Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nového starý svet

.časopis .fenomén

Fotografoval prezidentov Tisa aj Beneša,

Fotografoval prezidentov Tisa aj Beneša,  Hlinkovu gardu aj Ľudové milície, stavanie hraníc slovenského štátu na Morave v roku 1939 aj tryznu za Stalina o štrnásť rokov neskôr. Jozef Nový, zakladateľská osobnosť slovenskej fotožurnalistiky, sa pritom nedožil svojej autorskej výstavy.


.bol som vtedy ešte chlapec, pamätám si ho však dobre. Elegantný starší pán so šibalskými očami. Býval na tom istom bratislavskom dvore pri „Justičáku“ ako moji rodičia.  Vravieval mi Peťko, pretože si ma plietol s mojím otcom. Jemu zase hovoril Paľko. Tiež si ho zrejme mýlil – s jeho otcom, mojím dedom, ktorého ako sochára dobre poznal. Žil akoby vo svete posunutom o generáciu späť.

.vedeli, že vie
Narodenie ani úmrtie Jozefa Nového (1921 – 1995) si v týchto dňoch  Slovensko nepripomína. Akoby sme netušili, že sme ho mali. Člena poslednej generácie, ktorá sa môže v tomto odbore označiť ako zakladateľská. A pritom jeho unikátne obrazové svedectvo z tých najpohnutejších čias, aké táto krajina v 20. storočí zažila, je dôkazom, že jeden-jediný autentický záber „cvaknutý“ v pravý okamih vydá za tisíce slov. Svojho svedectva v podobe starostlivo archivovaných a zatriedených čiernobielych negatívov klasického formátu 6 x 6 centimetrov sa bál aj on sám. A preto ho ukrýval aj pred najbližšími. Prípadne oni ho v päťdesiatych rokoch ukrývali pred eštebákmi. Aj vzhľadom na nich – a na strach o seba a svoju rodinu – prácu reportážneho fotografa v roku 1956 nadobro opustil a prešiel na dráhu umelca v slobodnom povolaní. Pre sochárov a výtvarníkov fotografoval ich diela, na divadelných doskách zaznamenal Bagara, mladého Chudíka či Záborského. Pri Jadrane ho očarili pokrútené kmene stromov v olivových hájoch pripomínajúce rozprávkové bytosti. Z aktuálneho diania „utiekol“ do sveta svojej imaginácie.
„Otec sa po vojne bál. Mal nafotografovaných ľudí, ktorí nosili jednu uniformu v roku 1943 a inú v roku 1950. Prevracači kabátov. Poznal ich. A oni vedeli, že on vie. Báli sa prezradenia svojej minulosti,“ spomína dnes fotografov syn Peter. Na chvíľu sa odmlčí, aby dodal: „Dodnes hľadám mnohé otcove negatívy. Mama ich zašívala do perín či schovávala na iné miesta.“
Peter Nový každý deň dodnes pracuje s bohatým archívom, ktorý mu zanechal jeho otec. Sám je vyučeným fotografom, má knihovnícku školu. Skenuje, retušuje a triedi poklad, ktorý má v rukách. Je v ňom viac ako desaťtisíc očíslovaných negatívov. V drevených debničkách sú však aj mnohé negatívy, ktoré zatiaľ číslo nemajú.


.cesta do Nového sveta
Jozef Nový sa narodil v Medzilaborciach do rodiny železničiara pôvodom z Trnavy, ktorého „šíbovali“ ako vagón po celej republike. K záujmu o fotografiu ho pritiahla jeho teta, ktorá pracovala ako röntgenologička v nemocnici. To ona ho zaúčala do alchýmie procesov v tmavej komore – tajov zväčšováka, vývojky a ustaľovača, o ktorých dnešní majitelia užívateľsky nenáročných  „digitálov“ nemajú zväčša ani páru. Mladý Jožko dostal od tety Superikontu, fotoaparát na klasický zvitkový film. Inak, funguje dodnes. Vyučil sa za elektrikára, neskôr aj za strojníka. Ani jedno z týchto remesiel ho však neuhranulo. Z nadšeného fotoamatéra sa stal profesionál, u nás jeden z prvých svojho druhu.
Tu treba urobiť drobnú odbočku. Fotografia ako záznam svetla na citlivú vrstvu je síce v porovnaní s inými druhmi umenia mladucha, má iba 170 rokov, no iba ťažko a dlho sa vymaňovala z tieňa staršieho súrodenca – maliarstva. Za prvú fotografiu sa považuje Niepceho pohľad z jedného parížskeho okna, rozmach tohto média však znamená až jeho presadenie sa v portrétnej tvorbe. Dôvody boli rýdzo praktické. Zvečnený chcel byť každý, aristokracia aj plebs. A uznajte, sedieť v ateliéri u maliara niekoľko hodín, či u fotografa pár minút, to je rozdiel. Nehľadiac na cenu. Fotografia ako svojbytná forma prejavu v žurnalistike sa však viaže až na obdobie po 1. svetovej vojne,  keď nemecký inžinier Oscar Barnack skonštruoval legendárnu Leicu, pohotový aparát na kinofilm. Osvedčená sovietska firma Kopirenko vyrábala potom jej repliky. Až následne – v medzivojnovom období – vznikali prvé časopisy, napríklad americký Life, ktoré využívali nearanžovanú reportážnu fotografiu.
Slovenskou obdobou Lifu bol Nový svet, pre ktorý začal v roku 1938 fotografovať aj Jozef Nový. Dnes to znie neuveriteľne, no tento týždenník nemal konkurenciu. Bol totiž jediný svojho druhu. Exkluzívne fotografické príbehy sa hĺbkotlačou publikovali iba na štyroch stranách prednej a zadnej obálky, vnútri bol na horšom papieri iba text. Tento „obrázkový kritický časopis“ – ako mal uvedené v tiráži – bol pochopiteľne nástrojom dobovej ideológie. Recepty pre gazdinky či romány na varenie sa v ňom viac či menej nenápadne mixovali s politikou. Jozef Nový fotografoval vodcovskú školu Hlinkovej mládeže v Oravskom Podzámku, ale aj pútnikov v nádherných krojoch počas sviatku Nanebovzatia Panny Márie v Telgárte. Otázka, či ide viac o propagandu ako o umenie, ktorá v tejto súvislosti zrejme napadne mnohým, je však nepatričná. V prvom rade je to svedectvo. Aj keď, sám autor to v tom čase možno tak nevnímal. Pena dní, od banalít po dôležité udalosti, v jeho mysli možno prekryla patetický pocit, že zaznamenáva dejiny.

.zväčšeniny
Jedna z najväčších záhad plodnej Nového fotografickej tvorby je otázka, prečo nikdy nemal samostatnú výstavu; prečo dokonca svoje práce odsúval akoby do úzadia. Syn Peter hovorí: „Na to je niekoľko odpovedí. Tatko bol perfekcionista a ako taký v každej fotografii našiel nejakú chybu. No najmä, potreboval zabezpečiť existenciu rodiny a výstavu na prežitie nevyhnutne nepotreboval. Hoci viem, že ho to mrzelo a trápilo. Uvedomoval si, že jeho kolegovia vystavujú a on nie.“
Dokonca ani vtedy, keď krátko pred smrťou v roku 1995 Jozef Nový pripravoval svoju prvú autorskú výstavu, jeho syn Peter nevedel, že fotografoval napríklad proces s Dr. Jozefom Tisom pred Národným súdom v roku 1947. Otec mu to nepovedal. Na výstavu, ktorá mala byť vo Vlastivednom múzeu v Humennom, sa pritom veľmi tešil. Obývačka bola plná nakašírovaných, teda na podložke nalepených zväčšenín zabalených v škatuliach. Jozef Nový sa však vernisáže nedožil – náhle zomrel.
„Na otcovom pohrebe ma oslovil Mirko Vojtek, legenda slovenskej žurnalistiky a otcov dlhoročný kolega a kamarát. Ponúkol sa, že výstavu dokončí on. Bol fantastický, pretože len čo vzal do ruky nejaký otcov negatív, hneď presne vedel, čo a kto na ňom je. Žiaľ, presne do roka a do dňa po otcovi zomrel aj Mirko,“ spomína so smútkom Peter Nový. Otcovu výstavu, ktorú vlastnoručne nazväčšoval, mu napokon pomohol zrealizovať fotograf Miro Polakovič. S materiálom čiastočne vypomohli sponzori, štátne inšitúcie však príliš nie. Ministerstvo kultúry za Hudeca prisľúbilo 150-tisíc korún, z ktorých bola napokon iba tretina. Aby zaplatil potrebné výdavky, Peter Nový sa zadlžil do tej miery, že dodnes spláca štvrťmiliónovú pôžičku. Výstava jeho otca medzičasom putovala okrem Slovenska aj po Bulharsku a Rumunsku, odkiaľ sa zväčšeniny vrátili v dosť poškodenom stave. Najväčší ohlas však mala v Nemecku.
„Krajania v Mníchove boli dojatí, pretože na otcovych fotografiách spoznali svoje mesto, dom či ulicu z mladosti. Mnohí si potom u mňa objednali zväčšeniny tých fotografií. Paradoxne, v Nemecku mala výstava väčší ohlas ako tu na Slovensku, kde na vernisáž do Slovenského národného múzea v Bratislave v roku 1996 neprišli ani mnohí otcovi bývalí kolegovia,“ uzatvára spomienky Peter Nový.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite