Doby nezákonnosti, násilia, rozpadu tradícií a straty autorít bývajú aj dobami duchovnej zmätenosti a straty dôvery v schopnosť vnímať realitu, čo sa prejavuje tak v „makrokozme“ spoločnosti, ako aj v „mikrokozme“ vedomia jednotlivca. Čas straty „nebeského mandátu“ a rozpadu ríše na sváriace sa kniežatstvá, sprevádzaný krvavým násilím, vnímaný aj ako katastrofálny koniec epochy a predvečer univerzálnej obnovy poriadku Podnebesia mohol vyvolávať v citlivých a rozhľadených duchoch rôzne reakcie, od reakcionárskej nostalgie až po revolucionársky fanatizmus. Čuang Cʼ volil inú cestu. Jeho sarkastický protest dostal výraz vo vystupňovaných paradoxoch, opovrhovaní funkciami a úradmi, arogantným odmietaním pôct, okázalom vyhýbaní sa každej účelovej angažovanosti, spochybňovaní všetkých zdieľaných predstáv, výsmechu akademickej pedantérii, dobovým filozofickým debatám a ich jalovým terminologickým sporom.
Ktorýkoľvek dnešný pankáč (či jeho mladší potomok) velebiaci uzdravujúcu moc anarchie, chaosu a „pakárne“ môže majstrovi len závidieť jeho výrečnosť, nedbalú a predsa šľahajúcu ako bič, s ktorou poukazoval na hodnotu primordiálnej neusporiadanosti a nevyspytateľnosti, a – pre túto úvahu zvlášť významne – neužitočnosti, bezstarostnosti, bezúčelnosti, odporu voči každej túžbe úradníkov a technokratov zapliesť slobodymilovného človeka do diabolského kruhu plnenia všemožných účtovníckych, koordinátorských, pečiatkovacích, vykazovacích a ohlasovacích povinností, do všakovakých drilov, školení, akreditácií, habilitácií, reglementácií a buzerácií. A okrem toho: aj snáh akademických pedantov zaradiť všetky živé prejavy ducha do všelijakých mŕtvych „škôl“, „myšlienkových smerov“, „-izmov“ a ideológií, ktoré, ako vieme, bývajú najčastejšie len organizovanou formou masového osprostenia.
Uvedený opis je akiste nekompletný a mohol by byť aj zle pochopený. Sám majster Čuang však nemal v úmysle babrať sa s poznámkovými aparátmi, bibliografiami, odkazmi či výkazmi vlastnej literárnej činnosti, ani súpismi „ohlasov“ na vlastné „vedecké a odborné“ texty (s odpustením za ten nechutný slovník), ani sa nemienil dať obmedzovať pri provokáciách a vyslovovaní paradoxov. Robiť zo svojich myšlienok a života nejaký systém či doktrínu, tobôž pre nejaké mocenské potreby, by bolo pre majstra rovnakou somarinou, ako zhromažďovať okolo seba žiakov či spisovať nejaké traktáty. Jeho „ideálom“ (s odpustením aj za toto slovo, s ktorým by nás niekam poslal) bolo bezstarostne sa túlať, pokojne zaspať a prebudiť sa opäť „s radostným výkrikom“, prijímať premeny zeme a nebies, len si tak ticho niečo nôtiť opretý o konár starého a krivého stromu, ktorému drevorubačská sekera neublíži, pretože z jeho hrčovitého dreva nemožno nič použiteľné vyrobiť, ba ani sa naň nedá priložiť meracia šnúra; zabudnúť na obrady, pocty aj úrady, na vlastné zásluhy, povinnosti, meno, vlastníctvo, ba na celé Podnebesie a putovať na chrbte kozmických živlov až tam, kde niet ani stopy po bojoch o moc a hádkach o pojmy; stať sa spolupútnikom hviezd.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.