Vstupujem do almendrónu (predrevolučné americké auto používané ako taxík – pozn. prekl.) a usádzam sa medzi ostatných cestujúcich, pozerajúcich sa na autobusovú zastávku, ktorú sme nechali za sebou s pocitom spokojnosti, že sme „tu” a nie „tam”. Desať pesos ma omína vo vrecku, ale predstava preplneného autobusu s malými oknami ma uisťuje, že som sa rozhodla správne. Auto má licenciu a je v ňom miesto pre desať pasažierov: dvaja pri šoférovi, traja v strede a ďalší traja vzadu, tam kde bol pôvodne kufor. Sklápacie operadlo sedadla sa ma dotýka vždy, keď niekto vystupuje. Ale nevadí to. Nič totiž nie je horšie, ako dusiť sa v „ťave”. (Camello je kubánsky kontajnerový náves pre tristo cestujúcich pripojený k ťahaču a používaný ako autobus – pozn. prekl.).
Otáčame sa pred policajným stanovišťom, na ktorom inkasujú pokuty výhradne od osobných áut. Máme šťastie, nezastavili nás. O chvíľu však šofér predsa len príde do činenia s políciou a stojí ho to desať chavitos. (Chavito, čiže malý Chavéz, je slangový výraz pre konvertibilné pesos – pozn. prekl.). Cestujúci debatujú, rozprávajú svoje hororové príbehy, postupne sa dostávame k téme, ku ktorej má každý čo povedať, čiže k stretnutiam s „anonymnými neurotikmi”, vysvetľujúcimi dôvody svojich nevyrovnaných myslí.
Vzniká atmosféra spiklenectva. Magický priestor 40-ročného chevroletu nám dáva slobodu podeliť sa so svojou nespokojnosťou. Témy sa striedajú v rýchlom tempe: hrozný stav ciest, znevýhodňovanie súkromného podnikania, nekonečné opakovanie tých istých vecí v televízii... Končí sa to slovami, ktoré mi spolucestujúci vrhne rovno do tváre: „Presne tak! A nikto nič nerobí!”
Prichádzame ku Capitoliu a naša spoločná cesta sa končí. Auto sa vracia na stanovište taxíkov a ja počujem šoféra kričať: „Dvacka do Santiaga de las Vegas!” Pani vedľa mňa ma totálne ignoruje a odchádza iným smerom. Pozerám sa na strom Ceiba, obkolesený zátarasami, ktorý kedysi zasadili do pôdy prinesenej zo všetkých krajín nášho kontinentu a potichu si šepkám: „...a za všetko dobré, čo ste pre nás urobili.”
.múzeum áut
Je jedna vec v našej každodennej realite, ktorá fascinuje turistov a prekvapuje zberateľov z celého sveta: množstvo starých áut, ktoré stále jazdia po našich uliciach. Práve v tejto chvíli vrčí na niektorej z havanských ulíc chevrolet z roku 1952 a cadillac starší než náš minister dopravy spoľahlivo slúži ako kolektívny taxík.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.