Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cudzinci v starej Británii

.časopis .týždeň vo svete

    „Leaving New York is never easy,“ spievajú R.E.M. Naozaj, opustiť Veľké jablko, keď ste privoňali k jeho fascinujúcemu životu, nie je jednoduché.


    A už vôbec nie vymeniť ho za malebné, no ospalé mesto na severovýchode Anglicka, hoci má aj podobné meno.Kým New York je otvorený každému, York ukrýva svoje najkrajšie zákutia za hradbami. Z Empire State, ktorá je po páde Dvojičiek najvyššou budovou New Yorku, sa ľudské snaženie neveľmi líši od veľkého mraveniska. Z yorkskej The Tower dovidíte maximálne na vežu najbližšieho kostola. Multikultúrny New York hýri farbami, York je biely. New York patrí každému, York najmä študentom, anglickým dôchodcom, turistom a – zatiaľ nenápadným – Poliakom.

.my Poliaci, biedni ľudia
    Hľadáme voľnú izbu len na pár mesiacov v jednom z úhľadných yorských tehlových domov, no márne. Študenti nemajú právo prenajímať ich. Ďalšiu noc v hosteli si však nechceme zopakovať po zistení, že štyridsaťročné červenonosé robustné Angličanky obľubujú sex za čo najväčšej prítomnosti prizerajúcich sa. Nakoniec nám pomáhajú Poliaci, ktorých zastavíme na ulici. Ešte v teň deň nás Gřešek nezištne sťahuje do priestranného domu pakistanskej profesorky, ktorej patrí asi polovica domov na preslávenej študentskej Heslington Road. Profesorka a jej početná rodina vlastní aj jednu taxislužbu a indickú tandoori reštauráciu. V tej je vždy prázdno, a keď sa spýtate na soup of the day, personál vytreští oči, akoby chcel povedať: „Varili sme vôbec niekedy?“
    Podobne nechápavo reagujú mnohí tunajší Poliaci na angličtinu, hoci žijú v Yorku už viac rokov. Stačí, keď vie po anglicky jeden z nich. Ten ich zamestná aj nájde ubytovanie – tak trochu ako to robia Mexičania v USA. Na rozdiel od nich je však nejeden z Poliakov, ktorý v Yorku kladie podlahy, ekonóm, právnik či psychológ...
    „My Poliaci, biedni ľudia. U nás je ťažký život. Ľahšie sa žije azda vo Varšave, ale inde je chudoba. Tu je moja budúcnosť,“ hovorí Bartek. Každý deň chodí krížom-krážom po Anglicku a sťahuje nábytok. V Poľsku žil neďaleko ukrajinskej hranice a ani s dvoma vysokými školami nenašiel zamestnanie. Neuživilo ho ani pašovanie cigariet a alkoholu, za ktoré si odsedel aj pár dní vo väzení. V jednom má pravdu: York je na život fajn.

Veľa majestátnych katedrál, udržiavaných parkov a záhrad, múzeí a galérií. A Angličania si svoje pamiatky vážia. Keď pred niekoľkými rokmi vyhorela katedrála Minster, nápadne pripomínajúca Notre Dame v Paríži, ľudia zorganizovali obrovskú zbierku, ktorá stačila na jej opravu. Ale stredoveká katedrála o pár ulíc ďalej naznačuje skôr opak. „Nešla by si... so mnou... na pohárik?“ pýta sa ma chlapec, ledva sa opierajúci o stĺp niekdajšieho chrámu. Sklený pohľad, ohnivé vlasy a pehy svietia do tmy, na odpoveď však nečaká. Namiesto sakrálnej hudby počuť z chrámu tuc-tuc najnovšieho hitu. Nazerám dovnútra. Na podrážky sa lepia rozliate nápoje, krištáľové lampy doplnili diskogule, oltár nahradil bar, veriacich podnapití zákazníci. V Anglicku nič nezvyčajné – a práve tieto katedrály sú najnavštevovanejšie.
      
.
čo má prísť, príde
    „Rozišla som sa s chlapcom po trojročnom vzťahu. Veľmi som ho ľúbila. Bola som nešťastná. O niekoľko mesiacov som skončila školu. Najbližšia škola, v ktorej mali voľné miesto, bola od môjho mesta vzdialená sedemdesiat kilometrov. Nevedela som, čo mám robiť. Brat ma vytiahol do Anglicka. Tu bolo všetko nové, aspoň som nemala čas premýšľať o minulosti,“ rozhovorí sa Marta o tom, ako sa dostala do Yorku. Je z Kujawsko- pomoranského vojvodstva, jednej z najchudobnejších oblastí Poľska. Zatiaľ pracuje ako čašníčka v kaviarni najstaršieho obchodného domu v Yorku. Dúfa, že už nie dlho: „Mám overené a preložené diplomy. Tento rok by som chcela zložiť jazykové a rozdielové skúšky. A na rok už azda budem učiť. Aspoň že Matthew je trpezlivý, vo všetkom mi je oporou.“ Martina matka má však na jej známosť iný názor. Pre dcéru si priala Poliaka a vysokoškoláka.
    Nemec Malte prišiel do Yorku študovať filmovú vedu. Zatiaľ navštevuje „college“, prípravu na univerzitu. York si obľúbil, ale neplánuje tu zostať. Po zlej skúsenosti naň mohol aj celkom zanevrieť. Raz večer si šiel spraviť zopár záberov pre svoju ročníkovú prácu do parku. Zastavil ho hlúčik tínedžerov v hrubých bagančiach. Pýtali si cigarety. Nemal. Zlomené rebrá, rozťatá hlava, vyrazená „jednotka“, zopár modrín. Malte je statočný. O pár dní už veselo pózuje s cigaretou, ktorá zapĺňa prázdne miesto medzi zubami. York je jedno z bezpečnejších miest, ale hooligans sa nájdu aj tu.
    „Od šestnástich sa o seba starám sám. Žil som v Taliansku i vBrazílii. V Taliansku som sa nikdy necítil doma. Moji talianski príbuzní sa s pohŕdaním pozerali na moju matku. A Brazília je síce úžasná krajina, ale nežije sa tam ľahko. Tak som prišiel sem,“ hovorí 25-ročný Eduardo, po matke Brazílčan, po otcovi Talian. Po otcovi má talianske občianstvo a vďaka nemu každé dvere otvorené. Duša je však juhoamerická. Vášnivá, radostná, milujúca život, unášaná osudom a surová. Marquézove romány či Iňarrituove filmy dokonale vykresľujú naturálnosť juhoamerického človeka. Za toho, koho miluje, taký človek položí život. Toho, koho nenávidí, o život bez výčitiek pripraví. A keď si nechce špiniť ruky, niekoho si na to nájde. „V Brazílii treba len poznať správnych ľudí. Niekomu stačí aj päťdesiat libier. To je cena jedného ľudského príbehu,“ dodáva Eduardo.
    Sedíme pri portskom, on s ťažkou astmou fajčí jednu za druhou. To ho nezabije, prežil už kadečo. Pritlačí si špičku nosa k tvári ako placku, nemá nosnú prepážku. „Z kokaínu. Začal som zo zvedavosti. Ale mal som šťastie, že som s tým vedel včas skoncovať,“ hovorí akoby nič. Rozmýšľam, čo z toho je pravda a čo ďalší juhoamerický mýtus. Možno mu tú prepážku vyoperovali zo zdravotných dôvodov. Pýtam sa ho, dokedy chce v Yorku zostať. „Sme len nájomcovia svojho tela,“ odpovedá. „Život nám bol darovaný a kedykoľvek oň môžeme prísť. Prečo sa máme upínať na jedno miesto, strachovať sa oň a pripraviť sa o možnosť poznať tie ostatné? Dnes si tu. Zajtra?“ Mykne plecami. Prácu mení priemerne štyrikrát za rok. Jeho krásnu manželku Maisu to neznepokojuje. Ďalej si hladká rastúce bruško. Čo má prísť, príde. Má dušu Juhoameričanky. V hlave mi znie replika z filmu
Amores perros: „Keď chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch.“

.
konečne Angličania?
    „Konečne Angličania!“ hovoríme si, keď sa na párty v dome Malteho objaví Gerard MacGuire, fotograf tímu filmového režiséra Stanleyho Kubricka, aj s rodinou. Omyl. Gerard nedá dopustiť na svoje írske korene a jeho manželka je Talianka. „Prosím vás, akí interiéroví dizajnéri? Koberec do filmu
The Shining sme požičali od môjho svokra z Talianska,“ dozvedáme sa príhody z filmovania. Rozpráva o genialite Kubricka, pridáva pár fotografických rád a rozpačito si berie prvé pivo. Potom kladie rečnícku otázku: „Sme čudná krajina. Všetci oduševnene spievame God Bless The Queen, ale koho vlastne kráľovná naozaj zaujíma? Ovplyvňuje nejako môj život?“ Keď ho prídu zavolať jeho dve dcéry, už smelo pije tretie a rozpráva o Sardínii ako o jednom z najkrajších miest na svete.
     „Ste v Anglicku a nebudete na konských dostihoch? To ste nemuseli ani chodiť,“ usmieva sa Angličan James. Má osemnásť a dom oproti dostihovej dráhe. Keď nechce platiť vstupné ani staviť, vezme ďalekohľad: „Je to lepšie ako kráľovská lóža. Nemusím mať v horúčavách oblek.“
    Kto má dosť peňazí, môže sledovať dostihy z hociktorého miesta. Musí sa však prispôsobiť nepísaným pravidlám. Najlacnejšia lóža je päť libier na osobu. Nemá výhľad na niekoľko cieľových metrov. Miesto na trávniku stojí sedem libier a ponúka bezprostrednú blízkosť dostihovej dráhy. Kusy trávy fŕkajú od kopýt len pár metrov od vás. Keď sa kone blížia, zem sa pod vami otriasa. A keď sa vám mihnú pred očami, máte pocit, že tlkot vášho srdca sa zosúladil s ich dupotom.
    Ale kto chce pohodlie, vyberie si z dvoch drahších lóží: jedna je za dvadsaťpäť a druhá za tridsaťpäť libier. Muži sú vždy v oblekoch, ženy vo večerných róbach a kostýmoch, s klobúkmi. V najdrahšej, takzvanej kráľovskej lóži, návštevníci nepodávajú stávky sami, majú na to ľudí. James ochotne vysvetľuje princíp stávok: „Nikdy nestavte na koňa, ktorý pred pár dňami pretekal, hoci bol aj prvý a má výbornú bilanciu. Ak nemal oddych tak mesiac-dva, bude vyčerpaný.“ Teší ho, že má priateľov z rôznych kútov sveta. York v porovnaní s takým Londýnom nie je veľmi multikultúrny. V porovnaní so svojím mladším americkým (skoro)menovcom je dokonca celkom zaspatý. Apredsa tu, uprostred tehlovej architektúry, takmer celkom jednotnej, nachádzame pestrú zmes ľudí, len na prvý pohľad menej viditeľnú. No nie každý Angličan cudzincov víta. „Chápem, že ľudia prichádzajú tam, kde môžu mať lepšie podmienky pre život. Ale zhoršujú ich nám. Minimálna mzda sa nedvíha, lebo vždy sa nájdu cudzinci, ktorí robia za minimum,“ sťažuje sa študentka Anna. Má pravdu. Vysvetlite to však človeku, ktorý ani s dvoma vysokými školami nenašiel doma prácu. Poliak Bartek v Yorku zostáva. A spolu s ním mnohí ďalší. Lepšie ako pašovať cigarety...

.mária Bulková, York
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite