Predsedu vlády znepokojili správy o veľkých výkyvoch na finančnom trhu a ich možnom vplyve na dôchodkové fondy. Poistenci by mali druhý pilier súkromného sporenia radšej rýchlo opustiť.
Ficov útok na súkromné dôchodkové sporenie je masívny, opakovaný, ide po všetkých frontoch a svojou naliehavosťou pôsobí ako posadnutosť. A ako to občas býva, úplne ignoruje dôvod, pre ktorý dôchodkové spoločnosti vznikli. Tým dôvodom je, že priebežný systém financovania dôchodkov, keď všetci pracujúci živili všetkých, ktorí už majú odpracované, je vzhľadom na demografické zmeny moderných spoločností neudržateľný. Keď nemecký kancelár Otto von Bismarck zaviedol koncom 19. storočia priebežný dôchodkový systém, v ktorom začal z daňových výnosov garantovať dôchodcom penziu (pôvodne myslenú ako príspevok k nasporeným peniazom, nie ako jediný zdroj peňazí), stanovil odchod do dôchodku na 70 rokov. V tom čase však väčšina ľudí žila kratšie, a ľudia mali veľa detí, takže toto privilégium „penzie“ sa týkalo menšiny ľudí, ktorí sa po dlhom a ťažkom živote dožili vysokého veku. Tých, ktorí platili, tak bolo veľa, a tých, ktorí dostávali, bolo málo. Dnes, o stodvadsať rokov neskôr, sa situácia v mnohých krajinách sveta otočila. Tých, ktorí môžu platiť, lebo pracujú, je menej ako v minulosti, a tých, ktorí majú dostávať, pretože sú „v dôchodkovom veku“ je naopak oveľa viac ako predtým. Súvisí to s tým, že ľudia mali v posledných desaťročiach menej detí, že ľudia dnes žijú lepšie a dlhšie a že chodia skôr do dôchodku (v niektorých prípadoch aj skôr ako v 60-tke).
Nájdenie základných princípov riešenia nie je veľmi ťažké (hoci ich aplikácia je náročnejšia): buď sa dramaticky predĺži vek odchodu do dôchodku tak, aby sa pomer medzi pracujúcimi a poberajúcimi zmenil, alebo sa podstatne zvýši počet detí, alebo sa výrazne zvýšia dôchodkové dane, alebo si ľudia začnú na svoje dôchodky sporiť sami, priebežne a dlhodobo. Väčšina týchto riešení sa prakticky takmer nedá presadiť. Neskorší odchod do dôchodku by pomohol, a čiastočne sa to aj deje, na to, aby mal reálny efekt, by to však nemohli byť iba nejaké dva-tri roky. Cieľ mať viac detí nemôže byť dosť dobre cieľom štátu, a všetky štátne programy v tejto oblasti majú iba obmedzený dopad. Výrazné zvýšenie dôchodkových daní či odvodov je škodlivé pre hospodárstvo. A keďže ľudia budú žiť ešte dlhšie ako doteraz, zostáva v hre iba posledné riešenie, individuálne dôchodkové sporenie. Toto riešenie je jediné systémové, a v skutočnosti aj najjednoduchšie.
Práve zavedenie individuálneho dôchodkového sporenia popri priebežnom štátnom systéme sa v posledných rokoch objavilo azda v každom odporúčaní expertov na verejné financie pre väčšinu krajín vrátane Slovenska. Jazyk týchto odporúčaní je rôzny, podľa toho, či ich nakoniec pripravujú politici, alebo odborníci, myšlienka je však v princípe rovnaká. „Súčasný systém vedie k zrúteniu. (...) Pred polstoročím šestnásť ľudí prispievalo na jedného, ktorý zo systému dostával príspevky. Dnes namiesto šestnástich pracujúcich na jedného prijímateľa príspevkov zostali už iba traja pracujúci, časom to už budú iba dvaja“ – takto pred troma rokmi oslovil Američanov s témou potreby reformy ich dôchodkového systému prezident George Bush.
To že premiér ignoruje dôvody, pre ktoré individuálne dôchodkové sporenie vzniklo, neznamená, že ich ignorujú aj ostatní. Tí, ktorí si aj na Slovensku do druhého piliera sporia, vedia odhadnúť, ako by dopadli, ak by sa spoľahli len na dôchodok od štátu. Väčšina z nich však zatiaľ ignoruje politické vystrájanie predsedu vlády a jeho výpady voči rôznym domnelým nepriateľom a cieľom. Toto mlčanie je sčasti pochopiteľné, keďže krajine ako celku sa zatiaľ skôr darí, sčasti však nezodpovedné, lebo potom môže byť už neskoro. Ak sa premiér a jeho strana pokúsia celý druhý pilier úplne zlikvidovať, je otázka, či si môže stredná trieda svoje pohodlné mlčanie dovoliť.
Ficov útok na súkromné dôchodkové sporenie je masívny, opakovaný, ide po všetkých frontoch a svojou naliehavosťou pôsobí ako posadnutosť. A ako to občas býva, úplne ignoruje dôvod, pre ktorý dôchodkové spoločnosti vznikli. Tým dôvodom je, že priebežný systém financovania dôchodkov, keď všetci pracujúci živili všetkých, ktorí už majú odpracované, je vzhľadom na demografické zmeny moderných spoločností neudržateľný. Keď nemecký kancelár Otto von Bismarck zaviedol koncom 19. storočia priebežný dôchodkový systém, v ktorom začal z daňových výnosov garantovať dôchodcom penziu (pôvodne myslenú ako príspevok k nasporeným peniazom, nie ako jediný zdroj peňazí), stanovil odchod do dôchodku na 70 rokov. V tom čase však väčšina ľudí žila kratšie, a ľudia mali veľa detí, takže toto privilégium „penzie“ sa týkalo menšiny ľudí, ktorí sa po dlhom a ťažkom živote dožili vysokého veku. Tých, ktorí platili, tak bolo veľa, a tých, ktorí dostávali, bolo málo. Dnes, o stodvadsať rokov neskôr, sa situácia v mnohých krajinách sveta otočila. Tých, ktorí môžu platiť, lebo pracujú, je menej ako v minulosti, a tých, ktorí majú dostávať, pretože sú „v dôchodkovom veku“ je naopak oveľa viac ako predtým. Súvisí to s tým, že ľudia mali v posledných desaťročiach menej detí, že ľudia dnes žijú lepšie a dlhšie a že chodia skôr do dôchodku (v niektorých prípadoch aj skôr ako v 60-tke).
Nájdenie základných princípov riešenia nie je veľmi ťažké (hoci ich aplikácia je náročnejšia): buď sa dramaticky predĺži vek odchodu do dôchodku tak, aby sa pomer medzi pracujúcimi a poberajúcimi zmenil, alebo sa podstatne zvýši počet detí, alebo sa výrazne zvýšia dôchodkové dane, alebo si ľudia začnú na svoje dôchodky sporiť sami, priebežne a dlhodobo. Väčšina týchto riešení sa prakticky takmer nedá presadiť. Neskorší odchod do dôchodku by pomohol, a čiastočne sa to aj deje, na to, aby mal reálny efekt, by to však nemohli byť iba nejaké dva-tri roky. Cieľ mať viac detí nemôže byť dosť dobre cieľom štátu, a všetky štátne programy v tejto oblasti majú iba obmedzený dopad. Výrazné zvýšenie dôchodkových daní či odvodov je škodlivé pre hospodárstvo. A keďže ľudia budú žiť ešte dlhšie ako doteraz, zostáva v hre iba posledné riešenie, individuálne dôchodkové sporenie. Toto riešenie je jediné systémové, a v skutočnosti aj najjednoduchšie.
Práve zavedenie individuálneho dôchodkového sporenia popri priebežnom štátnom systéme sa v posledných rokoch objavilo azda v každom odporúčaní expertov na verejné financie pre väčšinu krajín vrátane Slovenska. Jazyk týchto odporúčaní je rôzny, podľa toho, či ich nakoniec pripravujú politici, alebo odborníci, myšlienka je však v princípe rovnaká. „Súčasný systém vedie k zrúteniu. (...) Pred polstoročím šestnásť ľudí prispievalo na jedného, ktorý zo systému dostával príspevky. Dnes namiesto šestnástich pracujúcich na jedného prijímateľa príspevkov zostali už iba traja pracujúci, časom to už budú iba dvaja“ – takto pred troma rokmi oslovil Američanov s témou potreby reformy ich dôchodkového systému prezident George Bush.
To že premiér ignoruje dôvody, pre ktoré individuálne dôchodkové sporenie vzniklo, neznamená, že ich ignorujú aj ostatní. Tí, ktorí si aj na Slovensku do druhého piliera sporia, vedia odhadnúť, ako by dopadli, ak by sa spoľahli len na dôchodok od štátu. Väčšina z nich však zatiaľ ignoruje politické vystrájanie predsedu vlády a jeho výpady voči rôznym domnelým nepriateľom a cieľom. Toto mlčanie je sčasti pochopiteľné, keďže krajine ako celku sa zatiaľ skôr darí, sčasti však nezodpovedné, lebo potom môže byť už neskoro. Ak sa premiér a jeho strana pokúsia celý druhý pilier úplne zlikvidovať, je otázka, či si môže stredná trieda svoje pohodlné mlčanie dovoliť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.