ľuba Rosenovová, modrooká hnedovlasá Ruska, ktorá riadi dopravu neďaleko Brandenburskej brány v centre Berlína, sa teší z toho, že je vojačkou Červenej armády.
„Samozrejme, že si neželám aby som tu ostala navždy,“ hovorí, „ale mám len 19 a stále mám čas.“
Ľuba v nemeckom zajateckom tábore neďaleko Magdeburgu, kde strávila dva roky, spoznala francúzskeho vojaka monsieura Henriho Laura a chcú sa vziať.
„Veľmi sa ľúbime a verím, že sa nám to nejako podarí,“ hovorí. Ale zatiaľ áno, byť v armáde je dobrý život.
„Mám čo jesť a vidím veľa úžasných vecí,“ vyhlási.
Žena s prázdnym pohľadom vystúpi z davu prizerajúcich sa ľudí a vyplazí na Rosenovovú špinavý jazyk.
„Ty máš čo jesť,“ povie Nemka obutá v priveľkých mužských topánkach a oblečená v špinavých modrých šatách zašitých na štyroch miestach. „Ty máš čo jesť a my Nemci tu môžeme pomrieť od hladu.“ Potom si odpľula.
Vojačka Rosenovová sa žene prihovorí lámanou nemčinou, ktorú sa naučila v Magdeburgu.
„Je mi vás ľúto,“ povie, „ste taká hlúpa. Nevedeli ste sa nabažiť heilovania tomu vášmu Hitlerovi a pozrite sa, čo pre vás spravil.“ Ruska sa zahľadí na ruiny lemujúce kedysi najkrajšiu berlínsku ulicu. „Myslím si, že ste hlúpa a je mi vás ľúto,“ zopakuje.
Nemka odkráča, mrmlúc si čosi popod nos a pridá sa do davu starších žien smerujúcich k parku Tiergarten hľadať drevo na oheň.
.v Berlíne je hlad, ale nie hladomor
Po uliciach Berlína chodia tisíce mužov a žien oblečených v otrhanom oblečení. Veľa mladých mužov – stále v dotrhaných a premočených zelených uniformách – sa plahočí po okrajoch ciest vedúcich do mesta, hlavy majú sklonené. Tie najkrajšie dievčatá sa dajú nájsť v zopár baroch a nočných kluboch, čo sú teraz otvorené. V závislosti od kvality podniku vyzerajú buď elegantne, alebo jednoducho, nenosia skoro žiadny make-up, lebo žiadny sa aj tak nedá zohnať a usmievajú sa parížskymi alebo londýnskymi úsmevmi. Ich láska je v porovnaní s tou francúzskou alebo britskou za omnoho rozumnejšie ceny. Štandardom je päť cigariet.
Dievčatá, tie menej obdarené krásou, sa pridali k starším ženám v pracovných brigádach, ktoré čistia mesto od trosiek tak, ako sa to robilo už pred tisíc rokmi, kus po kuse, podávajúc si ich z ruky do ruky. Ani len lopaty nie sú.
Tieto mestské brigády, na ktorých sa zúčastňujú ženy až do veku 55 rokov, pracujú desať hodín denne, šesť dní v týždni a dostávajú 72 šilingov na hodinu. Ktokoľvek, kto odmieta pracovať, stráca nárok na prídelové lístky.
Ako hovorí slobodník Nikolaj Fedorovič Ignatov z Novosibirska: „Nám Rusom je jedno, či robia, alebo nie. Takisto je nám aj jedno, či jedia, alebo nie.“
V Berlíne je hlad. Popri Berliner Strasse sa dalo vidieť dav ľudí, ktorí odrezávali kusy mäsa z nafúknutej mŕtvoly koňa. Na Potsdame Platz viac ako dvadsať žien, dievčat a chlapcov zbieralo zo zeme ovsené vločky, ktoré popadali z prechádzajúceho ruského nákladiaku. Tieto vločky potom melú na drsnú múku, z ktorej pečú chlieb.
Ale v trojmiliónovom Berlíne nepanuje hladomor. Zatiaľ. Čo sa stane, keď príde zima, to nevie nikto z Rusov, Američanov či Britov.
Rovnako to nevie ani Dr. Arthur Werner, inžinier, učiteľ a nateraz aj oberbürgmeister Berlína.
Dr. Werner vytiahne cigaretu Lucky Strike. „Musíte mi to prepáčiť,“ povie, „takýto luxus si môžem dovoliť len v nedeľu. Tento dar je na chvíle oddychu a ticha.“
Primátora a jeho koncil bürgmeistrov 20 berlínskych obvodov vybrala Červená armáda, ktorá inaugurovala túto novú vojenskú vládu Berlína asi pred dvoma mesiacmi.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.