Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Anton Anderle

.lajo Slimák .p.R.D. .časopis .divadlo

(20. november 1944 – 16. máj 2008)

(20. november 1944 – 16. máj 2008)


S Tonkom sme sa pravidelnejšie začali stretávať koncom 70. rokov, keď som ako pomocník Katky Aulitisovej začal obchádzať bábkarské divadelné festivaly s predstavením Malý Princ. Neskôr, keď som mal už po vojne, mi jedného dňa zavolal Paľo Králik, že či by som nešiel na takú akciu, ktorú robí spolu s Ďurom Hamarom, a volá sa to Ulička divadiel a remesiel. Nevedel som síce, o čo ide, ale dal som sa zlanáriť a hneď na prvej „uličke“ som neobanoval. Stal som sa súčasťou nádhernej myšlienky, ktorá uzrela svetlo sveta pod Trenčianskym hradom, kde to v tú osudovú sobotu vyzeralo ako v predminulom storočí. Teda, taký obrázok som si o tom vytvoril ja. Remeslá od výmyslu sveta, pila sa len medovina a vínko, z každého stánku hudobníka či divadelnej kreácie sálalo ľudské teplo. Ja som mal na starosti staručký kinematograf a to, aby sa jeho návštevníci nenudili pred tým ani potom, čo ho navštívia. Kúsok od našej skupiny s pohyblivými obrázkami si rozložil svoje Gašparkové divadlo Tonko Anderle, ktorý ma hneď od začiatku krotil, aby som toľko nehulákal, lebo jeho potom ľudia nepočujú. Za hodinku sme mali vymyslený aj systém, aby všetci videli a počuli všetko, a pekne sme sa striedali.
Onedlho sme boli už s Tonkom veľkí kamaráti, lebo rovno z historického kina som naháňal ľudí na jeho Gašparkové divadlo. Sám som si ho za ten deň pozrel asi trikrát a stále som nemal dosť. Večer predtým, ako sme zbalili uličku, pre nás všetkých Tonko zahral ešte Gašparka pre dospelých, čo bola, samozrejme, úplná bomba. A pravdaže, neskôr nasledovala aj pozvánka na náš divadelný festival Cibulák, kde v celej histórii Tonko hral dva- či trikrát, vždy s obrovským úspechom a neutíchajúcim záujmom publika. Detského i dospelého. Medzitým sme sa stretávali na rôznych súťažiach a divadelných prehliadkach, ktoré som ja absolvoval s P.R.D. (Pezinské rozprávkové divadlo) i mimo neho a Tonko s Gašparkom. Každé stretnutie s ním bolo plné radosti, nadšenia a zábavy. Ale nedá mi nespomenúť aj jednu príhodu, keď Tonkovi vyskočil na čelo studený pot. Bol to, myslím, druhý ročník uličky v Trenčíne, keď sme už boli „starí harcovníci“ a Tonko mi požičal svoj starý frak a verklík, aby som mohol sprevádzať tancujúceho medveďa. Práve keď sme sa vrátili z „tancovačky“ po celej uličke, Tonko zdúpnel a kričí: „Čo si to urobil s mojím verklíkom?“ A vtedy sme obaja zbadali, že jedno krídlo z fraku sa namotalo na valec verklíka, čím ho vlastne znefunkčnilo. Počas opravy verklíka som sa nesmel ani pohnúť a vypočul som si koľko peňazí a aké fajnové autá mu ponúkali za ten verklík v Holandsku a Nemecku. Oprava dopadla, našťastie, dobre, išlo „len“ o úplné rozobratie a zloženie verklíka. Naše priateľstvo sa tým, samozrejme, neskončilo, len som vedel, že verklík si už nemám nikdy pýtať.
Tonko, urobil si veľmi dobre, že si ten verklík nepredal a že si zostal verný Gašparkovi a celej kompánií okolo neho. Naposledy si ma veľmi potešil, keď si mi poslal edíciu malajských známok, na ktorých boli tvoje bábky a zároveň si nám sľúbil, že prídeš zahrať na 20. Cibulák do Pezinka. Tešili sme sa, veľmi. Žiaľ, človek mieni, Pán Boh mení. Všetci veríme, že v tom bábkarskom nebi máš dobrú partiu.

S úctou a láskou,
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite