človek neznalý veci by šalotku skôr považoval za sadenicu ako za základ francúzskej kuchyne.
Môžeme si ju ohovárať koľko chceme, prskať pri jej cene či veľkosti. Raz darmo. Šalotka je medzi všetkými tými našimi cesnakmi, cibuľami, pažítkami a ďalšími kulinárskymi potomkami ľalií tá najaristokratickejšia. Má v sebe štipku zo všetkých troch. Vyzerá aj chutí ako cibuľa, no rozhodne nie tak ostro, od štipľavosti sa akoby odklonila smerom k jemnej až sladkastej chuti. S cesnakom má spoločné to, že rastie v zhluku, každá cibuľka šalotky obsahuje dva polovičné struky, ktoré sa ošúpaním od seba krásne oddelia. Zároveň aj v chuti jemne pripomína svojho cesnakového príbuzného. No a s pažítkou ju spája vňať, ktorá nasekaná vie urobiť radosť všetkým, čo holdujú štipľavejším bylinkám.
Šalotka vraj pochádza z Malej Ázie, konkrétne z filištínskeho mesta Aškelon, centra biblickej krajiny Kanaán, dnes tomu miestu hovoríme Palestína. Egypťania, ktorí boli zbláznení do všetkého, čo pripomínalo cibuľu rovnako ako Gréci, šalotku inak nenazývali ako aškelonský cesnak. Zaujímavé je, že presne v takom tvare, ako ju poznáme dnes, ju konzumovali aj generácie pred piatimi tisíckami rokov. Podľa všetkého je to jedna z plodín, ktorá prešla kultiváciou ako jedna z prvých.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.