medzi sociálnymi pracovníkmi sa zvykne hovoriť, že jednotlivé spoločenské vrstvy možno rozoznať podľa vnútorného vzťahu ich príslušníkov k jedlu. V najnižšej spoločenskej vrstve je pravidelný prísun potravy neistý, preto si jej príslušníci kladú otázku: „Je jedla dosť?“ Stredná vrstva už takéto problémy nerieši. Tá si kladie otázku: „Je jedlo chutné?“ Pre najvyššiu spoločenskú vrstvu je samozrejmosťou, že si chutného jedla môže dovoliť, koľko len chce. Jej príslušníci preto riešia najzásadnejšiu otázku: „Je jedlo esteticky podávané?“
.lekár: Chýba mi čas
Uvedomujú si príslušníci stredných vrstiev svoju „triednu príslušnosť“? Peter Minárik je mediálne obľúbený gastroenterológ. Nepotrpí si na oblek či kravatu, ale ako tvrdí, rád investuje do kvalitných technológií. Peter je plný aktivity: v deň, keď sme ho stretli, pracoval predpoludní v onkologickom ústave, popoludní šiel do svojej súkromnej poradne pre obezitu, výživu a zdravý životný štýl.
Keď pred jedenástimi rokmi zakladal súkromnú ambulanciu bez zmlúv s poisťovňami, známi sa na neho neveriacky pozerali. „Zjem kefu, ak ti to vyjde,“ zapamätal si Peter pochybovačný výrok. Postupne sa však veci rozbehli a klienti pribúdali. Dnes je vyťažený na maximum. Mimo kliniky a poradne sa ešte venuje vede, prednáškam v školách a médiám. Aj na nás si našiel chvíľku času len vďaka tomu, že jedna klientka zrušila stretnutie v poradni. Počas cesty autom domov do Devínskej Novej Vsi vysvetľuje, prečo sa cíti súčasťou strednej vrstvy: „Nikto nemá na ružiach ustlané, to je globálna vec,“ hovorí. „Človek v strednej vrstve má však aspoň relatívnu dennú istotu, že mu zajtra nič nehrozí.“ Strednú vrstvu tvoria podľa jeho – ako tvrdí – „neodbornej“ definície ľudia, ktorí majú „štandardné bývanie, aspoň jedno auto, môžu si dovoliť aspoň raz do roka ísť na slušnejšiu dovolenku, sú zaopatrení a nežijú v permanentnom strese o zamestnanie“.
Ako sa blížime k novej vilovej časti na okraji Bratislavy, kde doktor Minárik býva, prekvapuje nás jeho odpoveď na otázku, čo ho ako človeka zo strednej vrstvy trápi najviac: „Absolútny nedostatok voľného času, ktorý vyplýva z toho, že musím neskutočne veľa pracovať na to, aby sme vyžili,“ hovorí. „Sobota, nedeľa, sviatok, noc, do jednej, do druhej ráno, o pol šiestej vstávať. To je pre mňa norma,“ dodáva. Zároveň priznáva, že jeho pracovná vyťaženosť vyplýva aj z toho, že chcel byť sám sebe pánom. Keď v minulosti pracoval vo farmaceutickej spoločnosti ako manažér, položil si otázku, či tam chce zostať až do penzie. Odpoveď bola negatívna, keďže zobral do úvahy možné úsporné opatrenia firmy a neistotu, ktorá by z toho vyplývala. Viac zamestnaní, ktorým sa venuje, zároveň zabezpečuje zmenšenie rizika, že sa dostane do finančných problémov. Ak by teda niektorý zo zdrojov príjmov „vyschol“.
Človek v strednej vrstve má však aspoň relatívnu dennú istotu, že mu zajtra nič nehrozí.
Politiku sleduje, lebo chce byť informovaný. Je však podľa neho ťažké zorientovať sa v množstve ponúkaných informácií a nájsť si objektívne a kvalitné. Tie sa totiž často skrývajú za nepodstatnými a zbytočnými. Dokonca tvrdí, že nevie zodpovedne povedať, či sa cíti dostatočne reprezentovaný: „Ja mám toľko práce a povinností, že zmeny daní nevnímam ako tú najpodstatnejšiu vec.“ Viac ho zaťažujú mnohé každoročne sa opakujúce poplatky za rôzne záležitosti, ktoré často už ani nepotrebuje. Než by ich však mal zrušiť, väčšinou ich radšej uhradí. Je to rýchlejšie a neoberá ho to o čas. Opakuje, že ten mu chýba najviac.
.definícia neexistuje
„Keď sa u nás hovorí o strednej vrstve, väčšina ľudí nepovie, čo tým presne myslí,“ vysvetľuje profesor Ján Sopóci, vedúci Katedry sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. „A presnejšie by asi bolo hovoriť o stredných vrstvách, pretože táto časť populácie sa vnútorne ďalej štruktúruje.“ Od meštianstva (či buržoázie), ktoré samo seba definovalo v 18. a 19. storočí v kontraste ku šľachte a vidieckemu roľníctvu, až po „znalostných pracovníkov“ prelomu 20. a 21. storočia – v istom zmysle platí, že stredné vrstvy sú prosto tým, čo zostane, keď sa odrátajú boháči a chudobní. Ich obsah sa mení v čase i priestore. Presná definícia nie je ustálená ani medzi spoločenskými vedcami. Ak sa stredné vrstvy pokúšate definovať napríklad podľa príjmov, vypadnú vám odtiaľ učitelia alebo dôchodcovia. Ak podľa vzdelania, unikne vám trebárs prosperujúci živnostník, ktorý sa o vyššie vzdelanie nikdy neusiloval. A potom to ešte komplikujú robotníci, ktorých Karl Marx kedysi tlačil do dejinného sporu s buržoáziou, no oni si namiesto toho počas 20.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.