšiu vec zaznamenal v košickom mestskom divadle. Budova sa mu páčila, ako herci tam však vystupovali francúzski zajatci. Práve dávali hru Pas des deux. V Košiciach ho však upútal najmä čulý spoločenský život. V sobotu a v nedeľu tu ľudia vysedávajú v hostincoch, popíjajú víno, pivo, fajčia a debatujú. V mestskom parku sa robia tanečné zábavy, sú tam kolotoče, hojdačky. On sám sa zúčastnil na jednom z košických bálov. Košická smotánka ho strhla do svojich zábav. (...) Ďalšou zastávkou bol Prešov. Mestskými múrmi, ústrednou hlavnou ulicou s dvoma mestskými bránami mu pripomínal Košice. A opäť bol na veľkom bále, ktorý vo svojom paláci organizoval gróf Szirmay. Dámy, poobliekané podľa poslednej francúzskej módy (ale boli tam aj páry v „národnom odeve“), sa medzi sebou bavili po francúzsky a po taliansky, páni diskutovali po latinsky. O niekoľko dní ho pozvali na „sedliacku“ zábavu v lese. Tancovali sa miestne ľudové tance. „Tridsať-štyridsať mladých dievčat stálo v dvoch radoch oproti sebe a držali sa za ruky. Prvý rad spieval: ‚My proso žneme´, načo druhý rad odpovedal: ‚My proso šliapeme, my proso  šliapeme´. Je to úplne totožné s podobným tancom u nás, iba s tým rozdielom, že otázky a odpovede tohto reťazového tanca sa občas menia. Medzi toľkými mladými sedliackymi dievčatami, všetky pod dvadsať rokov, som však nevidel ani jednu tváričku, ktorá by stála zato. Ich odev je podobný (tunajšiemu) nemeckému. Vlasy majú rovné, spredu pútcom rozdelené na dve strany a zapletajú si ich do dvoch vrkočov, ktoré im zakrývajú uši. Vrkoče si zdobia farebnými stužkami. Inak je to účes dosť ťažkopádny a meravý. Na krku majú bielu plátenú šatku, nosia mnohofarebný živôtik zdobený šnúrkami s rovnakou sukňou so zásterou. Spod krátkej sukne vidieť ich žlté safiánové čižmy, ktoré majú na podpätkoch malé medené ostrôžky. Aj u mužov, aj u dievčat pri tanci majú svoju funkciu.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite