Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Chvála neužitočnosti

.časopis .téma

    Každá doba má svoje predstavy o ideálnej škole. Dnešnou ideálnou školou, ako ju predstavujú rôzne vzdelávacie dokumenty, je taká, ktorá rozvíja kompetenčné schopnosti a zručnosti. A musí mať, samozrejme, počítač s rýchlym pripojením. Škola má žiaka pripraviť na prax a nezaťažovať ho neužitočnými vedomosťami. Ale čo keď je to inak.

    Názor, že škola musí študenta pripraviť na povolanie, ktoré bude vykonávať po celý život, je čoraz viac „mimo“. Najmä vo svete biznisu začínajú platiť iné pravidlá. Ak niekto chce byť úspešným topmanažérom, vôbec nemusí ísť študovať ekonómiu, manažment či marketing. Paradoxne, topmanažérom môže byť aj človek s humanitným základom. Ak sa niekto rozhorčene pýta, načo bude tejto krajine toľko politológov, historikov, právnikov, filozofov či sociológov, koľko ich dnes tieto smery študuje, môže od znalcov dostať zaujímavú odpoveď: mnohí skončia v biznise a budú v ňom – na rozdiel od vyštudovaných manažérov z ekonomických fakúlt – možno úspešnejší. Lebo svet biznisu sa neustále mení.
    Najslávnejšia manažérka, ktorá niekoľko rokov stála na čele Hewlett-Packard Company, Carly Fiorina, vyštudovala najprv stredovekú históriu a filozofiu, až potom prešla k „business administration“.
    Úspešnú nízkonákladovú leteckú spoločnosť Sky Europe vybudoval na Slovensku absolvent politických vied Christian Mandl a majitelia Penty vyštudovali v Moskve na povestnej diplomatickej škole diplomaciu a čínštinu.
    Vyštudovaný liečebný pedagóg Martin Krekáč je dnes prezidentom Podnikateľskej aliancie Slovenska a zároveň vedie špičkovú firmu zameranú na vyhľadávanie mozgov. Krekáč hovorí, že dnes už aj u nás – po určitých opravách ekonomiky, stabilizovaní sa krajiny a po vstupe do EÚ – sa začína boj o mozgy. „Už aj na Slovensku sa hľadajú kreatívni manažéri. Teda už sa tu nehľadajú len technokraticky vzdelaní ľudia, ktorí sa osvedčujú ako dobrí projektoví manažéri. Tí dostanú isté zadanie, a to splnia. Potrebujeme však už aj ľudí, ktorí tie zadania majú vymyslieť. Hľadáme vizionárov, ktorí dokážu priniesť inovácie a strategicky rozmýšľať.“
Lenže, je na prípravu takýchto ľudí naše školstvo pripravené? Nerozmýšľa sa tu stále iba v kategóriách, aby boli naši študenti „technicky“ či „technokraticky“ pripravení najmä na vypĺňanie zadaných úloh pre potreby trhu?


.minerva a spol.
    Ešte vláda Mikuláša Dzurindu vypracovala dokument Minerva, ktorý rozvíja takzvanú Lisabonskú stratégiu EÚ pre potreby Slovenska. Ambicióznejší dokument Slovensko nepozná. Jeho cieľom je „urobiť zo Slovenska jednu z najvyspelejších, najmodernejších a najprosperujúcejších spoločností na svete“. K tomuto vznešenému cieľu má viesť moderná vzdelávacia politika. Čo to však je?
    Politici dávajú jasne najavo, čo si predstavujú pod pojmom vzdelanie: prechod od memorovania informácií k schopnosti získavať a využívať ich. Dôležité je vraj učiť žiakov „zručnosti v oblasti informačných technológií“. Lebo informačnú gramotnosť si vyžaduje uplatnenie v „znalostnej ekonomike“. Preto je potrebné tradičnú školu „čo najskôr premeniť na školu modernú“, teda plne informatizovanú.
    Minerva nie je jedinou, ale typickou ukážkou, ako vidí úlohu vzdelania a formovania detí či mladých ľudí súčasná európska aj politická elita – vzdelanie je funkciou znalostnej ekonomiky a vzdelaný študent je ten, ktorý vie googlovať a surfovať. Preto nás mala nedávno vážne znepokojiť štúdia Európskej komisie, podľa ktorej síce je už takmer na všetkých školách počítač aj internet, ale iba 40 percent základných a stredných škôl používa vysokorýchlostné pripojenie, čo je európsky podpriemer. Škoda, že Komisia neskúmala aj fakt, či sa internet na školách naozaj využíva zmysluplne, alebo či neslúži len na oddychovú hodinku pre učiteľov, ktorí majú chvíľu pokoj, keď dovolia žiakom hrať sa počítačové hry...
    Nič proti internetu. Ako pomocný nástroj na školy naozaj patrí. Problém je v inom – keď sa z informatizácie a moderných počítačových zručností stáva kritérium vzdelanosti. A keď sa podsúva falošná predstava, že najmúdrejší je dnes ten, kto najlepšie pracuje s počítačom.
    Ten boom „užitočnosti“ však nepriniesla až EÚ a jej stratégie, ako by sa mohlo zdať. Prišli s tým už komunisti, ktorí z gymnázií postupne odstraňovali neužitočné predmety, ako sú latinčina, filozofia či dejiny umenia. Začiatkom osemdesiatych rokov sa na experimentálnych gymnáziách uvádzali nové „praktickejšie“ študijné osnovy: študenti sa učili strojopis, programovacie jazyky, techniku administratívy – na úkor takých neužitočných predmetov, ako geológia, zemepis, dejiny umenia. Dokonca aj na hodinách slovenčiny sa dôraz kládol skôr na praktické zručnosti (vytváranie kartotéky) ako vedomosti z literatúry. Týmto študentom pri maturite zúfalo chýbal všeobecný prehľad, niektorí vôbec netušili, kto bol Picasso, Aristoteles alebo Winston Churchill, zato vedeli dierovať štítky (pre počítače) či používať ďalekopis. Teda záležitosti, ktoré boli už v tom čase technicky zastarané.

.latinčina?
    Neexistuje extrémnejší predmet, ktorý by išiel proti súčasným predstavám o zručnostiach a poznatkoch potrebných pre život, než je latinčina. A predsa ešte na Slovensku celkom nezanikli gymnáziá, kde ju berú vážne. Nie je vôbec náhoda, že často ide o gymnáziá, ktoré sa pokladajú za prestížne. Jedným z takých je Evanjelické gymnázium v Tisovci, kde sa latinčina vyučuje v 4. a 5. ročníku ako voliteľný predmet dve hodiny týždenne. Vlani v Tisovci maturovali z latinčiny dve študentky, tohto roku jedna. Je to vlastne slovenská rarita. Helena Pašiaková, riaditeľka gymnázia a sama učiteľka latinčiny, hovorí, že „záujem o latinčinu je pomerne stabilný“. Jej študenti vraj bývajú prekvapení, koľko slov z latinčiny prebrala angličtina či francúzština. Nezanedbateľná časť tisovských gymnazistov sa tak učí tri jazyky (angličtinu, francúzštinu a latinčinu). „Želám si, aby nastala renesancia latinčiny nielen v Nemecku, Fínsku, ale aj u nás,“ hovorí riaditeľka Pašiaková. „Treba na to však kvalifikovaných učiteľov, ktorí by sa so svojou aprobáciou v bežnej škole uživili a vedenie škôl, ktoré by bolo presvedčené o potrebe vyučovania latinčiny“.
    Volať po návrate latinčiny na súčasné školy sa môže zdať ako uletené staromilstvo – napokon, ide o mŕtvy jazyk a žiaci sú už dosť preťažení učením sa iných jazykov. Navyše je to príklad celkom nepraktického predmetu, ktorý v ďalšom štúdiu či profesii využije len málokto – možno ten, kto sa rozhodne pre medicínu, históriu či teológiu. Prečo ním zaťažovať celú gymnaziálnu elitu?
    V Nemecku však slovenský pohľad práve vychádza z módy. Ešte pred 20 rokmi to aj tu vyzeralo, že latinčina sa stáva prežitkom, ktorý do modernej školy nepatrí a nadobro ho vytlačia praktickejšie predmety. V Nemecku sa však začali diať zvláštne veci. V Bavorsku sa dnes učí latinčinu takmer polovica študentov gymnázií, čo je o desať percent viac než na konci 90. rokov. Vzostupný záujem o latinčinu sa netýka iba konzervatívnych Bavorov, ale aj Berlína. Tam pritom určuje školskú politiku ľavica, ktorá nie je veľmi naklonená ani elitnému vzdelávaniu, ani volaniu po tradíciách. Učiteľ latinčiny a francúzštiny z Humboldtovho gymnázia v Berlíne Jürgen Reinsbach pre .týždeň vysvetľuje: „V posledných rokoch sa, najmä u rodičov, naozaj zmenil postoj k učeniu. Stredná vrstva si dnes hodnotu vzdelania a výkonu cení viac než pred desiatimi rokmi. Jednoducho si uvedomujú, že kto chce v živote niečo dosiahnuť, musí sa namáhať. A toto povedomie veľmi pomáha latinčine, ktorá síce neponúka prvoplánovú zužitkovateľnosť, ale obohacuje osobnosť. V Nemecku je, paradoxne, vzhľadom na rastúci dopyt problém s nedostatkom učiteľov latinčiny.“ Humboldtovo gymnázium je v Berlíne jedným z mála, kde je latinčina v dvoch ročníkoch povinná. Dokonca vo vyšších ročníkoch, keď sa stáva už voliteľným predmetom, si ju vyberajú dve tretiny študentov. Na svojej internetovej stránke škola uvádza, prečo je pre ňu latinčina taká dôležitá: „Cvičí jazykový cit a abstraktné myslenie.“ Reinsbach zdôrazňuje aj ďalšie výhody: „Najväčšími zástancami povinnej latinčiny na našej škole sú učitelia nemčiny a dejepisu. Základná znalosť latinčiny totiž prehlbuje porozumenie pre gramatiku a štruktúru jazyka vlastnej materčiny, teda kultivuje vlastný jazyk. Navyše žiaci čítajú napríklad úryvky z Cicera, dozvedajú sa o antike, je to zároveň hodina dejepisu a dejín myslenia, ktoré formovalo našu civilizáciu.“

.praktická latina
    Podľa učiteľa Reinsbacha je vlastne „neužitočná“ latinčina veľmi praktickým predmetom: „Z praxe vieme, ako sa naši študenti vďaka latinčine neuveriteľne rýchlo učia po francúzsky. Výskumy potvrdzujú, že s latinčinou ako základňou sa neskôr môžu veľmi rýchlo naučiť po španielsky, francúzsky či taliansky. Latinčina teda nie je na úkor výučby iných jazykov, naopak, výborne sa to dopĺňa.“
    Zaujímavé bolo stretnutie so skupinkou 12-ročných žiakov Humboldtovho gymnázia, ktorých sme sa pýtali, čo si myslia o latinčine. Opakoval sa ten istý motív: „latinčina síce nie je veľká ,zábava‘, ale pokladáme ju za dôležitú“. Najväčšími nepriateľmi latinčiny tak, paradoxne, nie sú žiaci, ale časť berlínskych politikov. Reinsbach opisuje, že najmä ľavicové kruhy ju z ideologických dôvodov odmietajú s odôvodnením, že pre žiakov zmenej vzdelaných rodín či z rodín migrantov je to ťažko prístupné. „Pritom opak je pravda, práve deťom z týchto migrantských rodín by predmet, ktorý stavia na základoch európskej kultúry, mohol viac pomôcť pri integrácii. V Berlíne ľavicové kruhy všeobecne nemajú gymnáziá v obľube, silná je skôr predstava, že treba dobrých aj slabých žiakov spolu premiešať. Napríklad Zelení majú v programe postupné odbúranie gymnázií.“ Reinsbach preto dodáva: „Za to, že latinčina prežila, vďačíme tlaku rodičov.“
    Príznaky podobnej renesancie na Slovensku zatiaľ nevidieť a z vyšších miest, kde sa dnes reční o potrebách informačnej spoločnosti, skôr fúka protivietor. Lenže latinčina by sa na naše gymnáziá, ktoré samy seba nechcú vnímať ako prípravný kurz na jednotné maturity, ale ako miesta stredoškolskej vzdelanosti, hodila práve v dnešnej dobe „zručností“ a „kompetencií“. Tieto heslá totiž už medzičasom stihli potvoriť aj naše univerzity.

.idea univerzity
    „Univerzita už neslúži na výchovu spoločenských elít, ale práve naopak – snaží sa nás uistiť, že elity sú vecou minulosti,“ píše vo svojej eseji Idea univerzity britský mysliteľ Roger Scruton, ktorý lamentuje nad úpadkom západných univerzít. Scruton síce rozumie tomu, že univerzita dnes plní inú sociálnu funkciu než v uplynulých storočiach a že vzdelanie už nemôže byť exkluzívnym vlastníctvom vládnucej triedy, no trvá na tom, že jej zmyslom je výchova elít. Má formovať učencov, majú sa tu učiť zdanlivo neužitočné predmety ako latinčina, gréčtina, teológia či matematika, a tým cvičiť myseľ študentov. Úlohou univerzity je pestovať poznanie a viesť študentov k nestrannému hľadaniu pravdy, ale v žiadnom prípade nie učiť zručnosti, ktoré patria vonkajšiemu svetu. „Najužitočnejšie odbory sú tie, ktoré zameriavajú myseľ na nestranné bádanie a nehovoria nič o svete za univerzitnými stenami,“ píše v radikálnej polemike s dnešnou univerzitou Roger Scruton.
    Ako je však možné uplatniť úzko elitársku scrutonovskú víziu napríklad v slovenskej realite, kde spoločnosť pokladá za veľký úspech, že univerzity navštevuje čoraz vyššie percento populácie? Ustanovizne s názvom univerzita sú dnes na Slovensku nielen inštitúciami vyššieho vzdelania, často pripomínajúcimi masovú továreň na diplomy – štátna politika aj systém financovania sú nastavené tak, aby čo najviac mladých z populácie malo univerzitné vzdelanie. Tým sa však nevyhnutne degraduje úroveň pojmu univerzita: nemajú sa formovať osobnosti, ale produkovať masy pre „znalostnú ekonomiku“.
    Je, samozrejme, v poriadku, ak má veľká časť populačného ročníka vysokoškolské odborné, teda úzkoprofilové vzdelanie. Problém je však v tom, že univerzity rezignovali na ambíciu vzdelávať budúce elity národa. Navyše, a to vôbec nie je iba slovenský trend, do univerzitného prostredia prenikajú magisterské odbory, ktoré pripomínajú skôr kurzové semináre: masmediálna komunikácia, verejná správa, gender studies, environmentalistika, andragogika či európske štúdiá.
    Étos univerzity je jednoducho preč, lebo ho vytlačil rastúci dôraz na trénovanie údajne užitočných zručností... Dá sa úpadok ešte zastaviť?
    Prorektor bratislavskej Univerzity Komenského Peter Osuský to nevidí pesimisticky. Hovorí, že našej najlepšej univerzite ukázala cestu česká Masarykova univerzita v neďalekom Brne. „Táto univerzita je skutočne priekopnícka v tom, že pred dva a pol rokmi tu zaviedli všeobecné pohovory na všetky odbory. Je teda jedno, či idete študovať teoretickú fyziku, históriu alebo psychológiu či sociológiu, dostanete rovnaké otázky. Môžu sa vás pýtať na Čechova či Dostojevského, Krištofa Kolumba alebo aj na takú kvantovú fyziku. Tým univerzita vyjadruje nasledujúce: my nepotrebujeme, aby ste v momente príchodu na našu školu ovládali to, čo vás máme šesť rokov učiť, pretože my vás to naučíme. My len chceme vedieť, či ste na univerzitné vzdelávanie zrelý a vzdelaný človek.         Teda či máte všeobecný základ. O takéto prijímačky by sme sa mali usilovať aj my.“
Prorektor Osuský si preto myslí, že ich študenti by mali byť ľudia zaujímajúci sa o mnoho vecí a až na univerzite by sa mali cielene vzdelávať v tom, čo ich zaujíma. „Čo sa týka samotného univerzitného vzdelávania, nezdá sa mi, že by tu mali byť vychovávaní cielene na renesančných mudrcov, to už skôr závisí od ich individuálneho obohacovania sa.“ Podľa Osuského je možné hrozbu, že univerzity pod náporom más zabudnú na svoju úlohu vychovávať budúce elity, odvrátiť tým, že niektorí študenti budú požívať špeciálne výhody. „Medzi študentmi v jednotlivých odboroch máte vždy úzku elitu, ktorá štúdium hltá a zasluhovali by si čosi ako špeciálnu starostlivosť. Predstavujú asi 5 percent, ale to sú tí ľudia, ktorí pohnú svetom.“

.čo študovať
    Ak študenta baví archeológia, ale jeho rodičia sú zúfalí z predstavy, že ich syn sa bude celý život hrabať niekde v zemi, a tlačia ho do štúdia oveľa „užitočnejšieho“ marketingu, nerobia dobre. To tvrdí aj headhunter Martin Krekáč. „Aj v našej firme máme ľudí, ktorí nemajú za sebou na biznis orientované vysoké školy. Máme tu historika, ktorý pracoval v akadémii vied, sú tu ľudia, ktorí vyštudovali filozofiu, žurnalistiku, politológiu, sociológiu. Oni nie sú ničím zaťažení, idú na to od pocitu a od srdca a ak majú vhodnú štruktúru osobnosti, tak ja v týchto absolventoch vidím moderných manažérov.“
    Britský The Economist si pred vyše dvoma rokmi položil otázku, či americké „biznisškoly“, ktoré vzdelávajú budúcich manažérov, v skutočnosti biznisu skôr neškodia. Časopis súhlasne parafrázoval pohľad už nebohého profesora z London Bussiness School Sumantru Ghoshala: „Študenti z týchto škôl sa učia, že manažérom netreba dôverovať – teda keď sa stanú manažérmi oni sami, ich správanie bude tiež nedôveryhodné. Študenti boli oslobodení ,od akéhokoľvek zmyslu morálnej zodpovednosti ´. Z toho vyplývajú škandály ako v Enrone, kde prominentní manažéri boli práve z takýchto škôl.“ Z vlastnej skúsenosti upozorňuje na podobný problém aj Martin Krekáč: „Niektoré ,biznis školy´ naozaj vychovávajú manažérov, ktorým chýba etika a sociálny rozmer.“
Úplne ideálne sú na tom dnes slovenskí absolventi „neužitočnej“ a „nepragmatickej“ matematiky – mimoriadny záujem je o matematikov z vedeckých i pedagogických smerov. Chcú ich veľké korporácie, ale aj banky, kde matematici dostanú takmer vždy prednosť pred absolventmi ekonómie (najmä vyštudovanej na slovenských školách). A keďže matematika je svojím abstraktným myslením blízka filozofii, matematici zväčša nie sú ,fachidioti‘.
    Lenže vráťme sa ešte na gymnáziá. Od tých elitných (nepočítajme rôzne pokútne školy slúžiace len na rýchle získanie maturity) čakáme, že budú vychovávať všetranne vzdelanú inteligenciu. „Gymnázium má budovať osobnosť žiakov, učiť ich, ako majú premýšľať, pristupovať k sebe. Musia študentov učiť rozmýšľať v súvislostich, rozvíjať kreativitu v rôznych typoch projektov. Nie som za potláčanie klasických predmetov, ako sú dejiny umenia, filozofia, história,“ hovorí Martin Krekáč. Dokonca si vie po istej analýze predstaviť, že by kývol aj na latinčinu ako povinný predmet.
    Peter Osuský nechce zhadzovať „cielené vzdelávanie“, ale to patrí skôr na vysoké školy. Gymnáziá by mali byť prevenciou ,fachidiotizmu ´. „Keď si prečítate životopis Hitlera, tak zistíte, čo je fachidiotizmus. Aj on mal rád len svoje predmety a na ostatné ostentatívne kašľal. Študent by pred vstupom na vysokú školu, kde sa už bude venovať povedzme len svojim milovaným neutrínam, mal mať tušenie o bitke pri Waterloo či o Giordanovi Brunovi,“ tvrdí Osuský. „Keby gymnáziá nevychovávali fachidiotov, prospelo by to aj vytváraniu elity národa,“ tvrdí Osuský. Budúci príslušník elity národa si môže práve na gymnáziu nájsť k svojmu povolaniu aj doplnkový koníček. Lekár môže byť amatérskym znalcom Platónovho diela, fyzik zas milovníkom holandského maliarstva 16. storočia, manažér bude vyznávačom opery a počítačový expert môže vo voľnom čase opravovať rozpadnutý hrad. Takže otázka znie: čo je užitočné vzdelanie? Ak si dnes niekto myslí, že sú to len praktické odbory ako marketing, verejná správa, účtovníctvo, programovanie či manažment, zjavne nerozumie, čo je naozaj dobré vzdelanie. Práve to zdanlivo najneužitočnejšie vzdelanie môže byť veľmi užitočným – v múdrej hlave.
.eva Čobejová, .martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite