Tí traja nám povedali, že máme ľahkovážny vzťah k vlastnej histórii. Že sme duchovne nevyzretí, že sme urazili všetkých, čo si vážia vzdelanosť a kultúru, že sme tým macošským postojom k sviatku Cyrila a Metoda oslabili národné sebavedomie a dokonca aj hodnotové zázemie slovenskej spoločnosti.
A vyzvali nás na zmenu.
Takže poďme po poriadku. Mýtus, že Slovensko stojí na diele a tradícii Cyrila a Metoda, bol možno užitočný v období Bernoláka, Hollého a Štúra, keď sme sa potrebovali vymedziť a až zúfalo sme sa preto pýtali, kto vlastne sme. Dnes, keď sme slobodní, a všetko je len v našich rukách, už mýtus nepotrebujeme. Dnes omnoho viac potrebujeme poctivú pravdu o nás. Ak si politici dali do ústavy cyrilo-metodskú tradíciu a vytvorili kvôli nej ešte aj štátny sviatok, je to ich právo.
Možno vtedy, na úsvite samostatnosti, vo svojej prázdnote hľadali čokoľvek s puncom duchovna, mýtus-nemýtus. A možno len úprimne nevedeli, o čo oprieť štát, ktorý tak náhle a nepremyslene stvorili. Solúnski bratia boli poruke, a alibi bolo na svete. Ak je však ich právo takto oportúnne nakladať s mýtmi, naše právo je hľadať, či je mýtus pravdivý a či slúži dobrej veci. Podľa nás boli svätí Cyril a Metod nesvätými politikmi zneužití, a preto túto hru nehráme. Ani na Devíne, ani inde. To nie je ľahkovážny vzťah k vlastnej histórii, ani urážka vzdelanosti a kultúry. To je len náš slobodný postoj a odmietnutie cynickej manipulácie s národnými citmi.
Je skvelé, že premiér, predseda parlamentu a prezident myslia na hodnotové zázemie Slovenska. Je rozumné, že im leží na srdci národné sebavedomie. Ale čo tvorí hodnotové zázemie spoločnosti? Ak sa s touto ústavnou trojicou zhodneme, že aj úcta k pravde – a to sa hádam zhodneme – potom je evidentné, že práve Fico, Paška a Gašparovič úctu k pravde dlhodobo neprejavujú. Ten prvý, výrazný, sa verejne priznal, že nezaregistroval November 1989, ten druhý, nevýrazný, namiesto uctievania pravdy skryto ťahá nitky v zdravotníctve a ako šéf parlamentu dopustil, aby za názor v ňom vyslovený hrozil trest, a ten tretí, aký vlastne, kryl desať rokov lži svojho šéfa len preto, aby ostal na výslní. Hodnotové zázemie spoločnosti je kľúčová vec, ale čo majú hodnoty spoločné s takýmto správaním? A čo má so vzdelanosťou a kultúrou ľahkovážny vzťah všetkých troch ku zlu komunizmu? Môže sa dnes člen strany, ktorá práve najodvážnejších vzdelancov – aj ctiteľov cyrilo-metodského Boha – posielala do väzení a na smrť, biť na Devíne do pŕs ako vlastenec?
Sebavedomiu a kultúre tejto krajiny naozaj škodia aj médiá. Aj v tomto sa zhodneme. Najmä ak sú bezcitné, plytké a nehanebne lživé. Ale viac Slovensku škodia kľúčoví politici, ktorí kašlú na pravdu, pretože uverili, že voličské hlasy zmazali ich minulosť a ospravedlnili ich súčasnosť. A ešte sú nadutí, ako tí traja z Devína.
.štefan Hríb
A vyzvali nás na zmenu.
Takže poďme po poriadku. Mýtus, že Slovensko stojí na diele a tradícii Cyrila a Metoda, bol možno užitočný v období Bernoláka, Hollého a Štúra, keď sme sa potrebovali vymedziť a až zúfalo sme sa preto pýtali, kto vlastne sme. Dnes, keď sme slobodní, a všetko je len v našich rukách, už mýtus nepotrebujeme. Dnes omnoho viac potrebujeme poctivú pravdu o nás. Ak si politici dali do ústavy cyrilo-metodskú tradíciu a vytvorili kvôli nej ešte aj štátny sviatok, je to ich právo.
Možno vtedy, na úsvite samostatnosti, vo svojej prázdnote hľadali čokoľvek s puncom duchovna, mýtus-nemýtus. A možno len úprimne nevedeli, o čo oprieť štát, ktorý tak náhle a nepremyslene stvorili. Solúnski bratia boli poruke, a alibi bolo na svete. Ak je však ich právo takto oportúnne nakladať s mýtmi, naše právo je hľadať, či je mýtus pravdivý a či slúži dobrej veci. Podľa nás boli svätí Cyril a Metod nesvätými politikmi zneužití, a preto túto hru nehráme. Ani na Devíne, ani inde. To nie je ľahkovážny vzťah k vlastnej histórii, ani urážka vzdelanosti a kultúry. To je len náš slobodný postoj a odmietnutie cynickej manipulácie s národnými citmi.
Je skvelé, že premiér, predseda parlamentu a prezident myslia na hodnotové zázemie Slovenska. Je rozumné, že im leží na srdci národné sebavedomie. Ale čo tvorí hodnotové zázemie spoločnosti? Ak sa s touto ústavnou trojicou zhodneme, že aj úcta k pravde – a to sa hádam zhodneme – potom je evidentné, že práve Fico, Paška a Gašparovič úctu k pravde dlhodobo neprejavujú. Ten prvý, výrazný, sa verejne priznal, že nezaregistroval November 1989, ten druhý, nevýrazný, namiesto uctievania pravdy skryto ťahá nitky v zdravotníctve a ako šéf parlamentu dopustil, aby za názor v ňom vyslovený hrozil trest, a ten tretí, aký vlastne, kryl desať rokov lži svojho šéfa len preto, aby ostal na výslní. Hodnotové zázemie spoločnosti je kľúčová vec, ale čo majú hodnoty spoločné s takýmto správaním? A čo má so vzdelanosťou a kultúrou ľahkovážny vzťah všetkých troch ku zlu komunizmu? Môže sa dnes člen strany, ktorá práve najodvážnejších vzdelancov – aj ctiteľov cyrilo-metodského Boha – posielala do väzení a na smrť, biť na Devíne do pŕs ako vlastenec?
Sebavedomiu a kultúre tejto krajiny naozaj škodia aj médiá. Aj v tomto sa zhodneme. Najmä ak sú bezcitné, plytké a nehanebne lživé. Ale viac Slovensku škodia kľúčoví politici, ktorí kašlú na pravdu, pretože uverili, že voličské hlasy zmazali ich minulosť a ospravedlnili ich súčasnosť. A ešte sú nadutí, ako tí traja z Devína.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.