Kniha Svetlany Alexejevičovej Doba z druhej ruky (v origináli Vremja – second hand) z roku 2013 je napísaná zvláštnym spôsobom – je to akýsi literárny analóg dokumentárneho filmu typu „hovoriace hlavy“. Sú to zápisky rozprávaní mnohých ľudí o živote jednak v Sovietskom zväze a jednak po Sovietskom zväze.
To, čo mi pri prvom čítaní vadilo, boli zrejme príliš rýchle „strihy“. Zo začiatku sa pred nami príbeh nerozvíja, ale skladá – z jednotlivých čriepkov. Neskôr prechádza z náhodne zachytených viet a krátkych epizód do dlhších príbehov a rozprávanie sa stáva menej hektickým, pokojnejším. Ale je to veľmi znepokojujúci pokoj.
Ako vyzerajú tie vety, zachytené na uliciach a námestiach? Napríklad takto: „Čo by bolo, keby v deväťdesiatom prvom pučisti vyhrali? Ale veď oni vyhrali. Dzeržinského pomník zvrhli, ale Lubjanka je tu stále. Budujeme kapitalizmus pod vedením KGB.“ Alebo takto: „Zachrániť nás môže len jeden človek – súdruh Stalin. Keby tu bol dva dni, všetkých by postrieľal a potom nech si ide pokojne zas ľahnúť.“ A do tretice: „Sme tak duchovní, tak výluční, kurva!“
A potom prichádzajú dlhšie príbehy. Prvý z nich rozpráva bývalá tajomníčka okresného výboru strany, dodnes presvedčená komunistka. Jej otec bojoval v rusko-fínskej vojne. Postupovali po zamrznutom jazere, Fíni rozbíjali ľad delostreleckou paľbou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.