Turecko a jeho vojny

turecko totiž vyhlásilo vojnu nielen Islamskému štátu, ale terorizmu ako takému. A medzi teroristov počíta aj kurdské subjekty, ako je politická strana PKK (Kurdská strana pracujúcich) či YPG (Oddiely ľudovej sebaobrany). Turecko v rámci vojny proti terorizmu útočí aj na pozície kurdských milícií.

Za iných okolností by s tým spojenci Turecka nemali problém. Aj Európska únia a USA považujú PKK a YPG za teroristické organizácie. Západ však v posledných rokoch mení svoj pohľad na Kurdov. Kurdi sa totiž stali významnou silou v boji proti Islamskému štátu a dosiahli proti nemu významné víťazstvá aj tam, kde iní zlyhali.

A tak sa Turecko dostalo do zlého svetla ako nespoľahlivý spojenec. V blogu, ktorý uverejnila agentúra Reuters, sa kriticky vyjadril Blaise Misztal z Bipartisan Policy Center: „USA sa prepočítali, keď spravili z Erdogana svojho spojenca. Ťažko skúšaný a nevyspytateľný turecký líder je, zdá sa, odhodlaný najmä upevňovať doma svoju moc, a už menší je jeho záujem bojovať proti Islamskému štátu.“

Nielen Misztal má obavy. Viacerí pozorovatelia špekulujú, čo Ankara považuje za svoj prvoradý záujem – oslabiť Islamský štát, alebo skôr Kurdov? Pôjde Turecko do boja naplno proti nebezpečným islamistom, a Kurdom uštedrí len akýsi „výchovný“ úder, aby do budúcna neočakávali zhovievavosť? Alebo to urobí naopak – vytvorí dojem, že bojuje proti Islamskému štátu, no v prvom rade sa poráta so svojím vnútorným nepriateľom, Kurdmi?

Samozrejme, pre Tureckú republiku je Islamský štát – alebo Daeš, ako sa v poslednom období v médiách spomína – obávaný nepriateľ. Ale úspechy kurdských milícií YPG v boji proti Islamskému štátu Ankaru čoraz väčšmi znepokojujú. YPG pôvodne bojovala s islamistami najmä v severných oblastiach Sýrie, kde žije kurdská menšina. A keď pri obrane svojich území začala YPG víťaziť, postupne vyháňala islamistov aj z ďalších oblastí. Tento proces však turecká vláda vníma ako znepokojivú expanziu kurdských síl.