Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Východ na vlastné oči

.časopis .téma

    Pôvodne som si myslel, že cestovanie do kultúrne vzdialených krajín je spirituálna záležitosť. Žil som v ilúzii, že v kontakte s kultúrnou inakosťou pochopím, čo mi doposiaľ unikalo. Tak z tohto som sa už vyliečil.

    Potom som začal používať cestovanie ako spôsob úniku z bežných starostí a stresov. Ďalšia ilúzia. Starosti a stresy cestovali všade so mnou. A keďže mi vylihovanie, papanie a popíjanie ako celodenná náplň nevyhovuje, začal som cestovať, aby som niečo konkrétne videl, niekoho konkrétneho navštívil, niečo konkrétne napísal.
    Nedávno som bol napríklad s kamarátom pár dní na východnom Slovensku. Bol to naozaj zážitok. Však posúďte sami:
    Malý obchodík na periférii Humenného, kde staršie ženy pečú denne skvelé pirohy, langoše a šišky za lacný peniaz, má zákazníkov po celý deň. Súkromný chovateľ hydiny v Sobranciach by isto dotáciu neodmietol, ale zvláda to aj bez nej. Ani penzión Itália v Kráľovskom Chlmci si nezadá s tými pražskými. Akurát nechápem, prečo tento privátny podnik vďačí za svoju existenciu európskym fondom, ako hrdo hlása tabuľa na stene.
    Európske fondy sú vôbec fenomén. Ľudia tu tvrdia, že sa rozdeľujú v pomere 8 ku 2 – osem do vrecka, dva do terénu. Ich poberateľmi sú zväčša miestni papaláši a mafie. Hej, mafie – toto slovo som tu počul denne. Neprofitujú vraj len na európskych fondoch, ale napríklad i na pašovaní ľudí. Vraj cez takmer stokilometrovú hranicu s Ukrajinou prejde ilegálne ročne až 50-tisíc ľudí. Jeden za tisíc až dvetisíc dolárov.

    Topoľa – rusňácka dedina takmer na ukrajinskej hranici. Muž okolo štyridsiatky sedí pred krčmou a pije ovocné víno, fľaša za 23 korún. Na drahšie nemá. Je nezamestnaný vinou „skurvenej privatizácie“. A lacné víno pije preto, že v tej skurvenej súkromnej krčme je pivo rovnako drahé ako liter čuča. Keď sa vraciame z obhliadky rozpadávajúceho sa židovského cintorína, miesta, kde je každoročne Duchnovičov divadelný festival a futbalové ihrisko mierne do kopca, má už pred sebou fľašu borovičky. Za tmy sa vraciame požičaným autom do Humenného. Ideme dlhšou, ale širšou cestou. Po tej kratšej a užšej sa v túto hodinu zvyknú potácať občania v podnapitom stave.
    Pavlovce nad Uhom sú dedina, kde žijú Rómovia a gadžovia v pomere 6 ku 4. Rómskou časťou  nás sprevádza „pani sociálka“, ako jej tu hovoria. Vidíme biedu aj relatívny blahobyt. Je tu vraj stopercentná nezamestnanosť. Pani sociálka, mladá zamestnankyňa miestneho úradu, tvrdí, že ľudia tu žijú z krátkodobých ciest do Anglicka a tamojších sociálnych dávok. Keď sa zberáme preč, vychudnutej mamičke deviatich detí, s ktorou sme pred chvíľou pohovorili, sa uľavuje. Myslela si, že sme jej prišli vziať deti.
    Za tých pár dní, čo sme sa túlali blízko ukrajinských a maďarských hraníc, sme vyliezli na niekoľko hradov a vošli do niekoľkých kaštieľov. Všetky boli zanedbané, rozpadnuté. Podobne bývalé roľnícke družstvá. Do niektorých sa ešte krátko pred novembrom 1989 investovali desiatky miliónov. Zostali prázdne steny a vytlčené okná. Jediné, čo pôsobí udržiavaným dojmom, sú súkromné domy a záhrady.
    Dosť často sme na verejných priestoroch stretávali čaty VPP. Títo ľudia vykonávajú verejno–prospešné práce za tisícsedemsto či koľko korún mesačne. Jeden chlapík nás ochotne sprevádzal okolím až do Čiernej nad Tisou takmer celý deň. Vždy sa potešil, keď videl kohosi čosi kamsi nakladať či prevážať. „Skoro nikto tu už normálne nepracuje,“ tvrdil.
    Na spiatočnej ceste, cez tokajskú vinársku oblasť, som si konečne dal pravý maďarský fazuľový guláš s údeným kolienkom. Už sa nepamätám, v akej dedine to bolo. Muž, čo tam mal na starosti hracie automaty, vyzeral asi na štyridsať. Mal šesťdesiatšesť. „Nikdy som nefajčil, nepil a vždy sa mi páčili ženy,“ prezradil nám recept. To náš sprievodca z predchádzajúceho dňa vyzeral o dvadsať rokov starší než bol. Možno rád zapíjal stereotyp dedinského nezamestnaného.
    Po celý čas ma neopúšťala fascinácia tunajšou prírodou. Že by toto bola šanca pre východné Slovensko? Alebo ten drobnochovateľ? Alebo babky v kšeftíku na čerstvé šišky, pirohy a langoše? Alebo majitelia penziónov, ktoré budú vznikať za peniaze daňových poplatníkov z EÚ? Alebo deti mafiánskych bosov, ktoré ich tatkovia pošlú študovať na dobré univerzity?
    Do Bratislavy sme sa vracali expresom Vihorlat. Obed a príjemné červené víno nám priniesli rovno pod nos. Vedľa sedel mladý muž, ktorému zvonil mobil. Striedal hutorenie, spisovnú slovenčinu a fluent angličtinu. Spomenul som si na amerického novinára čiernej pleti, ktorého som kedysi zasväcoval do rómskeho problému v Česku. Na záver poznamenal: „Toto mi u nás nebude nikto veriť!“ Nuž, chlapče, treba sa pozrieť na vlastné oči, hejže.

.
fedor Gál
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite