Už aj na Slovensko dorazil dokument, na ktorý sa čakalo roky. Film poznačila smrť režiséra, nedostatok peňazí i Havlov odchod do ústrania.
Na sklonku roku 1992 začal dokumentarista Pavel Koutecký s kameramanom Stanom Slušným natáčať dokument o Václavovi Havlovi. Použil pri tom tzv. observačnú metódu, teda filmoval a do deja nijako nezasahoval, iba čakal na zaujímavý moment, aby mohol včas zapnúť kameru. Nakrúcal ešte na drahý filmový materiál, takže nezaznamenával všetko. Havel s prítomnosťou filmárov súhlasil, dal si iba podmienku, že dokument bude uvedený až po jeho odchode zo štátnych funkcií. Dotočil sa v roku 2003, keď Havel skončil svoje druhé funkčné obdobie ako český prezident.
Koutecký získal 160 hodín filmového materiálu a sám bol z toho množstva bezradný, chýbal mu potrebný odstup od témy aj financie na dokončenie filmu. V roku 2006 Koutecký tragicky zahynul. Producentka filmu sa rozhodla zveriť konečný výber a zostrih Miroslavovi Janekovi. Ten najprv odmietol, lebo o politiku sa nezaujímal a dlhodobo pôsobil ako filmár v USA. Napokon sa jeho odstup od českej politiky i od Havla ukázal prínosom. Janek materiál vytriedil a zostrihal do dvojhodinového filmu, nasledovať by malo dlhšie vydanie na DVD a štvorhodinový dokument pre TV Nova. Peniaze na dokončenie filmu totiž poskytla komerčná televízia, keď tá verejnoprávna projekt odmietla.
Aký film sa teda podarilo nakrútiť Kouteckému a dokončiť Janekovi? Zložitá otázka. Pre ľudí, ktorí Havla rešpektujú ako silnú a inšpiratívnu osobnosť a poznajú aspoň základné kontúry českej politiky, je to film nesmierne zaujímavý. Havel ako dramatik totiž rozumel, čo filmári potrebujú, a nemal problém s tým, aby kamera bežala aj pri chúlostivejších pracovných poradách či politických rokovaniach. Tieto zábery – pre menej zainteresovaných a pre zahraničné publikum úplne nezaujímavé – hovoria o tom, ako sa tvorila česká politika. Iste, dôležitý je aj Havlov ľudský rozmer – aké vlastné limity musel tento plachý a prehnane zdvorilý človek vo funkcii prekonávať, ako občas trpel, premáhal chorobu a ako si inokedy funkciu vyslovene užíval.
Z ľudského i politologického hľadiska je aj vo filme zaujímavý vzťah s Klausom. Najmä voči tejto osobnosti sa musel Havel vyhraňovať viac, ako by sám chcel. Klaus filmárov odmietol na spoločných rokovaniach, takže najviac sa dozvieme z Havlových reflexií. A potom je tu nezabudnuteľná scéna s opitým Milošom Zemanom. Šéf sociálnych demokratov naopak veľkoryso dovolil snímať svoje prvé povolebné rokovanie s prezidentom a ešte si dal pri tom dolievať becherovku. Havlovi bolo trápne aj zaňho.
Vo filme je veľa silných osobných momentov – smrť pani Oľgy, svadba s Dagmar Havlovou, nástup do nemocnice. Tam sa ukázal filmársky talent oboch tvorcov, keď dokázali témy poňať citlivo a civilne. Záber na zničeného Havla zabaleného v akejsi záclone, ako z okienka hradnej toalety sleduje zástup smútiacich ľudí, patrí medzi nezabudnuteľné momenty. Takisto Havlovo priznanie, že už nebude zdvorilým chlapcom a Klausa nepozve do Reduty na džez s Clintonom. Strih. Rozjarený Klaus sedí v Redute vedľa Havla. To sú hviezdne minúty filmu.
Dokument tohto typu sa zrejme nebude tak rýchlo opakovať. Jednak intelektuál Havlovho typu sa do politiky už tak rýchlo nedostane a možno úspešne pochybovať aj o tom,, či sa nájde politik, ktorý si pripustí filmárov tak blízko, aby bolo možné sledovať nielen politické zákulisie. Zároveň sa Havel správa pred kamerou tak uvoľnene, že možno sledovať aj to, čo urobí politika, moc i sláva s človekom, ktorý bol celé desaťročia personou non grata. Ako sa dokáže večne pochybujúci, neistý a nespokojný intelektuál vyrovnať so situáciou, keď je zrazu svetovou celebritou, ale postupne aj figúrkou, ktorú „skutoční“ politici prehliadajú a ponižujú.
Hodnota Kouteckého dokumentu teda nie je len filmárska, je to dobrý výskumný materiál pre sociológov, politológov, historikov a psychológov. Tí si môžu časom pozrieť nezostrihanú podobu dokumentu v knižniciach a archívoch.
Občan Havel (ČR 2008), réžia: Pavel Koutecký a Miroslav Janek
Na sklonku roku 1992 začal dokumentarista Pavel Koutecký s kameramanom Stanom Slušným natáčať dokument o Václavovi Havlovi. Použil pri tom tzv. observačnú metódu, teda filmoval a do deja nijako nezasahoval, iba čakal na zaujímavý moment, aby mohol včas zapnúť kameru. Nakrúcal ešte na drahý filmový materiál, takže nezaznamenával všetko. Havel s prítomnosťou filmárov súhlasil, dal si iba podmienku, že dokument bude uvedený až po jeho odchode zo štátnych funkcií. Dotočil sa v roku 2003, keď Havel skončil svoje druhé funkčné obdobie ako český prezident.
Koutecký získal 160 hodín filmového materiálu a sám bol z toho množstva bezradný, chýbal mu potrebný odstup od témy aj financie na dokončenie filmu. V roku 2006 Koutecký tragicky zahynul. Producentka filmu sa rozhodla zveriť konečný výber a zostrih Miroslavovi Janekovi. Ten najprv odmietol, lebo o politiku sa nezaujímal a dlhodobo pôsobil ako filmár v USA. Napokon sa jeho odstup od českej politiky i od Havla ukázal prínosom. Janek materiál vytriedil a zostrihal do dvojhodinového filmu, nasledovať by malo dlhšie vydanie na DVD a štvorhodinový dokument pre TV Nova. Peniaze na dokončenie filmu totiž poskytla komerčná televízia, keď tá verejnoprávna projekt odmietla.
Aký film sa teda podarilo nakrútiť Kouteckému a dokončiť Janekovi? Zložitá otázka. Pre ľudí, ktorí Havla rešpektujú ako silnú a inšpiratívnu osobnosť a poznajú aspoň základné kontúry českej politiky, je to film nesmierne zaujímavý. Havel ako dramatik totiž rozumel, čo filmári potrebujú, a nemal problém s tým, aby kamera bežala aj pri chúlostivejších pracovných poradách či politických rokovaniach. Tieto zábery – pre menej zainteresovaných a pre zahraničné publikum úplne nezaujímavé – hovoria o tom, ako sa tvorila česká politika. Iste, dôležitý je aj Havlov ľudský rozmer – aké vlastné limity musel tento plachý a prehnane zdvorilý človek vo funkcii prekonávať, ako občas trpel, premáhal chorobu a ako si inokedy funkciu vyslovene užíval.
Z ľudského i politologického hľadiska je aj vo filme zaujímavý vzťah s Klausom. Najmä voči tejto osobnosti sa musel Havel vyhraňovať viac, ako by sám chcel. Klaus filmárov odmietol na spoločných rokovaniach, takže najviac sa dozvieme z Havlových reflexií. A potom je tu nezabudnuteľná scéna s opitým Milošom Zemanom. Šéf sociálnych demokratov naopak veľkoryso dovolil snímať svoje prvé povolebné rokovanie s prezidentom a ešte si dal pri tom dolievať becherovku. Havlovi bolo trápne aj zaňho.
Vo filme je veľa silných osobných momentov – smrť pani Oľgy, svadba s Dagmar Havlovou, nástup do nemocnice. Tam sa ukázal filmársky talent oboch tvorcov, keď dokázali témy poňať citlivo a civilne. Záber na zničeného Havla zabaleného v akejsi záclone, ako z okienka hradnej toalety sleduje zástup smútiacich ľudí, patrí medzi nezabudnuteľné momenty. Takisto Havlovo priznanie, že už nebude zdvorilým chlapcom a Klausa nepozve do Reduty na džez s Clintonom. Strih. Rozjarený Klaus sedí v Redute vedľa Havla. To sú hviezdne minúty filmu.
Dokument tohto typu sa zrejme nebude tak rýchlo opakovať. Jednak intelektuál Havlovho typu sa do politiky už tak rýchlo nedostane a možno úspešne pochybovať aj o tom,, či sa nájde politik, ktorý si pripustí filmárov tak blízko, aby bolo možné sledovať nielen politické zákulisie. Zároveň sa Havel správa pred kamerou tak uvoľnene, že možno sledovať aj to, čo urobí politika, moc i sláva s človekom, ktorý bol celé desaťročia personou non grata. Ako sa dokáže večne pochybujúci, neistý a nespokojný intelektuál vyrovnať so situáciou, keď je zrazu svetovou celebritou, ale postupne aj figúrkou, ktorú „skutoční“ politici prehliadajú a ponižujú.
Hodnota Kouteckého dokumentu teda nie je len filmárska, je to dobrý výskumný materiál pre sociológov, politológov, historikov a psychológov. Tí si môžu časom pozrieť nezostrihanú podobu dokumentu v knižniciach a archívoch.
Občan Havel (ČR 2008), réžia: Pavel Koutecký a Miroslav Janek
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.