Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Je liberalizmus v strednej Európe mŕtvy?

.marian L. Tupý .časopis .kritická príloha

Vo väčšine strednej Európy sa zdá, že liberalizmus je v defenzíve. Niektorí komentátori obviňujú zo straty podpory liberalizmu rýchle tempo ekonomických reforiem. Ale, ako som zistil počas mojich ciest do tejto oblasti, jednou z najdôležitejších príčin vzostupu populistických strán v strednej Európe je prílišná váha štátu a korupcia, ktorú vytvára.

Vo väčšine strednej Európy sa zdá, že liberalizmus je v defenzíve. Niektorí komentátori obviňujú zo straty podpory liberalizmu rýchle tempo ekonomických reforiem. Ale, ako som zistil počas mojich ciest do tejto oblasti, jednou z najdôležitejších príčin vzostupu populistických strán v strednej Európe je prílišná váha štátu a korupcia, ktorú vytvára.


Napriek významnému nárastu ekonomickej slobody regiónu od konca komunizmu zostávajú ekonomiky v strednej Európe preregulovanými a štát pokračuje v míňaní, smerovaní a prerozdeľovaní veľkého percenta hrubého domáceho produktu. Alokácia vládnych zákaziek je zriedka skutočne súťažou. Procesu chýba transparentnosť a záväzné pravidlá sú často porušované chamtivými štátnymi úradníkmi.
Súkromný sektor vo svojej snahe vyhovieť potrebám veľkého „míňača prostriedkov“, ktorým je štát, je nútený podplácať vládnych úradníkov. A tak licencovanie a verejné zaobstarávanie pomohli vytvoriť celú triedu politikov, expolitikov a ľudí s politickými konexiami, ktorí nadobudli svoje veľké majetky nečestným spôsobom.
V regióne, kde sú transparentnosť a zodpovednosť relatívne nedovyvinuté, potrestala pobúrená verejnosť vládnucu triedu tým, že prestala podporovať etablované politické strany a zväčšila svoju podporu populistom.

.stredná Európa (úspešný príbeh)
Strata podpory, ktorá postihla niektorých stredoeurópskych reformátorov, je poľutovaniahodná, pretože príbeh regiónu ako takého je v mnohých ohľadoch úspešným príbehom. Česká republika, Maďarsko, Poľsko a Slovensko sú demokracie so slobodným trhom. Predtým boli časťou Varšavskej zmluvy, dnes sú členmi NATO a Európskej únie. Majú slobodu prejavu, náboženského vyznania a zhromažďovania sa.
Región má viac lekárov, nižšiu úmrtnosť detí a vyšší očakávaný vek, ktorého sa ľudia dožijú, ako kedykoľvek predtým. Vyššie percento Stredoeurópanov ako v minulosti získava stredné a vysokoškolské vzdelanie. Medzi rokmi 1989 a 2004 prišli do regiónu zahraničné investície za 164 miliárd dolárov. Medzi rokmi 1995 a 2004 vzrástli príjmy o 28 percent v Čechách, o 49 percent v Maďarsku, o 46 percent v Poľsku a o 44 percent na Slovensku.
A predsa sú mnohí ľudia nešťastní. Výskum verejnej mienky v roku 2005 realizovaný Európskou nadáciou pre zlepšenie životných a pracovných podmienok zistil, že 58 percent Slovákov, 40 percent Maďarov, 38 percent Poliakov a 34 percent Čechov prechovávajú voči svojmu životu pesimistické pocity. A tak vo voľbách, ktoré po výskume nasledovali, obrátili sa, zdá sa, Stredoeurópania chrbtom k liberalizmu – k filozofii politickej, občianskej a ekonomickej slobody, ktorá sa iba pred pár rokmi javila ako dominantná.

.ťažké časy pre liberálov
V júni 2006 bola slovenská liberálno-konzervatívna vláda porazená nacionálno-socialistickou koalíciou, ktorá zastavila ekonomické reformy a sľúbila zvrátiť niektoré z tých zavedených. Nový predseda vlády Robert Fico pravidelne soptí proti nadnárodným korporáciám a finančným záujmom. Jeden z jeho koaličných partnerov, bývalý predseda vlády Vladimír Mečiar, je muž, počas ktorého vlády bola tajná služba obvinená z únosu prezidentovho syna a z vraždy nepohodlného svedka. Ján Slota, ďalší člen vládnej koalície, je rasistický xenofób, ktorý burcuje proti „mongoloidným“ Maďarom a „hnusným“ Cigánom. Dokonca vyzýval na nasadnutie do tankov a pochod na Budapešť.
Poľské voľby v roku 2005 vyhrala Strana práva a spravodlivosti Lecha a Jaroslawa Kaczynských – identických dvojičiek, ktoré načas zastávali funkciu prezidenta a predsedu vlády Poľska. Ekonomicky dirigistická a sociálne konzervatívna Strana práva a spravodlivosti vytvorila koaličnú vládu so spriaznenými menšími stranami pod vedením Andrzeja Lepera a Romana Giertycha. Podobne ako ich slovenskí náprotivkovia sa poľskí lídri vyznamenali viacerými pamätihodnými výrokmi. „Najnebezpečnejším národom pre Poliakov je židovský národ. Sú všade. Všade kujú intrigy,“ povedal Leper. „V poľskej a európskej kultúre sú ľudia odetí, nie vyzlečení. Ak chce niekto napodobňovať zvyky kmeňov Bantuov alebo Masajov, nech sa vysťahuje z Európy do Afriky,“ povedal Giertych.
České parlamentné voľby v júni 2006 vyústili do dočasnej patovej situácie. Liberálna Občianska demokratická strana vyhrala voľby, ale nedokázala vytvoriť koaličnú vládu ani s podporou konzervatívnych kresťanských demokratov a centristickej Strany zelených. Nakoniec vytvorili občianski demokrati vládu s pomocou dvoch poslancov, ktorí prebehli z opozičného bloku tvoreného socialistami a komunistami. Treba pripomenúť, že česká komunistická strana zostáva najortodoxnejšou komunistickou stranou v celej strednej Európe. Jej lídri odmietajú priznať zločiny z minulosti vrátane strieľania do ľudí, ktorí sa pokúšali utiecť z Československa za hranice a boli zastrelení pohraničnou strážou pred rokom 1989.
V Maďarsku, kde boli voľby v apríli 2006, získala liberálna strana iba 6,5 percenta hlasov. Liberáli vstúpili do koalície so socialistami, ale táto koalícia nedávno skolabovala. Sociálne konzervatívna a ekonomicky dirigistická hlavná opozičná strana Fidesz má medzi Maďarmi veľkú podporu a pravdepodobne vyhrá budúce voľby.   

V minulosti sa šéf Fideszu Viktor Orbán zaviazal presadiť bezplatnú zdravotnú starostlivosť, znížiť ceny energií a znovu zoštátniť časť privatizovaného štátneho majetku. Brojil proti medzinárodnému kapitálu a vyzýval na väčšiu ochranu domácich výrobcov.

.kto sú populisti?
Odporcovia liberalizmu v tejto oblasti spojili pravicové postoje k verejnej a súkromnej morálke s ľavicovými postojmi k ekonomike. Po celom regióne bolo počuť výzvy na cenové regulácie, zvýšené zdaňovanie bohatých a znovupoštátnenie privatizovaného majetku. To isté platí aj na výzvy na návrat k tradičným rodinným hodnotám, náboženskej viere a na boj proti prejavom sexuálnej autonómie.
Definujúcou črtou tohto nového politického trendu, ktorý niektorí označujú ako „populizmus“, je neprítomnosť „trade-offs“, teda kompenzačných opatrení. Štandardné prísľuby populistov zahŕňajú značné zvýšenie sociálnych výdavkov a prerozdelenie príjmov, sprísnenie zákonníka práce a cenové regulácie populárnych tovarov a služieb a zároveň záväzky vlády dodržiavať rozpočtovú disciplínu, udržiavať vysoké tempo ekonomického rastu a znižovať nezamestnanosť.
Nepochybne je jednou z príčin rastu populizmu v strednej Európe dramatická sociálna zmena, ktorá prebieha v celom regióne. Komunisti, ktorí vládli v strednej Európe štyri desaťročia, napriek ich oficiálnemu hláseniu sa k „sociálnej pokrokovosti“, boli v skutočnosti sociálnymi ultrakonzervatívcami. Pornografia, rovnosť pohlaví, nespomínajúc homosexualitu, boli buď zakázané, alebo odmietané. Vlna prejavov osobnej slobody, ktorá sa vzopäla po páde berlínskeho múra v roku 1989, zastihla otupené socialistické spoločnosti ako úplné prekvapenie. Permisívne postoje k individuálnym slobodám, a najmä k prejavom sexuálnej autonómie, ktorým trvalo na Západe desaťročia, kým sa vyvinuli, sa náhle očakávali aj od Východu. Volebné úspechy sociálne konzervatívnych síl na Slovensku a v Poľsku, rovnako ako relatívna sila Fideszu v Maďarsku, môžu byť čiatočne vnímané ako reakcia na uvedenú revolúciu v sociálnych mravoch.
Len Česi zatiaľ unikajú lákaniu morálneho populizmu. Čiastočne je to preto, lebo Česi majú najdlhšiu a najhlbšie zakorenenú liberálnu tradíciu.
Slabšie výsledky liberálnych strán boli však vnímané aj ako znak slabnúcej verejnej podpory slobodného trhu. Na druhej strane, v najobsiahlejšom výskume verejnej mienky v strednej Európe, ktorý realizovala Gallupova organizácia v roku 2003, súhlasili či mali tendenciu súhlasiť solídne väčšiny respondentov vo všetkých štyroch krajinách s tvrdením, že „štát príliš zasahuje do našich životov“. Veľké väčšiny respondentov v Českej republike, v Poľsku a na Slovensku (a väčšina respondentov v Maďarsku) súhlasili s tým, že „slobodná súťaž je najlepšou zárukou ekonomickej prosperity“. Väčšiny vo všetkých štyroch krajinách vyslovili podporu aj názoru, že „ekonomický rast musí byť prioritou, aj keď to má vplyv na životné prostredie“. Takže, čo sa pokazilo?

.liberalizácia zostáva nedokončená
Ekonomická sloboda v strednej Európe pred pádom berlínskeho múru prakticky neexistovala. Koniec komunizmu priniesol ekonomické reformy, ktorých súčasťou bolo aj odstránenie tisícov obmedzení, liberalizáciu cien a zahraničného obchodu a privatizáciu väčšiny štátnych podnikov. Priniesol aj zvýšenie slobody prístupu domácich a zahraničných podnikov na trh. Výročná správa Fraserovho inšitútu o ekonomickej slobode sveta za rok 2004 ukazuje, že Maďarsko malo vtedy najslobodnejšiu ekonomiku v strednej Európe, ktorá bola na 20. mieste spomedzi 130 hodnotených krajín. Česká republika a Slovensko sa delili o 45. miesto a Poľsko bolo na 53. mieste.
Ale ekonomická liberalizácia v strednej Európe zostáva nedokončená. Nadôvažok k bremenu byrokracie, ktorá aj naďalej reguluje veľkú časť hospodárskeho života, tvoria štátne výdavky poriadne percento z HDP. V roku 2005 zistil Európsky štatistický úrad, že vládne výdavky ako percento HDP dosahovali 50,61 percenta v Maďarsku, 44,08 percenta v Českej republike, 42,77 percenta v Poľsku a 36,83 percenta na Slovensku.
Stredoeurópske ekonomiky sú podstatne viac regulované ako západoeurópske ekonomiky.
Vysoké výdavky štátu a preregulovanosť vytvárajú veľkorysý priestor na politickú korupciu. Nemusí to byť tak vždy, prirodzene. Severské ekonomiky, napríklad, sú ťažko preregulované. Severské vlády tiež prerozdeľujú veľké časti národného dôchodku. Čo odlišuje stredoeurópske vlády, je fakt, že sú nedovyvinuté veci ako transparentnosť vlády, parlamentný dohľad, nezávislosť súdnictva a sila občianskej spoločnosti.
Empirické dôkazy potvrdzujú, že ľudia v strednej Európe vnímajú korupciu ako veľký problém. Vezmime si, napríklad, Index vnímania korupcie (CPI), ktorý publikuje mimovládna organizácia Transparency International. CPI sa udáva na škále od 1 do 10, pričom čím vyššie číslo, tým nižšie je vnímaná korupcia, a naopak. Medzi rokmi 1996 a 2005 klesol v Čechách index CPI z 5,4 na 4,32. Počas toho istého obdobia stúpol CPI v Maďarsku zo 4,9 na 5. Slovenský index CPI sa zlepšil z 3,9 v roku 1998 na 4,3 v roku 2005. (Je iróniou, že toto mierne zlepšenie nezachránilo Dzurindovu vládu pred porážkou vo voľbách.)

.kliatba korupcie
Deväťdesiate roky boli svedkami veľkých korupčných škandálov, medzi ktoré patrili aj zmanipulované privatizácie celých priemyselných odvetví. Na Slovensku, napríklad, premiér Vladimír Mečiar jednoducho rozdelil štátny majetok medzi svojich priateľov a politických podporovateľov s bezohľadnou bezstarostnosťou. Napríklad gigantické oceliarne na východnom Slovensku boli „predané“ jednému z Mečiarových chránencov Alexandrovi Rezešovi. Pred predajom dostal Rezeš vďaka Mečiarovej vláde veľmi podhodnotenú pôžičku, pomocou ktorej kúpil podnik. Rezeš potom odviedol povinne časť ziskov naspäť smerom k Mečiarovej strane, ktorá tie zdroje využila v politickej kampani.
V dnešných časoch sa prípady korupcie v strednej Európe zmenšili čo do rozsahu, ale stali sa zároveň premyslenejšími a rozšírenejšími. Veľká časť korupcie sa spravidla týka vládneho a verejného zaobstarávania. Vládni úradníci formálne realizujú kroky udeľovania vládnych zákaziek prostredníctvom súťaží, ale vyberajú víťazov súťaží na základe iných kritérií ako kvalita a cena. Často to robia tak, aby uprednostnili domácich výrobcov či firmy priateľov a rodinných príslušníkov. Napríklad taký Ľudovít Kaník, ktorý bol slovenským ministrom práce a sociálnych vecí v protrhovej vláde Mikuláša Dzurindu. Medzi mnohé Kaníkove povinnosti patrilo aj zefektívnenie sociálnej politiky štátu. V roku 2005 však musel rezignovať po tom, čo tlač zverejnila, že jeho obchodný partner a brat majú dostať veľkú štátnu dotáciu.
Niekedy dávajú vládni úradníci kontrakty spoločnostiam, ktoré ponúkajú finančné či nepeňažné úplatky. Dotácie, výstavba diaľnic, „upgrady“ výpočtovej techniky a rôzne ekonomické štúdie sú na vládnych ministerstvách zvlášť populárnymi zdrojmi osobného obohacovania sa vládnych úradníkov, ich rodín a ich priateľov, z ktorých mnohí potom použijú svoj nepoctivo nadobudnutý majetok na stavbu drahých domov a nákup drahých automobilov. Kombinácia ostentatívneho míňania, ktoré ďaleko presahuje možnosti oficiálneho príjmu dotyčných úradníkov, so slobodou tlače a čoraz vynachádzavejším investigatívnym žurnalizmom, môžu byť výbušnou kombináciou. V Českej republike bol socialistický predseda vlády Stanislav Gross prinútený abdikovať, keďže nedokázal vysvetliť, ako prišiel k vlastníctvu drahého bytu v cene, ktorá zjavne prevyšovala jeho oficiálny príjem.

.súkromný sektor a vládne výdavky
Ďalším dôležitým zdrojom korupcie je silno regulované prostredie. Podľa novinových správ z leta 2002 Lew Rywin, ktorý bol producentom oskarového filmu Romana Polanskeho „Pianista“, žiadal úplatok 17,5 milióna dolárov od bývalého disidenta a redaktora Gazety Wyborczej Adama Michnika. Za tie peniaze sľuboval zmenu vládneho návrhu tlačového zákona, ktorá by umožnila spločnosti Agora vlastniacej Gazetu, vstúpiť do televízneho biznisu. Rywin tvrdil, že hovorí v mene vládnucich socialistov. Hovorilo sa, že predseda vlády Leszek Miller, ktorý bol Rywinovým priateľom, a Aleksander Kwasniewski, socialistický prezident Poľska, o afére vedeli(?). Miller bol prinútený rezignovať a poľská ľavica bola porazená vo voľbách 2005, ktoré vyniesli k moci bratov Kaczynských.
Korupcia v strednej Európe sa však netýka iba politikov na národnej úrovni. Po páde berlínskeho múru bola komunistická centralizácia postupne nahradená regionalizmom a samosprávami, najmä vďaka tlaku z Bruselu. EÚ je čoraz viac organizovaná na regionálnom princípe, pretože prevláda názor, že centralizované národné štáty boli zodpovedné za hrôzy 2. svetovej vojny. Ale decentralizáciu často hnala aj túžba politikov na národnej úrovni priniesť rozhodovanie bližšie k ľuďom a dopriať občanom viac kontroly nad kvalitou verejných služieb, ktoré dostávajú.
Treba povedať, že právomoci štátu neboli zredukované. Iba sa preniesli na lokálne zastúpenia. Žiaľ, sila rodinných a obchodných zväzkov, spolu s absenciou miestnych zoskupení občianskej spoločnosti, umožnili korupcii, aby metastázovala na miestnu úroveň, kde si podnikaví starostovia a komunálni poslanci urobili z regionálnej politiky zlatú baňu. Napríklad stavebné povolenia sú zvlášť atraktívnym zdrojom vedľajších príjmov. Miestny podnikateľ, ktorý chce napríklad postaviť továreň či obchodný dom, musí žiadať mestských predstaviteľov o stavebné povolenie. Dôsledok je, že stavebné parcely sú omnoho drahšie ako poľnohospodárska pôda, a zmena určenia je v rukách mestských či miestnych poslancov. Za takýchto okolností zasahujú občas podnikatelia do politického procesu „kúpením“ si starostu alebo väčšiny mestských poslancov. To je spôsob, ako môžu kúpiť lacnú poľnohospodársku pôdu a potom ju dať zmeniť na stavebnú parcelu.

.korupcia škodí demokracii a kapitalizmu
To, že korupcia je v strednej Európe natoľko rozšírená, robí vytvorenie „čistej“ vlády nesmierne ťažkým. „Vykopnutie“ úradujúcich politikov je najprístupnejším trestom, ktorý môžu voliči uplatniť na svojich skorumpovaných lídrov. Potom sa však hra o plotické miesta v orchestri začína nanovo. To je hlavná príčina, prečo sa po páde berlínskeho múru iba dvom premiérom podarilo vrátiť sa po voľbách k moci. Jedným bol Dzurinda, ktorý bol znovuzvolený v roku 2002, čiastočne aj preto, lebo Mečiarove excesy boli také veľké a ešte čerstvé v pamäti ľudí, a čiastočne aj preto, lebo Dzurinda sa ocitol na čele úplne novej koalície, ktorá sa nepodobala na tú predchádzajúcu. Tým druhým bol v roku 2006 Ferencz Gyurcsány, ktorý vyhral najmä preto, lebo klamal maďarskej verejnosti o skutočnej hospodárskej situácii krajiny.
Korupčné škandály nevedú iba k verejnej zlosti a cynizmu ohľadne samotného demokratického procesu. Dôležité je, že podkopávajú aj hodnoty a myšlienky, o ktorých skorumpovaní verejní funkcionári tvrdia, že sú na prospech celého národa. Tie hodnoty zahŕňajú najmä čestnosť, dôveru, šetrnosť, spoliehanie sa na seba a výhody tvrdej práce. Treba pripomenúť, že všetky tieto hodnoty sú dôležité na fungovanie slobodného trhu. Je tragédiou, že mnohí z otvorene liberálnych politikov v regióne sa nedržali princípov, ktoré hlásali. Pomohli svojimi skutkami zdiskreditovať liberalizmus spôsobom, ktorý sa podobá na korupčné praktiky nominálne liberálnych politikov v Latinskej Amerike v 90. rokoch.

.estónsko, príklad hodný nasledovania
Stredná Európa podala omnoho lepší výkon ako iné bývalé komunistické krajiny, ako Rusko a Ukrajina, ktorých prístup k reformám možno v najlepšom prípade označiť ako chaotický. Na porovnanie však napríklad popri Estónsku, najhorlivejšom liberalizátorovi v postkomunistickom svete, vyzerajú pokroky stredoeurópskych krajín menej pôsobivo. Estónsko začalo liberalizovať koncom roku 1992. Vláda zrušila dovozné clá a zaviedla rovnú daň z príjmu. Dane podnikov z reinvestovaného zisku klesli na nulu. Na boj s infláciou zriadila vláda menovú radu a štátne podniky boli privatizované. Spočiatku upadla estónska ekonomika do recesie, lebo mnohé neproduktívne firmy zbankrotovali a ľudia sa prispôsobovali novému systému. V roku 1995 však ekonomika začala znovu rásť a za obdobie medzi rokmi 1995 a 2004 stúpol estónsky HDP o 96 percent. Estónsky rast HDP bol o 47 percent vyšší ako rast v Maďarsku, čo bola najlepšie fungujúca stredoeurópska krajina. Podľa Správy o ekonomickej slobode vo svete Fraserovho inštitútu z roku 2006 bolo Estónsko 12. ekonomicky najslobodnejšou krajinou sveta a najslobodnejšou v postkomunistickom svete.
Menšia úloha, ktorú štát hrá v životoch Estóncov, sa odráža v estónskych prieskumoch verejnej mienky. Napríklad iba 38 percent Estóncov pociťovalo, že úloha štátu v ich životoch je priveľká. V Poľsku, kde spomedzi stredoeurópskych krajín cítia ľudia zásahy štátu najmenej, je to číslo o 21 percentuálnych bodov vyššie.
Aj estónske vládne výdavky, aj regulačné zaťaženie boli omnoho nižšie ako v strednej Európe. Kontrast medzi postkomunistickým vývojom v strednej Európe a v Estónsku naznačuje, že skutočný problém s procesom tranzície v strednej Európe nie je, že bol príliš rýchly, ale že nebol dostatočne rýchly.

.EÚ môže sťažiť budúce reformy
Ďalšia cesta nebude ľahká. Aby si poradili s korupciou, budú musieť stredoeurópske krajiny ešte viac deregulovať svoje ekonomiky a znížiť vládne výdavky. Keď to budú robiť, stretnú sa s odporom zo strany záujmových skupín doma, ktorým bude pomáhať mocný spojenec – Európska únia.
Je viacero oblastí, kde bude členstvo v EÚ v rozpore s pokusmi zredukovať veľkosť vlád v strednej Európe. Predovšetkým množstvo pravidiel EÚ, ktoré regulujú všetko – od štandardov životného prostredia až po pracovné vzťahy – nevykazuje žiadne známky zmenšovania sa, napriek ohlásenému úmyslu predsedu Európskej komisie José Manuela Barrosa, že zredukuje regulácie EÚ o 25 percent.
Po druhé, transfery prostriedkov zo starých členských štátov do nových budú udržiavať výdavky štátu v strednej Európe na vysokej úrovni. Medzi rokmi 2007 až 2013 má dostať Česká republika z Bruselu 30,8 miliardy dolárov. Maďarsko, Poľsko a Slovensko dostanú (v tomto poradí) 29,2 miliardy, 77,6 miliardy a 13,3 miliardy. Primárnym účelom týchto „štrukturálnych a kohéznych fondov“ je vyrovnávať nerovnakú rýchlosť ekonomického rastu v EÚ financovaním rôznych projektov – od ciest a mostov až po informačné technológie a vzdelávanie. Keďže mnohé z rozvojových projektov EÚ vyžadujú domáce spolufinancovanie (napríklad 40 percent peňazí na nové cesty musí byť z domácich zdrojov), môžu si európske finančné transfery vyžiadať zvýšenie daní a prispieť tak k zlej alokácii zdrojov.
Po tretie, európska obchodná politika, so svojím komplikovaným systémom ciel, kvót a dotácií, podnecuje u európskych výrobcov vyhľadávanie lacného prospechu. (je toto spravny termin? Este som sa s nim nestretol).. Títo výrobcovia, či už sú to talianski výrobcovia topánok, alebo slovenskí farmári, majú potom tendenciu brániť si svoj status a dotácie, ktoré dostávajú, volením ekonomicky neliberálnych politických strán. V takejto klíme sú ekonomické reformy ťažko realizovateľné.

.závery
Ako vidno, štát v strednej Európe je naďalej veľký a mocný. Ekonomiky v regióne zostávajú preregulované a vlády aj ďalej vydávajú veľké percento HDP. Verejní funkcionári v oblasti si nahonobili veľké súkromné majetky a získali aj zdroje na financovanie svojej ďalšej politickej kariéry vynucovaním si úplatkov od súkromného sektora.
Verejnosť, ktorá nesie najväčšie bremeno skorumpovaného, neefektívneho a priťažkého štátu, použila na svojich vládcov jediný trest, ktorý bol k dispozícii – vykopla ich z úradu. A keďže sa mnohí z tých zdiskreditovaných politikov verejne hlásili k hodnotám liberalizmu a slobodného trhu, utrpeli liberálne strany rovnakú stratu popularity.
To však neznamená, že liberalizmus je mŕtvy. Po čase si môže verejnosť v strednej Európe uvedomiť, že jej noví vládcovia sú rovnako skorumpovaní ako ich predchodcovia. Je veľmi nepravdepodobné, že populisti zmenšia veľkosť a úlohu vlády vo svojich ekonomikách, a preto nebudú ani schopní nič urobiť s pôvodnými príčinami korupcie. Nové korupčné škandály podkopú aj ich popularitu a volebnú podporu – ako sa to už stalo v Poľsku, kde stratili bratia Kaczynskí moc v prospech opozičnej Občianskej platformy – čiastočne vinou korupčných škandálov, ktoré sa týkali ich menších koaličných partnerov.
Ako naznačuje výsledok poľských volieb, ústup liberálnych strán v strednej Európe je pravdepodobne iba dočasný. Po čase zažijú liberáli v regióne strednej Európy svoj comeback. V tom čase tu budú aj noví lídri, ktorí ich povedú. Keď sa dostanú liberáli opäť k moci, budú musieť dokončiť prácu, ktorú začali po páde berlínskeho múru ich predchodcovia. Právomoci a regulačné kompetencie národných, regionálnych a miestnych vlád bude potrebné podstatne obmedziť, rovnako aj počet byrokratov. Verejnú správu bude potrebné zjednodušiť a spriehľadniť. Čo je dôležité, štát bude musieť obmedziť svoje výdavky.
Tieto opatrenia urobia veľa na zníženie korupcie v regióne. Ale nová generácia liberálnych politikov v regióne bude musieť byť pokornejšia a čestnejšia. Budú musieť aj žiť podľa princípov, ktoré hlásajú. Možno potom bude zabezpečená aj svetlá budúcnosť liberalizmu v strednej Európe.

Autor je analytik v Center for Global Liberty and Prosperity pri Cato Institute, Washington, D. C.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite