Dobre si to pamätám: základná vojenská služba a v rádiu patetická Reklama na ticho. Spoluvojaci (hlavne z Čiech) pridávajú hlasitosť. Team sa im páčil.
Kamarát „depešák“ z moravského vidieka obdivuje text, mladý lampasák z Ostravy zase tvrdú gitaru. Mňa zaujal čistý spev a akási v strednom prúde popmusic zriedkavá „priamosť“ tohto objavu z Martina. Bolo to niečo úplne iné, než presladené české gýče Michala Davida či Dalibora Jandu, Pavol Habera a jeho spoluhráči sa neštylizovali do socialistickej pseudorebelskej pózy Elánu. No a texty mali hlavu a pätu, myšlienku aj istý pôvab (ale to v krajine, kde vtedy skvelé texty písal Peteraj, Štrasser či Filan nebolo až také výnimočné).
To všetko bolo fajn, no napriek tomu Team reprezentoval presne to, čo na populárnom rocku nemám rád. Team bol totiž príliš čistý, príliš bez napätia. Haberov intonačne presný a farebne vlastne dokonalý spev v sebe nemal (a nemá) žiadne tajomstvo, gitarová, syntetizátormi prisladené hudba znie presne tak ako má, no chýba v nej akékoľvek napätie, podobne texty: presné, jasné, bez prekvapenia. A taký bol aj imidž kapely: od smiešneho názvu (už nie budovateľský Elán, ale západne napísaný Team), cez veselých, dokonale oblečených členov kapely až po farebné, radostné videoklipy. Pavlovi Haberovi som nedokázal veriť tak ako som veril Ursinymu, Gombitovej či Hammelovi. Ani tie najlepšie pesničky Teamu nemali v sebe iskru Žbirku či Lehotského. No a úplne im chýbal názor, sila a vtip, ktoré mali Bez ladu a skladu, Zóna A, či Ventil RG. Ale to som od usmievavých chlapcov z Martina ani nečakal.
Kamarát „depešák“ z moravského vidieka obdivuje text, mladý lampasák z Ostravy zase tvrdú gitaru. Mňa zaujal čistý spev a akási v strednom prúde popmusic zriedkavá „priamosť“ tohto objavu z Martina. Bolo to niečo úplne iné, než presladené české gýče Michala Davida či Dalibora Jandu, Pavol Habera a jeho spoluhráči sa neštylizovali do socialistickej pseudorebelskej pózy Elánu. No a texty mali hlavu a pätu, myšlienku aj istý pôvab (ale to v krajine, kde vtedy skvelé texty písal Peteraj, Štrasser či Filan nebolo až také výnimočné).
To všetko bolo fajn, no napriek tomu Team reprezentoval presne to, čo na populárnom rocku nemám rád. Team bol totiž príliš čistý, príliš bez napätia. Haberov intonačne presný a farebne vlastne dokonalý spev v sebe nemal (a nemá) žiadne tajomstvo, gitarová, syntetizátormi prisladené hudba znie presne tak ako má, no chýba v nej akékoľvek napätie, podobne texty: presné, jasné, bez prekvapenia. A taký bol aj imidž kapely: od smiešneho názvu (už nie budovateľský Elán, ale západne napísaný Team), cez veselých, dokonale oblečených členov kapely až po farebné, radostné videoklipy. Pavlovi Haberovi som nedokázal veriť tak ako som veril Ursinymu, Gombitovej či Hammelovi. Ani tie najlepšie pesničky Teamu nemali v sebe iskru Žbirku či Lehotského. No a úplne im chýbal názor, sila a vtip, ktoré mali Bez ladu a skladu, Zóna A, či Ventil RG. Ale to som od usmievavých chlapcov z Martina ani nečakal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.