festival, ktorý v roku 1997 prvýkrát zorganizovala choreografka Miroslava Kovářová, je dnes dôležitou kultúrnou inštitúciou.
Súčasný človek žije silnou túžbou po konkrétnosti a zrozumiteľnosti. Súčasný tanec žije abstrakciou a mnohovýznamovosťou. Možno preto väčšina ľudí pohybovému umeniu nerozumie. A pritom by stačilo vypnúť hlavu a začať vnímať!
Na otupenosť našich vnemov upozornila performancia Pocitové roz-umenie. Pre devätnásty ročník festivalu Bratislava v pohybe ju pripravili choreografi Marta Poláková, Yuri Korec, Peter Šavel a režisér Tomáš Procházka. Svoju produkciu umiestnili do rušného podniku, čím zotreli hranicu medzi javiskom a hľadiskom a zároveň zmarili možnosť určiť presný začiatok predstavenia. Niektorí tanečníci už sedeli priamo v publiku, iní sa nepozorovane vkrádali medzi divákov. Pohybový jazyk inscenácie bol závislý od limitov priestoru, ktorých uvedomenie si bolo prítomné aj vo výraze tanečníkov. Existovalo len tu a teraz. A divák, ktorý bol plne prítomný, ten cítil. Napríklad dlhé, pohybom podporené dýchanie z úst do úst medzi Lukášom Bobalíkom a Barborou Janákovou.
Dekompozícia vzťahu / Irónia vojny
Pohybovo čistými a emocionálne silnými predstaveniami októbrového festivalu boli dve tanečné inscenácie, ktoré z Izraela priviezla choreografka Noa Shadur.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.