Skončí sa to federalizáciou

po revolúcii ste vo Federálnom parlamente spoluvytvárali zásadné transformačné zákony – lustrácie či reštitúcie. Potom ste ako člen ústavodarnej komisie navrhovali inštitúcie českého štátu. Je to skúsenosť, ktorá sa dá použiť aj v iných krajinách, alebo je napríklad arabský svet kultúrne príliš odlišný?

Pozvali si ma do Líbye po páde Kaddáfího. Ale bol som trochu vydesený prístupom, ktorý tam presadzovali.

.o čo išlo?

Ľudia z prestížnych amerických univerzít sa snažili presvedčiť Líbyjčanov, že správna ústava musí vzísť z ľudu – hovorili tomu „bottom up" a robili takéto gesto rukami zospodu nahor – a že o jej princípoch sa musí viesť celonárodná diskusia. V tejto kmeňovej spoločnosti...

.čo ste im na to povedali?

Že o princípoch ústavy sa v krajných prípadoch vedú vojny, ale nie národné diskusie. Nemôžem predsa diskutovať o tom, či Berberi sú rovní Arabom alebo ženy rovné mužom. Princíp rovnosti pred zákonom je tým, čo mi umožňuje vôbec nejakú ústavu formulovať. Ale vysvetľoval som to, myslím, dosť zbytočne.

.aká bola reakcia na česko-slovenské lustrácie?

Aj v kultúre, ktorá sa javí veľmi vzdialená európskej, riešia veľmi podobné problémy, ako sme riešili v 90. rokoch vo Federálnom parlamente my. Tej téme sa po zvrhnutí diktatúry nevyhne žiadna krajina. Tamojší demokrati boli však sklamaní, lebo z lustrácií by ako jediní čistí vzišli islamisti.

.dá sa z českej a slovenskej skúsenosti vyvodiť nejaké zovšeobecnenie?

Asi treba stále opakovať to, na čo sa v diskusiách notoricky zabúda: po páde každej diktatúry otázka neznie, či lustrácie áno, alebo nie. Nejaké totiž prebehnú vždy – ide o to, či budú zákonné, alebo divoké. Teda či podľa pravidiel, alebo v neregulovanom procese likvidácie protivníkov.

.takže, či krajiny tzv. arabskej jari alebo dnešná Ukrajina, ako by mali k lustráciám pristúpiť?

Po prvé musia konať rýchlo. Po páde každého režimu pevnej ruky nastáva krátke obdobie, keď je stará moc ochromená a jej ľudia ešte nie sú zorientovaní v novej situácii. Po druhé, keď sa nastavujú pravidlá lustrácií, treba mať na pamäti, že to nie je súd nad lustrovanými, ale ochrana rodiacej sa demokracie pred vplyvmi starej moci. Po tretie, konečným cieľom je vyniesť na svetlo pravdu o minulosti. Preto postupne nasledovalo odtajnenie zväzkov Štátnej bezpečnosti.

.američania prepustili po páde Saddáma Husajna príliš veľa príslušníkov bezpečnostných zložiek – a potom nestačili hasiť povstania. V Československu sa podarilo správnu mieru lustrácií trafiť na prvý raz; možno aj preto, že ich presadila široká koalícia od českých, slovenských a maďarských kresťanských demokratov cez liberálov až po časť sociálnych demokratov. Dá sa odporučiť, do akej hĺbky a akého rozsahu má zmysel lustrovať?

Jeden z mojich priateľov pripomína, že keď v Amerike nastupuje nový prezident, dochádza údajne k výmene asi štyroch tisícok ľudí v štátnom aparáte. Číslo som neoveroval, ale chcem tým povedať, že celkom rozsiahle striedanie je bežné aj po výmenách vlád, nieto ešte, keď meníte celý režim. Keď sa pozrieme na východné Nemecko, nezostal v tamojšej justícii ani jeden sudca, ktorý bol za komunistického režimu členom vládnucej SED, Jednotnej socialistickej strany Nemecka. Takisto museli odísť vysokoškolskí profesori, ak boli angažovaní v minulom režime. A nezdá sa, že by to bolo vnímané ako nedemokratické opatrenie.

.krajiny arabského sveta majú skôr sklon zakázať niekomu kandidatúru, ak bol spojený s Mubarakom alebo Kaddáfím. To je opak toho, čo robilo Československo: kandidovať mohli teoreticky aj Jakeš alebo Biľak. Zákaz sa vzťahoval na menované, nie volené funkcie.

Zakazovať jednotlivcom účasť vo voľbách sme nechceli. Ale uvítal by som tvrdší prístup súdov, pokiaľ ide o politické strany. Do súťaže nemajú byť vpustené tie, ktoré sa usilujú o zmenu podstatných náležitostí demokratického právneho štátu. Je to veľmi citlivá téma, pretože tu proti sebe stoja dve vysoké hodnoty – politická sloboda proti obrane demokracie. Ale niekde sa hranice vytýčiť musia.

.