Vidíme Antona Srholca.
Mladý človek stojí bezbranný, strážený policajtmi ako zločinec, ale nakoniec pokojne moci odpovie: „Chcel som odísť do cudziny, aby som naplnil svoje poslanie stať sa saleziánskym kňazom.“ Zdá sa mi, že tu niekde sa zrodil Anton Srholec, ako sme ho v živote poznali a tiež, že táto scéna sa v rôznych podobách opakovala celý jeho život a on iba rozvíjal svedectvo, ktoré už vtedy podal.
To svedectvo ho stálo desať rokov väzenia v uránových baniach. Anton Srholec vtedy vyznal vernosť a zakúsil vnútorný zákon, že z vernosti sa rodí opravdivá sloboda. Celý svoj život sa potom pohyboval v siločiarach vernosti a slobody. A znovu a znovu ho jeho postoje oberali o pohodlný život, o primeranú prácu, o pastoráciu. Keď začal pôsobiť ako kaplán v Blumentálskom kostole, jeho kázne napĺňali chrám. Samozrejme, dlho to trvať nemohlo. Nasledovalo Veľké Zálužie, Pernek, Záhorská Ves. Všade za ním chodili ľudia z Bratislavy a on im okrem povzbudenia vždy rozdal všetko, čo mal.
Keď sa uskutočnil pamätný Velehrad, sedel som na lúke neďaleko cintorína.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.