Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

.hudba recenzie

.časopis .hudba

The Doors
Live in Pittsburgh
Warner
Záznam z pittsburského koncertu Doors vznikol v máji 1970 počas posledného turné skupiny s Jimom Morrisonom. Hudba je surová, tak ako sa na živý koncert patrí, ale zvuková kvalita takmer 80-minútovej nahrávky je na profesionálnej úrovni. Pôvodná forma aj aranžmány skladieb sú prispôsobené koncertnému kúzleniu. Neraz šlo v základe o nekonečnú bluesovú formu, no kapela improvizujúca okolo hypnotických riffov vždy dodala skladbe nejaký smer a pointu. Okrem pódiového šamanizmu tu nechýbajú ani najväčšie hity ako When The Music’s Over, Break On Through, či Light My Fire. Dodnes zostáva obdivuhodné spoločné fluidum, ktoré, napriek všetkým sklonom k exhibicionizmu, vzájomným mindrákom a dekadentným excesom speváka, dokázali Doors vyčariť. Ich hudba fungovala ako frakčné sito, cez ktoré prepadne hlušina a zostávajú iba zlaté nugety.    
●●●●○
.martin Chrobák


CASS McCOMBS
DROPPING THE WRIT
DOMINO/WEGART
„Konečne doma“ sú slová, ktoré by si vraj americký trubadúr Cass McCombs napísal na svoj náhrobný kameň. Má 31 rokov, na gitare hrá od štrnástich, odvtedy aj náruživo cestuje. Svoj prvý song si nepamätá, ale priznáva, že do pesničiek dáva veľa z vlastného života, napríklad aj to, že umýval záchody v baltimorskom nočnom klube (singel That‘s That). Zaujal na festivale All Tomorrow‘s Parties i ako predskokan Modest Mouse. Prvé dve platne nahral v San Franciscu, tú novú v LA. McCombsovu hudbu hádam najpresnejšie označí pojem mnohovrstvové alternatívne country; kým v Pregnant Pause sú to veselé aranžmány a Petrified Forest zvukovými postupmi pripomenie pokojne i Lucindu Williams, Deseret má bližšie k Josému Gonzálezovi a Full Moon Or Infinity je výpravný song. So zvukom cibrí Cass aj vokál, každá skladba je niekde inde, ale aj tak platňa drží pokope.
●●●●○
.matej Lauko


Eivind Aarset
Sonic Codex
Jazzland
Nórsky gitarista Eivind Aarset nie je len spoluhráčom N. P. Molvaera, Marilyn Mazur či Rebekky Bakken. V rámci vlastnej diskografie sa už roky systematicky profiluje aj sólovo ako rovnako výrazná, originálna osobnosť s ojedinelou a závideniahodnou zvukovou predstavivosťou a architektonickým myslením. Sonic Codex je teda len ďalšou (štvrtou) prehliadkou jeho fantaskných nujazzových kompozícií, ktoré „neprekvapia“. Sú totiž rovnako pozoruhodné ako tie spred rokov, i keď tentoraz trochu expresívnejšie, údernejšie, nápaditejšie a uchopiteľnejšie. To však iba odzrkadľuje Aarsetov vývoj, ktorý je sprevádzaný systematickým rozvíjaním špecifického zvukosveta, gitarovej alchýmie a orchestrálnych štruktúr. Aarset vie urobiť ultramoderné, no emocionálne hlboké dielo, ktorého originalite nemôže ublížiť ani chvíľková podobnosť s Jaga Jazzist.
●●●●○
.augustín Rebro


Peoples
Láska.Bolesť.Smútok.Viera
Street Production
Na Slovensku nastupuje generácia kapiel, ktoré sa hlásia k novodobým „nezávislým“ britským gitarovkám. Popri Diegu, Saku alebo Swan Bride sem patria aj Peoples, ktorí vznikli v roku 2006 a kariéru začali trochu neštýlovo víťazstvom v súťaži Coca-Cola PopStar. Debut im produkoval Marek Rakovický z Lavagance a na rozdiel od druhého albumu ďalšieho víťaza tejto súťaže, Bystríka, je to harmonickejšie spojenie. Peoples tvrdia, že chceli nahrať „veľký album... tak, ako to tu nikdy nikto neurobil“. Pekné predsavzatie, rozhodne lepšie ako „nahrajme taký album ako Desmod, aby sme boli populárni“. Peoples pripomenú aj Coldplay, Travis alebo starších U2, z domácej scény (či sa im to páči, alebo nie) majú aj vďaka slovenským textom najbližšie k Nocadeň. Na albume Láska.Bolesť.Smútok.Viera je veľkých slov viac ako veľkej hudby, ale je to vcelku štýlový debut.
●●●○○
.vladislav Gális


Van Der Graaf Generator
Trisector
Virgin/EMI
Andy Tillison v rozhovore pre .týždeň spomína, ako zo svojej kapely The Tangent bez výčitiek prepustil ošívajúceho sa saxofonistu Davida Jacksona, ktorého už srdce ťahalo k obnovujúcim sa artrockovým veteránom Van Der Graaf Generator. Zázrak sa napokon udial a klasická zostava VDGG nahrala slušný comebackový album Present (2005). Dnes je to zase trochu inak: Jackson po umeleckých nezhodách kapelu opustil a zostávajúce trio prichádza s nahrávkou Trisector. Bez Jacksonovho saxofónu pôsobí zvuk menej „klasicky“, ale nie je to na škodu. VDGG akoby na staré kolená smerovali k jednoduchosti – inštrumentálka The Hurlyburly dokonca pripomenie surferskú gitaru Dicka Dala a Drop Dead je rocková vypaľovačka so šťavnatým organom. Je tu však aj dosť pomalších skladieb, kde vyniká dramatický, ale nie teatrálny spev Petra Hammilla i jeho temné texty.
●●●●○
.vladislav Gális


Stevie Ray Vaughan & Friends
Solos, Sessions & Encores
Sony BMG
Stevie Ray Vaughan (1954 –1990) už z pochopiteľných dôvodov nenahrá ani notu. A tak nám jeho farbistú bluesrockovú gitaru pripomínajú štyri štúdiové albumy, jeden so starším bratom, tiež výborným gitaristom Jimmiem Vaughanom – a viacero koncertných nahrávok a kompilácií. Najnovšia z nich, Solos, Sessions & Encores, sumarizuje Vaughanove hudobné stretnutia s inými interpretmi. Takéto kompilácie väčšinou pôsobia až príliš rôznorodo. Tu najviac štýlovo vytŕča hit Davida Bowieho Let’s Dance z roku 1983, vďaka ktorému sa však Vaughan dostal k širšiemu publiku, a ešte Pipeline, duet s kráľom surfrockovej gitary Dickom Dalom. K vrcholom tejto skladačky patria koncertné záznamy, na ktorých to Vaughan mydlí so svojimi vzormi – Albertom Kingom, BB Kingom, Albertom Collinsom alebo Lonniem Mackom. A úplne najväčšie grády má živá Goin’ Down s Jeffom Beckom.
●●●○○
.vladislav Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite