Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Môže byť biskup prezidentom?

.časopis .týždeň vo svete

Paraguaj má za sebou neľahké desaťročia a

Paraguaj má za sebou neľahké desaťročia a pred sebou nejasnú budúcnosť. Z volieb získal prezidenta, ktorý je podľa veľkej časti občanov nádejou na zmenu. S jeho osobou sa však spájajú otázniky – tento prezident je totiž aj biskupom.


Paraguajčan Fernando Lugo si za svojho pôsobenia vyslúžil mnoho prezývok. Červený biskup, biskup chudobných, monsignor v sandáloch... Časť Paraguajčanov vníma tohto muža, vysväteného kňaza a dnes čerstvo zvoleného prezidenta, ako spasiteľa svojej vlasti. Druhá časť s obavami poukazuje na jeho ľavicové politické názory a na spriaznenosť s Hugom Chávezom či Evom Moralesom, teda s lídrami, ktorých marxistická odroda populizmu vedie juhoamerický kontinent k neslobode. Kto je vlastne Fernando Lugo, ktorý sa chcel pre politiku vzdať nielen funkcie biskupa, ale aj kňazstva? Čo jeho zvolenie za prezidenta prinesie jednej z najchudobnejších a korupciou najpostihnutejších krajín Latinskej Ameriky?

.učiteľ, kňaz, politik
Fernando Lugo sa narodil v rodine, ktorá bola spojená s politickou stranou generála Alfreda Stroessnera Partido Colorado. Tá vládla v Paraguaji od roku 1947 (do roku 1962 ako jediná legálna strana). Lugovci však nepatrili k privilegovaným, lebo otec Fernanda Luga mal v Partido Colorado povesť disidenta a bol aj väznený. Na životnom príbehu Fernanda Luga je zaujímavé, že pre kňazské povolanie sa rozhodol až po tom, čo bol istý čas učiteľom v chudobnej dedine, kde nemali kňaza. Stretnutie s úprimnou zbožnosťou dedinčanov mu, ako sám neskôr povedal, pomohlo objaviť, že je povolaný na kňazstvo. Vstúpil do Spoločnosti Božieho slova a ako 19-ročného ho vysvätili za kňaza. Nasledovalo pôsobenie na misiách v Ekvádore a oboznámenie sa s teológiou oslobodenia, ktorá ho ovplyvnila. Za biskupa bol vysvätený v roku 1994, päť rokov po páde vlády generála Stroessnera, v období, keď sa Paraguaj usiloval vymaniť z dedičstva diktatúry.
Dovtedy to bol príbeh kňaza – až za ním nasleduje príbeh politika. Už v roku 2006 sa v prieskumoch verejnej mienky ukazovalo, že osobnosť Fernanda Luga môže byť zjednocujúcim prvkom, ktorý pritiahne dosť voličov, aby bolo možné ukončiť dlhoročnú dominanciu Partida Colorada na paraguajskej politickej scéne. Lugo si získal priaznivcov najmä medzi najchudobnejšími, v ktorých mene často vystupoval a žiadal napríklad o pozemkovú reformu. Keď sa však úvahy o jeho kandidatúre na prezidenta stali vecou verejnou, proti sa ozvala Katolícka cirkev. Jej postoj k angažovanosti kňazov je totiž jasne negatívny.
Podľa kanonického práva majú duchovní výkon svetskej moci zakázaný a nesmú sa angažovať v politických stranách ani na vedúcich miestach v odboroch. „Kandidatúra na úrad prezidenta nie je zlučiteľná s poslaním kňaza a biskupa, ktorý sa má venovať pastoračným úlohám, usilovať sa o jednotu a súlad, ale nemôže zastupovať laikov v politike,“ vyhlásil kardinál Giovanni Battista Re v kanonickom napomenutí, ktoré ako prefekt Kongregácie pre biskupov adresoval Fernandovi Lugovi ešte v roku 2006. Lugo vzápätí požiadal, aby ho zbavili kňazského stavu – laicizovali. Jeho žiadosť však Vatikán odmietol, pretože, ako uviedol kardinál Re, „biskupská hodnosť je služba, ktorá sa prijíma dobrovoľne a navždy“. Napokon z toho vzišlo čiastočné riešenie: Fernando Lugo musel zostať biskupom aj kňazom, ale dostal zákaz vykonávať všetky „akty, funkcie a práva vyplývajúce z biskupského úradu“.
Ani po jeho zvolení za prezidenta sa nič nezmenilo – Vatikán síce voľbu občanov Paraguaja rešpektuje, stále však pripomína, že Lugo zostal kňazom.


.ďalší červený prezident?
Fernando Lugo rozhodne preukázal jednu vec – že o prezidentský úrad stojí natoľko, až sa je preň ochotný vzdať kňazstva. Dá sa špekulovať, či je to dôkaz jeho posadnutosti mocou, alebo skôr pevného presvedčenia, že svojej vlasti chce prospieť aj za cenu takéhoto neľahkého rozhodnutia. Zaujímavé je, že o laicizáciu nežiadal ani tak pre napomínanie z Vatikánu, ako skôr z obavy, že mu v kandidatúre na prezidenta zabránia zákony Paraguaja. Paraguajská ústava totiž zakazuje duchovným akejkoľvek denominácie, aby boli držiteľmi voleného úradu. A keďže sa Lugo laikom napokon nestal, jeho kandidatúra a zvolenie nie sú v prísnom zmysle legálne.
Voľby sa však konali, výsledky boli vyhlásené a strana Partido Colorado porážku svojej kandidátky Blancy Ovelarovej, ktorej tesne unikla šanca byť prvou prezidentkou Paraguaja, akceptovala. Fernando Lugo, o ktorom už médiá hovoria ako o „bývalom biskupovi“ (čo nie je pravda) alebo „suspendovanom biskupovi“ (čo je presnejšie), by mal byť inaugurovaný v lete. Zatiaľ ohlásil, že zostane bývať vo svojom skromnom príbytku a prezidentský palác mieni využívať len na slávnostné štátne príležitosti. Okrem toho menoval budúcou prvou dámou svoju staršiu sestru, čo pôsobí bizarne, na juhoamerickom kontinente to však nie je novinka. Prvou dámou Bolívie je sestra prezidenta Eva Moralesa, ktorý je slobodný.
Vážnejšia otázka je, či Luga s Moralesom nespája viac ako táto „sesterská“ kuriozita. Morales aj Hugo Chávez sa totiž o Lugovej kandidatúre viackrát priaznivo vyjadrovali a jeho zvolenie nadšene uvítali. Lugo sa od ich podpory verejne dištancuje, nemožno však nevidieť, že jeho volebné víťazstvo je ďalším kamienkom do červenejúcej mozaiky, ktorú tvorí politická mapa Latinskej Ameriky. Lugo je priaznivcom teológie oslobodenia, ktorá sa na jednej strane vracia k orientácii na chudobných, čo je základom kresťanstva, ale na druhej strane sa až pričasto spája s marxistickými „úletmi“. Okrem toho v minulosti pochválil Chávezovu aj Moralesovu politiku – hoci ako umiernený ich zároveň kritizoval za nedemokratické vládnutie.
Kandidoval za ľavicu, no vyhlasuje, že stojí nad ideológiami a jeho cieľom je len riešiť problémy svojej vlasti.
Tie sú skutočne obrovské. Po desaťročiach vlády jednej strany je Paraguaj rajom korupcie. Eneas Biglione z think-tanku HACER (Hispanic-American Center for Economic Research), ktorý je aj poradcom mexickej vlády, odpovedal na otázku .týždňa, aké sú najväčšie ťažkosti Paraguaja, takto: „Hlavným problémom krajiny je politika veľkej vlády, ktorá nezodpovedá potrebám ľudí, príliš ich zdaňuje a plní vrecká len skorumpovaným politikom. Bolo by potrebné predefinovať rolu vlády, „zmenšiť“ vládu a zabezpečiť, aby ochraňovala súkromné vlastníctvo, investície, či už domáce, alebo zahraničné, a eliminovala byrokraciu. Okrem toho treba volať štátnych úradníkov na zodpovednosť za negatívne dôsledky ich činov. Paraguaju navyše chýba silná mena, lebo vláda svoje výdavky financuje inflačnou výrobou peňazí. Jednou z alternatív riešenia by azda mohla byť dolarizácia paraguajskej ekonomiky.“
Ktovie, ako sa s týmito dilemami popasuje Lugo. Jeho recepty sú dosť populistické: rozdeliť pôdu medzi roľníkov, inkasovať za elektrinu, ktorú dodáva Paraguaj do zahraničia, viac peňazí. Je možné, že namiesto ochrany súkromného vlastníctva ho bude na požiadanie svojich voličov porušovať. Či sa mu podarí rozťať gordický uzol korupcie a byrokracie, to sa ešte uvidí. Aby sa s ním úspešne porátal, mal by mať sám rešpekt k zákonom. Lenže podľa Eneasa Biglioneho je zlé znamenie, že kandidoval v rozpore s ústavou: „Mali by sme si pamätať, že Lugo ako kňaz kandidovať na prezidenta nemal, ale aj tak to urobil. Zostáva len dúfať, že nový prezident nebude podobne prehliadať aj ostatné zákony Paraguaja.“
Fernando Lugo je komplexná osobnosť. Je to populista, zároveň sa však skutočne usiluje o pozdvihnutie tých najbiednejších vrstiev v Paraguaji. Časom sa ako prezident môže vydať v zásade dvoma smermi. Buď zostane idealistom, ktorý básni o „nadideologickej politike“, no vlasti veľmi nepomôže, ba môže ju uvrhnúť do ešte väčšieho chaosu, ak nevytvorí nové a funkčné pravidlá a štruktúry namiesto tých starých. Alebo sa môže vzdať ideálov v prospech praktickej politiky, ale s rizikom, že prijme aj jej kontroverznú etiku.

.zákaz z Vatikánu je jasný
Jedna či druhá možnosť je rizikom pre muža, ktorý je stále kňazom. O tom, aké nebezpečné je podobné spájanie cirkvi s politikou, svedčí história, a nielen v Latinskej Amerike. Nedá sa teda veľmi čudovať skepse Vatikánu voči novozvolenému paraguajskému prezidentovi. Keď Vatikán odrádzal Luga od kandidatúry, nešlo len o nesúhlas konkrétne s teológiou oslobodenia, ale najmä o zásadný odpor k prepájaniu cirkevných a politických kruhov.
V Katolíckej cirkvi totiž platia jasné pravidlá. Docent Peter Olekšák z Katolíckej univerzity v Ružomberku k nim hovorí: „Myslím si, že v politike sa angažujú ľudia cirkvi, patria do nej všetci pokrstení. Inak je to však s klerikmi – kňazmi a biskupmi. Veriaci by sa mali angažovať v politických stranách a v nich sa usilovať o spoločné dobro v duchu kresťanských hodnôt. Na týchto v politike angažovaných veriacich záleží, do akej miery sa budú kontaktovať s klerikmi cirkvi. Ide o osobné neformálne kontakty. Iná previazanosť so štruktúrami cirkvi nepripadá do úvahy.“ Tento postoj cirkvi k politike vznikal dlhodobo a míľnikom bolo podľa docenta Olekšáka „aj vytvorenie štátu Vatikán, keď pápeži prestali byť svetskými panovníkmi pápežského štátu. Následne sa skúsenosťami formovali ustanovenia kanonického práva, ktoré priamu angažovanosť v politických stranách a vo vláde klerikom zakazujú.“
Vatikán teda konanie svojho biskupa sotva odsúhlasí. Zostáva sledovať, ako sa Fernando preukáže na mieste prezidenta. Bude úspešný, alebo sa stane len predstupienkom k zhoršeniu situácie v Paraguaji? Bolo by iróniou osudu, keby napokon „biskup chudobných“ posunul svoju krajinu k neslobode. Nebol by však prvým populistom s pôvodne dobrými úmyslami, ktorému sa to prihodilo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite