Jej knihy sú na pomedzí beletrie a žurnalistiky, o to je rozhodnutie Nobelovho výboru pozoruhodnejšie. Prinášame úryvok z jej Nobelovej prednášky pri preberaní ceny a tiež úryvok z jej románu Vojna nemá ženskú tvár.
Na tejto tribúne nestojím sama... Okolo mňa sú hlasy, stovky hlasov, sú so mnou odjakživa. Od detstva. Bývala som na dedine. My deti sme sa rady hrali na ulici, ale večer nás to ako magnet priťahovalo k lavičkám, na ktorých sa pri svojich domoch alebo chalupách schádzali, ako sa vraví u nás, ustaté ženské. Ani jedna z nich nemala muža, otca či brata; nespomínam si na mužov po vojne v našej dedine – počas druhej svetovej vojny v Bielorusku na fronte či pri partizánoch zahynul každý štvrtý Bielorus. Náš detský svet po vojne bol svetom žien. Najviac sa mi do pamäti vrylo, že ženy nehovorili o smrti, ale o láske. Rozprávali, ako sa v posledný deň lúčili so svojimi milými, ako ich čakali a doteraz čakajú. Prešli roky, a ony stále čakali: „Nech sa vráti hoci aj bez rúk, bez nôh, ja ho budem nosiť na rukách." Bez rúk... bez nôh... zdá sa, že už od detstva som vedela, čo je to láska.
Tu je iba niekoľko smutných melódií zboru, ktorý počujem.
Prvý hlas:
„Prečo to chceš vedieť? Je to smutné. Svojho muža som stretla na vojne. Bola som tankistkou. Došla som až do Berlína. Pamätám si, ako stojíme – ešte mi vtedy nebol mužom – pri Ríšskom sneme a on mi vraví: ,Zoberme sa. Ľúbim ťa.‘ A po tých slovách som sa neuveriteľne urazila – celú vojnu sme boli v špine, v prachu, od krvi, okolo samé oplzlé nadávky. Odpovedám mu: ,Najprv zo mňa urob ženu: podaruj mi kvety, hovor nežné slová; len čo odídem z armády, ušijem si šaty.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.