A pritom ide o obyčajné pecorino, taliansky syr parmezánového typu, ibaže pripravený nie z kravského, ale z ovčieho mlieka, povie si neznalec. Možno sa aj zalizne, pretože pecorino prináša gurmánovi oproti parmezánu trošku výraznejší, korenistejší zážitok. Po rozkrojení casu marzu však väčšinu hladošov a maškrtníkov chuť zalizovať sa veľmi rýchlo prejde. Syr totiž vykazuje všetky známky, ktorými nás príroda varuje, aby sme dotyčnú vec nejedli. Kotúč krásne oblého pecorina sa totiž po otvorení pohybuje. A nedá sa povedať, že ladne. Je totiž plný malých lariev, červíčkov, ktoré v ňom tancujú svoj pahltný tanec. Chrúmajú sladko-slané vnútro tvrdého zrejúceho syra, napchávajú sa ním do prasknutia, spracúvajú ho vo svojich nepokojných telíčkach, aby z neho spravili mazľavú masu, ktorá je vraj neuveriteľne lahodná. To, čo v nás vyvoláva odpor a smrteľný des, na tvári roduverného Sardínčana vykúzli úsmev. S radosťou si sadá k otvorenému casu marzu, čo v preklade znamená zhnitý syr, berie do rúk biely chlieb a natrávenú bielu pastu, ktorú mu vytvorili biele potvorky, s gustom vyjedá.
Milovníci tohto syra sa na Sardínii delia do dvoch vyhranených táborov. Jedni syr jedia aj s červíkmi, druhí – zrejme tí fajnovejší – si do úst dávajú iba syr.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.