... kontruje mu režisér najnovšej bratislavskej inscenácie Marek Weiss.
Mozartova opera má provokatívnosť vpísanú v rodnom liste. Súčasníkov dráždila bezočivým relativizovaním morálnych pravidiel, dnes dáva zabrať fantázii divadelných tvorcov.
Dej je v prvom pláne prostoduchý. Skeptik Don Alfonso nahovorí mladých dôstojníkov Guglielma a Ferranda, aby vyskúšali vernosť svojich snúbeníc. Chlapci prijímajú stávku a vydávajú sa na imaginárnu vojenskú výpravu. Vzápätí sa vracajú prezlečení za Albáncov, aby atakovali stálosť sŕdc Fiordiligi a Dorabelly. Dievčatá sa najprv pohoršene bránia, no kým sa šnúra intríg rozuzlí, obe snúbencom zahnú. A hoci sa v závere všetci spájajú v zmierlivom ansámbli, trpkosť bodky za komédiou je citeľná.
ľahšie na papieri ako na javisku
Così fan tutte nepatria k jednoducho inscenovateľným operám. Ak sa hrajú ako ľahkomyseľná prezleková maškaráda, vedia byť nudné, či dokonca trápne (veď ktorú milenku by oklamali nalepené fúzy?). Súčasné výklady sa zväčša nesú v temnejších tónoch (napríklad skvelá trpko-smutná inscenácia Michaela Hanekeho). No ambiciózne režijno-dramaturgické konštrukty sa ľahšie hádžu na papier, než sa prenášajú na javisko. To je sčasti aj prípad poľského režiséra Mareka Weissa, ktorý v Bratislave nanovo pripravil svoju koncepciu Mozartovho diela, odskúšanú už v Gdańsku a vo Varšave.
Weissov Guglielmo a Ferrando nie sú žiadne neviniatka – pofidérnu stávku uzatvárajú pri popíjaní a flirtovaní s dámičkami v erotickom klube.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.