Ruská Macbeth v Bratislave

A ešte menej z nich sa tak silno zapísalo do slovenskej opernej histórie.

V Slovenskom národnom divadle stála postromantická tvorba takmer vždy na okraji záujmu. Jedným z ojedinelých období, keď sa na javisko v štedrej miere dostávali aj diela súdobých skladateľov, boli medzivojnové tridsiate roky: Éra ambiciózneho a rozhľadeného operného šéfa a dirigenta Karla Nedbala, bratislavské pôsobenie avantgardného českého režiséra Viktora Šulca, začiatok umeleckého rozkvetu progresívneho výtvarníka Františka Tröstera. A práve v tomto čase, 23. novembra 1935, uviedlo SND pod názvom Ruská Lady Macbeth druhú operu Dmitrija Šostakoviča (1906 – 1975). Skladateľa, ktorý vstúpil do hudobných dejín ako modernistický búrlivák, potom sa stal štvancom a napokon zdanlivo prisluhujúcim protežantom komunistického režimu ZSSR.

Šostakovičova štvordejstvová opera, skomponovaná v jeho „avantgardnom“ období, vychádza z rovnomennej prózy Nikolaja Leskova a odohráva sa v predrevolučnom Rusku 19. storočia. V ľudsky primitívnom prostredí kupeckého domu emocionálne živorí Katarína Izmajlovová: odsúdená na nečinnosť, nepochopená slabošským manželom Zinovijom a prenasledovaná krutým svokrom Borisom Timofejovičom. Bezdetná žena sa vášnivo zaľúbi do príťažlivého robotníka Sergeja – táto láska stojí oboch Izmajlovovcov život. Vražda je však odhalená, snúbenci sú zatknutí na vlastnej svadbe a odsúdení na vyhnanstvo na Sibír.

Keď srdce povrchného Sergeja zahorí k mladej Sonetke, bolesťou šialená Katarína sa vrhá do rieky a so sebou strháva i novú konkurentku. Skladateľ však Katarínu neodsudzuje. Naopak. Sympatizuje so ženou, ktorá päť rokov ubíjajúceho manželského života prežila „medzi zverou“, a zároveň ju vníma ako človeka stojaceho vysoko nad svojím okolím. V opere sa striedajú expresívne úseky obnažujúce ľudské vnútro, lyrické i tklivé pasáže, pôsobivé zbory, ale aj sarkastické až groteskné miesta. Zároveň máme – pri všetkom harmonickom a výrazovom novátorstve hudobného materiálu – stále do činenia s klasickou opernou výstavbou (recitatívy, árie, duetá, ansámbly, zbory).

vec prestíže

Šostakovičovej Lady Macbeth sa vzápätí po dokončení chopili dve z popredných sovietskych operných scén – Leningradské malé operné divadlo a Dančenkovo Moskovské akademické hudobné divadlo. Premiéry v nich sa uskutočnili takmer súčasne, v januári 1934 (Leningrad predbehol Moskvu len o dva dni). Po obrovskom úspechu oboch ruských inscenácií bolo dielo doslova do roka a do dňa zásluhou poľského rodáka, dirigenta Artura Rodzińského, uvedené s nemenším ohlasom v Severence Hall v Clevelende a v newyorskej Metropolitnej opere.