Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Roger is back!

.ilja Ruppeldt .časopis .kritická príloha

Meno novozélandského ekonóma Sira Rogera Douglasa malo svoju váhu medzi tými, ktorí hľadali inšpiráciu a odvahu na uskutočnenie takých potrebných ekonomických reforiem, pred ktorými stáli všetky nové demokracie v strednej a východnej Európe. A zdá sa, že dodnes má.

Meno novozélandského ekonóma Sira Rogera Douglasa malo svoju váhu medzi tými, ktorí hľadali inšpiráciu a odvahu na uskutočnenie takých potrebných ekonomických reforiem, pred ktorými stáli všetky nové demokracie v strednej a východnej Európe. A zdá sa, že dodnes má.


Už je to skoro dvadsať rokov, keď sa akoby dominovým efektom zrútil komunistický systém v štátoch východnej Európy. Približne v tom istom období som sa prvýkrát stretol s menom Roger Douglas. Presnejšie Sir Roger Douglas. Časopis Euromoney vyhlásil Rogera Douglasa v roku 1985 za najlepšieho ministra financií na svete. V roku 1990 ho pasovali za rytiera.
Ľudia v stredoeurópskom priestore si s Novým Zélandom spájali najmä meno pokoriteľa najvyššej hory sveta Sira Edmunda Hillaryho. V roku 1990 bol navyše Roger Douglas už odstavený na vedlajšiu koľaj. Vedľajšiu koľaj novozélandskej politickej scény.
O niekoľko rokov neskôr, koncom 90. rokov, som sa presťahoval na Nový Zéland. Prirodzene som sa začal viac zaujímať o jeho osudy. Počas môjho pobytu na Novom Zélande sa mi podarilo stretnúť, prípadne interviewovať premierku Helen Clarkovú, šéfa opozície Johna Keya, ale aj ďalšie osobnosti novozélandskej politickej scény, ako aj ich národného hrdinu, už spomínaného Edmunda Hillaryho. No na Rogera Douglasa som jednoducho nemal šťastie. Malo to aj svoju logiku. Rogerovo meno bolo svojím spôsobom mediálne tabu. Navyše v pomyselnom rebríčku verejnej mienky  „najvačších zločincov národa“ Roger zaujíma popredné priečky …
Od roku 1997 pozorne sledujem vývoj novozélandskej spoločnosti a, žiaľ, aj úpadok hospodárstva a životnej úrovne. Labouristická vláda sa už tretie volebné obdobie vezie na populistickej vlne. Lenže už niet čo rozdávať, a tak ďalšia novozélandská socialistická utópia sa pomaly končí. Aj preto až tak neprekvapilo, keď sa začiatkom roka 2008 objavila krátka správa v miestnych médiách –  Roger is back. (Roger je späť).

Potom už netrvalo dlho a dostal som možnosť stretnúť sa s Rogerom Douglasom osobne a pozhovárať sa o Novom Zélande, o mieste, ktoré je stále pre mnohých zasľúbenou krajinou.
Status „rozprávkovej krajiny“ získal Nový Zéland dávno predtým, než tu ďalší Novozélanďan Peter Jackson nakrútil slávnu hollywoodsku trilógiu zo Stredozeme, Pána prsteňov. Nový Zéland sa od polovice 19. storočia stával zasobárňou potravín pre „rodné“ Anglicko. V tom čase približne 1 milión obyvateľov profitovalo zo skutočnosti, že malo zaručený odbyt všetkého, čo vyprodukovali. Navyše Nový Zéland nikdy priamo nezasiahli vojny. Naopak, Novozélanďania na nich zarábali. Spojeneckí vojaci potrebovali jesť a vlna sa tiež zišla. Nový Zéland si vďaka skoro symbolickej podpore vojny v Kórei a vo Vietname  zabezpečil ďalšie lukratívne objednávky. Aj zásluhou toho sa tento štát dlhé desaťročia pohyboval na špičke štatistík v životnej úrovni a aj vďaka tomu tu nebolo neobvyklé vidieť rakúskych alebo japonských „gastarbeiterov“.
Tie časy sú však už dávno preč.
Novozélanďania zo svojho úpadku obviňujú Veľkú Britániu, ktorá vstupom do Európskeho hospodárskeho spoločenstva začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia zrušila záruky toho, že bude kupovať všetko, čo Novozélanďania vyprodukujú. Pravda je však aj to, že Novozélanďania už dávno predtým naznačovali materskej krajine svoje ambície byť nezávislí. A tak svoju „nezávislosť“ prejavili okrem ineho aj tým, že novozélandskú libru premenovali na novozélandský dolár. Ja z tohto obdobia „symbolických gest“ oceňujem najmä skutočnosť, že už tu máme kilometre, a nie míle.
Keďže Nový Zéland stratil začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia prirodzené trhy, začal hľadať iné trhy a ešte viacej sa „socializovať“. Tým, čo mali možnost byť v tom období v Sovietskom zväze, možno utkvelo v pamäti, že v obchodoch s potravinami nebolo nič…, okrem novozélandského masla.
Prvé vytriezvenie nastalo v roku 1984. Paradoxne to bolo v deň volieb, keď mali všetci oslavovať. A najviac dôvodov na oslavy mali víťazi: labouristi. Vytriezvenie spôsobil nový minister financií, nominant sociálnej demokracie (labouristov), Roger Douglas. Tu je prvá otázka z môjho rozhovoru s ním:

.ako by ste charakterizovali hospodársku a politickú situáciu Nového Zélandu pred rokom 1984?
Roger Douglas (ďalej RD): Boli sme očividne v kríze. Bola to kritická situácia. Banky nemohli vymieňať novozélandské doláre za zahraničné meny a väčšina ďalších aktivít bola kontrolovaná vládou. Vláda určovala výšku úrokovej miery, výšku platov, nájomného. Všetko to silne pripomínalo komunisticky riadenú ekonomiku, akú si istotne pamätáte z Československa.

.vy ste toto všetko deregulovali. Ekonomické reformy tohto typu sú však spájané s politikmi reprezentujúcimi pravicové pozície. Ale vy ste v tom čase boli zvolený za sociálnu demokraciu.
RD: Ja sa nepovažujem ani za ľavičiara, ani za pravičiara.  Nemám rád takéto nálepkovanie.  Ja si myslím, že my sme  boli len realisti. Základom našich ekonomických reforiem bola likvidacia privilégií, ktoré tu mali niektorí ľudia, prípadne záujmové skupiny. Za 200 rokov existencie Nového Zélandu sme si tu sami paradoxne vybudovali spoločnosť, kde sa dedili privilégiá a výhody. Ak ste mali napríklad licenciu na dovoz, ľahko ste zbohatli, pretože ste nemali konkurenciu.  A potom niektoré hospodárske odvetvia, ako napríklad farmári, dostávali dotácie a iní nie. Naopak, iní na to doplácali.

Poznámka: Do roku 1984 to na Novom Zélande vyzeralo podobne ako v tom istom roku v komunistickom Československu…. museli ste čakať niekoľko mesiacov na telefónnu linku, niekoľko rokov na auto a podobne. Rozdiel bol v tom, že v komunistických štátoch Európy mal na všetko monopol štát, na Novom Zélande tento monopol mali často súkromní podnikatelia. Kolonizátori z Veľkej Británie prichádzali s ideálom vybudovať spravodlivú spoločnosť zbavenú tradičného britského elitárstva. Stal sa opak, a ešte aj dnes sa starousadlíci delia podľa toho, na akej lodi a v ktorom roku ich predkovia dorazili na Nový Zéland. Deregulácia vedená Rogerom Douglasom prebehla bez zbytočného diskutovania, dalo by sa povedať okamžite. Z večera do rána boli ľudia postavení pred hotovú vec.

RD: Ja si naozaj myslím, že nebolo o čom diskutovať. Na druhej strane sme však ešte pred oficiálnym spustením reformy zvolali zhromaždenie približne 100 najvýznamnejších ekonómov, podnikateľov, finančníkov a politikov, kde sme sa zhodli na tom, že zmeny sú nevyhnutné. Myslím si, že sme uspeli najmä preto, že sme ich urobili v krátkom časovom slede a v „balíčkoch“, ktoré boli nastavené tak, že ak niekto stratil výhody, zaroveň aj niečo získal. Napríklad farmári síce stratili dotácie, ale na druhej strane vývozca farmárskych produktov stratil monopol, a teda vznikom konkurencie v oblasti exportu sa ceny za tieto služby znížili.

.ako je možné, že národ prisťahovalcov, ktorí si vybudovali všetko svojimi rukami, tak ľahko odovzdal svoje práva štátnym úradníkom?
RD: Tento problém je dnes v podstate vo všetkých západných krajinaách. Približne v tridsiatych rokoch minulého storočia začalo veľa štátov – aj pod vplyvom hospodárskej krízy – vykonávať hospodárske aktivity, ktoré za normálnych okolností majú robiť ľudia a trh. A ako sa ukazuje, ľuďom neprekáža, keď sú uplácaní ich vlastnými peniazmi.

.ako je potom možné, ze ste uspeli vo voľbách s takým radikálnym programom ekonomických reforiem?
RD: Myslím si, že väčšina národa si neuvedomovala nevyhnutnosť hospodárskych reforiem. Na druhej strane sme mali šťastie. Predchádzajúca vláda s premiérom Muldoonom už bola dlhé roky v úrade, a aj preto mnohí túžili po zmene tváre. Zároveň Muldoon urobil chybu – jedného dňa sa opil a vyhlásil predčasné voľby. Voľby sa uskutočnili tak rýchlo, že vlastne sme ani nemali čas predstaviť náš program verejnosti. To bolo naše šťastie.


.kto vás ovplyvnil pri vypracúvaní koncepcie ekonomickej transformácie. Milton Friedman?
RD: Ani nie. Na to, aby ste videli, že krajina melie z posledného, ste nemuseli poznať Friedmana. Stačilo sa pozerať okolo. V normálne fungujúcom spoločenstve štát neurčuje cenu nájomného ani platy. Samozrejme, moje názory sa vyvíjali. Odmalička som žil v „politickom“ prostredí: môj starý otec aj otec boli poslancami za labouristickú stranu. A aj to, čo som ja inicioval v čase, keď som bol ministrom financií, sa nedá hodnotiť ako niečo „antisociálne“. Naopak. My sme sa len snažili zlikvidovať privilégiá, výhody istých ľudí či skupín. Problémom súčasnej labouristickej vlády je, že sa vracia k zvýhodňovaniu istých skupín obyvateľstva. A keď niekoho zvýhodňujete, zároveň to znamená, že niekto na to dopláca.

Poznámka: Zaujímavé je, ako Novozélanďania vnímajú Rogera Douglasa a jeho dobu. Ešte aj dnes tu cítiť jeho vplyv. Vytvorenie konkurencie znamenalo prudké zefektívnenie výroby a s tým prišiel vznik silnej strednej triedy. Samozrejme, boli aj takí, čo si nemohli dovoliť také auto, ako mal ich sused. A tak vznikol paradox: meno Rogera Douglasa sa spája so všetkým zlým, ale keď sa spýtate priemerného Novozélanďana, ktoré obdobie bolo najlepšie v ich živote, väčšina z nich povie koniec 80. rokov. Teda obdobie, keď Douglasove reformy už prinášali svoje ovocie. Je pozoruhodné, že Douglas mal na svoje reformy len tri roky. Musel z vlady odísť, keď chcel zrušiť všetky dane okrem DPH. Teda chcel zrušiť aj daň z príjmu. To už bolo veľa aj na vtedajšieho premiéra Davida Langeho. Mať len jednu daň (DPH) je koncept, s ktorým ešte nikto neprišiel. V skutočnosti pri určení správnej výšky DPH by nemohol na tom nik prerobiť: okrem účtovníkov a výbercov daní. Teda profesií, ktoré nevytvárajú zisk. Dnes je na Novom Zélande vyše 40 rôznych druhov daní, skrytých a aj otvorených. Zrejme v snahe dať aj nezamestnaným pocit, že sa spolupodieľajú na raste spoločnosti, sa tu platí aj daň z podpory. Je to absurdné, že jeden deň vám jeden úradník „donesie“ podporu a na druhý deň iný úradník pýta z tej podpory percentá späť. Istotne, takto sa tiež dá zvyšovať zamestnanosť byrokratov. Aj na Novom Zélande totiž platí, že žiadny kapor si rybník sám nevypustí.

.ďalšie voľby v roku 1987 ste výrazne vyhrali. Takže sa zdá, že ľudia vaše reformy prijali.
RD: Do istej miery. Bolo to obdobie, keď sa už prejavovali výsledky a zároveň sme v tom období vystupovali ako jednotná strana. Ja som krátko po začiatku druhého volebného obdobia odstúpil, pretože niektoré daňové návrhy už niektorí členovia strany. nechceli prijať. Zároveň nesúhlasili s mojimi zámermi zaviesť trhové princípy do školstva a zdravotníctva. Nepochopili, a to sa týka aj voličov, že je to možné. Radový občan vám povie, že on nemá peniaze na to, aby platil svojim deťom súkromné školy a zdravotníctvo, hoci by si to želal. Oni, žiaľ, nerozumejú tomu, že tieto veci štát platí z ich peňazí. Takže, keď im tie peniaze vrátim vo forme kupónu, oni si vyberú školu a škola dostane preplatený kupón. Verím, že aj v takých oblastiach, ako je školstvo a zdravotníctvo, môže existovať súťaž, konkurenčné prostredie. Ak raz máte súťaž a váš produkt či služba nie sú na dostatočnej úrovni a za primeranú cenu, ste z kola von … Niektorí ľudia potrebujú predstavivosť, aby pochopili, že to tak môže fungovať.

Poznámka: Na novozélandskom školstve sa azda najlepšie dá dokumentovať paradoxný sociálny postoj súčasnej labouristickej vlády, ktorá sa vrátila k elitárskemu systému, ktorý uprednostňuje deti z „lepších“ rodín: V roku 1999 zaviedli takzvaný „zoning“ systém. To znamená, že deti môžu chodiť do škôl len v obvode, kde bývajú. Samozrejme, aj na Novom Zélande platí, že lepšie školy sú v lepších štvrtiach. Takže chudobné, hoci nadané deti nemajú šancu. Navyše tento systém vedie k špekuláciám a podvodom, keď ľudia falšujú adresy svojho obydlia a podobne. Zároveň existujú súkromné školy, ale tie musia vyžiť len zo školného, lebo nemaju nijaký nárok na dotácie zo strany štátu. Na moje stretnutie s Rogerom Douglasom ma viezol taxikár pochádzajúci z Etiópie. Tento chlapík z chudobnej Afriky dal azda najlepšie „vysvedčenie“ novozélandskému štátnemu školstvu – povedal mi, že pracuje na dve zmeny, aby mohol svoje deti poslať na súkromnú školu…

RD: Ja jednoznačne presadzujem, aby ľudia rozhodovali o sebe sami. A samozrejme, odborníci o príslušných odboroch. Napríklad učitelia a lekári by mali mať väčšie rozhodovacie právomoci týkajúce sa práce, ktorú robia. Istotne by to znamenalo lepšie riešenie než rozhodnutia amorfných byrokratov – politických, a nie odborných nominantov, ktorí sedia na príslušných ministerstvách vo Wellingtone.

Poznámka: V roku 1990 sa späť k moci dostala stredo-pravá vláda strany National. Treba pripustiť, že čiastočne pokračovala v Douglasových reformách. Ale nie na plný plyn. Dalo by sa povedať, že úplnú spiatočku zaradila až labouristická vláda premiérky Helen Clarkovej, ktorá sa dostala k moci v roku 1999. Niektoré jej kroky inšpirovali humoristov k návrhu, aby sa hlavné mesto krajiny Wellington premenovalo na Helengrad. V roku 1990 sa Roger Douglas odmlčal. Nie však úplne. Cestoval po svete, prednášal (dokonca bol aj v Bratislave), radil pri transformácii niektorých ekonomík (napríklad maďarskej).

RD:  K výsledkom reforiem v štátoch strednej a východnej Európy, prípadne k môjmu podielu na nich, sa nemôžem kompetentne vyjadriť. Áno, bol som čiastočne pri tom. Strávil som mesiac v Rusku, a pýtali sa ma na moje názory na privatizáciu. Ale nikdy som sa nedozvedel, čo si zobrali z mojich rád, prípadne či ma vôbec počúvali. Niektorí čítali moje knihy, niektorí ma naozaj aj počúvali. Ale poučenia z kníh, prípadne prednášok treba aj zasadiť do kontextu. Stretol som sa niekoľkokrát aj s Václavom Klausom a z času na čas sa ešte aj dnes stretávam s politikmi a ekonómami zo strednej Európy.

Poznámka: Roger Douglas predsa len stále ovplyvňoval politickú a tým aj ekonomickú situáciu na Novom Zélande. Založil stranu ACT, čo v preklade znamená „konaj“. To samozrejme vystihuje podstatu životnej filozofie jej zakladateľa. ACT ale znamená aj Association of Consumers and Taxpayers. Zväz spotrebiteľov a daňových poplatníkov. Toto vyjadruje ešte lepšie podstatu toho, o čo Douglasovi vždy išlo: Aby ten, čo „živí“ štát, mal z toho prospech. Hoci stranu založil, nikdy za ňu nekandidoval do parlamentu. ACT sa stala malou stranou, ktorej sa však podarilo dostať do parlamentu a získať postavenie koaličného partnera stredo-pravicovej strany National. Douglasov vplyv sa zmenšil, ale, ako som naznacil vyššie, konkurencia a trh mali pomerne slušné podmienky na súťaž. Jeden príklad za všetky: V čase môjho príchodu na Nový Zéland, v roku 1997, boli ceny mobilných hovorov a internetových pripojení v rámci krajín OECD veľmi nízke a veľmi kvalitné. V roku 1997 bol internet na Slovensku len v plienkach. Dnes, v roku 2008, má už Slovensko rýchlejšie, lepšie a lacnejšie služby internetu, ako aj mobilných operátorov než Nový Zéland. A to je len jeden z príkladov.
V marci 2008 70-ročný Roger Douglas oznámil, že bude kandidovať v novembrových voľbách do parlamentu. Po dlhých rokoch sa jeho meno objavilo opäť v novozélandských médiách. Aj to len v krátkej noticke. Médiá totiž nemajú záujem na návrate Rogera Douglasa. Obávajú sa tiež straty svojich privilégií. V oblasti mienkotvorného spravodajstva tu neexistuje skoro žiadna konkurencia a svoje postavenie si táto privilegovaná vrstva spoločnosti (ktorá medzi seba nikoho nepustí), dá zaplatiť z peňazí daňových poplatníkov. Vláda prostredníctvom štátnej televízie korumpuje skoro neslýchaným spôsobom. Napríklad hlásateľka Judy Bailey mala ročný plat 14 miliónov slovenských korún! To je v štáte, kde učiteľ zarába približne 700 000 korún ročne, výsmech.
Problém je, že ľudia majú strach zo slobody a z väčšej osobnej zodpovednosti.
Douglas potrebuje voličov. Je otázne, či mu nejakí zostali. Za desať rokov socialistickej vlády sa totiž z Nového Zélandu vysťahovalo približne 450-tisíc kvalifikovaných ľudí. Desatina populácie.

RD: Jednou z mojich ambícií je priviesť späť týchto ľudí. Tak by sa nám podarilo rýchlejšie zvýšiť produktivitu. My máme v Austrálii ale aj inde elitu nášho národa. Navyše, vďaka tomu, že silná povojnová generácia odchádza do penzie, budeme tu v krátkom čase pocitovať akútny nedostatok manažérov a iných top pracovníkov.

Poznámka: „Vysťahovalci“ boli z veľkej časti voliči Douglasovej ACT. Socialistická vláda ich nahradila „dovozom“ približne toho istého počtu ľudí, lenže z krajín tretieho sveta… Pre nich aj najnižšia podpora v nezamestnanosti je dôvodom na spokojnosť a zároveň závisť ich rodín v Afrike či v Ázii.
Napriek tomu Douglas verí, že sa mu podarí dostať sa do koaličnej vlády s predpokladaným víťazom – stranou National Johna Keya.

RD: Myslím si, že tu sú ešte ľudia, ktorí si pripúšťajú, že niečo treba urobiť. Ich názory ovplyvnili, paradoxne, aj skutočnosti, za ktoré priamo naša súčasná vláda nemôže. Rast cien energie a potravín začína mať veľmi negatívny vplyv na život priemerného Novozélanďana. Mnoho ľudí sa už pýta, či sa realizovali rozumné rozhodnutia. Doteraz nepociťovali v takej miere dôsledky nízkej produktivity nášho hospodárstva v posledných rokoch. Teraz je to už však do očí bijúce. Nikdy nebol rozdiel medzi Austráliou a našou krajinou taký veľký. Navyše strácame pozície aj vďaka nástupu štátov ako India a Čína, kde ľudia nie sú zvyknutí na veľkorysé príspevky štátu.

.keď už nič iné, tak ľudia vyčítajú vašim liberálnym postupom nárast kriminality...
RD: Ja si myslím, že je to nezmysel. Kriminalita tu bola vždy. Naopak, prudko sa zvýšilo násilie v rodinách. A aj iné druhy kriminality majú svoj pôvod vo veľkorysom sociálnom programe, ktorý vlastne nechtiac prispieva u istých skupín obyvateľstva ku kriminálnym aktivitám. Vieme, odkiaľ prichádzajú budúci zločinci. Niekedy sa to dá povedať ešte pred narodením dieťaťa, kedže vidíme, do akého prostredia sa narodia ….

Poznámka: Novozélandský sociálny systém je svojím spôsobom z „ríše snov“. Napriek tomu je nelogicky postavený. V skratke niekoľko informácií: Na sociálne dávky máte nárok po neobmedzený čas, kým nedovŕšite 65. rok života. Potom vás vláda preradí do inej kolónky a začne vám vyplácať dôchodok, ktorý je rovnako vysoký  (nízky) pre všetkých. V prípade sociálnych dávok tu labouristi prišli s klasickým sociálnym modelom, ktorý zvádza k podvodom a špekuláciam. Napríklad, ak máte našetrené peniaze, nemáte nárok na podporu. To znamená, že vláda nemotivuje ľudí šetriť, a ak áno, tak si ľudia našetrené peniaze alebo ukladajú do ponožky, alebo do bánk v Austrálii. Zároveň, ak napríklad manželka pracuje, tak manžel nemá nárok na dávky. V danom prípade je pre oboch výhodnejšie nepracovať. A samozrejme, rodenie detí je tiež príjemným zvýšením životnej úrovne.

.ľudia vyčítajú ACT aj malý záujem o životné prostredie.
RD: Ja si myslím, že kazdý rozumný človek chce kvalitné životné prostredie. Lenže my hovoríme o tom čo je to byť „rozumne zelený“. Keď sme zobrali v osemdesiatych rokoch dotácie farmárom, tak sa zlepšila kvalita ich prostredia.  Mnohí museli zefektívniť svoju produkciu, a tak vrátili časť pôdy, ktorá bola neskôr zalesnená. Keď máte správne nastavenú ekonomickú politiku, ako aj práva vlastníkov, trebárs pôdy, zvyčajne to pozitívne ovplyvní životné prostredie. Málokto o tom vie, ale my sme zaviedli obmedzenia na lov rýb a prípadné prekročenie týchto kvót sme tvrdo trestali.
V otázke globálneho otepľovania je to z pohľadu Nového Zélandu ďalší nezmysel. Pre nás nie je dôležité, či ľudský faktor hrá úlohu pri zmene klímy, alebo nie. Podľa mňa na to nie sú jednoznačné dôkazy. Ale principiálne považujem za absurdné, keď sa taká malá krajina ako Nový Zéland, so zanedbateľnou produkciou škodlivých emisií, rozhodne hrať na svetového lídra v boji proti globálnemu otepľovaniu. Stojí nás to zbytočné prostriedky. A nič aj tak nezmeníme.

Poznámka: Za ambíciou Nového Zélandu byť „avantgardou“ v boji proti globálnemu otepľovaniu stojí premiérka Helen Clarková. Jej hlavný vedecký poradca síce zotrváva vo funkcii aj napriek tomu, že on považuje ľudský faktor v oblasti globálneho otepľovania za iluzórny. Premiérka mu na jeho námietky odpovedala, že bude prijímať „politické“, a nie „vedecké“ rozhodnutia. Jej pozíciou to vôbec neotriaslo (aj preto, že o tomto konflikte médiá skoro neinformovali), napriek tomu si niektorí ľudia kladú otázky, či za jej snahou viesť svet k víťazstvu nad „globálnym otepľovaním“ nie je jej ambícia stať sa budúcou generálnou tajomníčkou OSN. Má to dobre spočítané: je žena, navyše z politického hľadiska z bezproblémového štátu. Okrem Zimbabwe sa kamaráti so všetkými krajinami tretieho sveta. Zdá sa, že v mene svojich osobných ambícií obetovala Nový Zéland. Už dnes je skoro isté, že v novembri skončí. Teda tu, na Novom Zélande.
Niekoľko mesiacov po nástupe Helen Clarkovej k moci v roku 1999 som viezol priateľa na letisko. Mal jednosmernú letenku. Jednosmernú letenku mal aj v roku 1984, keď prišiel na Nový Zéland. S 200 dolármi vo vrecku. Ale s vôľou pracovať. Príležitosť mu dali práve reformy Rogera Douglasa. Kedže môj priateľ mal skúsenosti so socialistickou ekonomikou a myslením, okamžite po voľbách v roku 1999 zobral svoje milióny a išiel pracovať a podnikať inde. Na otázku, či sa niekedy vráti, odpovedal: Až sa vráti Roger.
Ale Roger is back! Ešte nie je v parlamente a vo vláde, ale nie je to celkom ilúzia:

RD: Nám stačí mať jedno či dve kreslá v budúcej vláde. Už som bol vo vláde. Viem, ako to funguje. Ak máte ťah na bránku, presadíte veľa, viacej, než by zodpovedalo vášmu skutočnému postaveniu. Polovica z tých ľudí je tam preto, lebo túžia byť dôležití. Nemajú svoje názory. Takže nám otvárajú priestor.

Autor pôsobí v oblasti produkcie a réžie nehranej tvorby. Nakrútil desiatky filmových a televíznych dokumentárnych projektov. Okrem iného robil rozhovory, prípadne filmoval Jána Pavla II., Miloša Zemana, Václava Havla, Ryutara Hashimota (premiér Japonska v rokoch 1996-98), Helen Clarkovú, Sira Edmunda Hillaryho a ďalších.
Od roku 1997 pôsobí v oblasti mediálnej produkcie na Novom Zélande – www.golem.co.nz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite