Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pomôžme im

.časopis .téma

„Sme hladní,“ kričali nedávno demonštrujúci Haiťania. Podobný výkrik sa rozlieha po viacerých častiach sveta. Globálne ceny potravín rekordne rastú a pokiaľ sa neodstránia príčiny prekvapujúceho rastu, čaká najchudobnejších tejto planéty temná budúcnosť. Ako im môžeme my, ľudia bohatého Západu, vlastne pomôcť?

„Sme hladní,“ kričali nedávno demonštrujúci Haiťania. Podobný výkrik sa rozlieha po viacerých častiach sveta. Globálne ceny potravín rekordne rastú a pokiaľ sa neodstránia príčiny prekvapujúceho rastu, čaká najchudobnejších tejto planéty temná budúcnosť. Ako im môžeme my, ľudia bohatého Západu, vlastne pomôcť?


 Koľko ľudí dnes vlastne hladuje? Riaditeľka Svetového potravinového programu OSN Josette Sheeran odhaduje, že hladom je postihnutých okolo 850 miliónov ľudí a spolu so šéfom Svetovej banky Robertom Zoellickom uvádzajú, že momentálna kríza uvrhne do humanitárnej katastrofy ďalších 100 miliónov ľudí. Tieto údaje však treba brať len veľmi orientačne – vzhľadom na mizerné štatistiky postihnutých krajín sa akékoľvek odhady robia ťažko. Vážnosť situácie, ktorú Sheeran prirovnala k „tichému cunami“, však dokladajú protesty ľudí, ktorí v rovnakom čase na rôznych miestach sveta v Egypte, Kamerune, Haiti, Indonézii, Filipínach či v Mexiku vyšli do ulíc a žiadali svoje vlády zakročiť proti rastu cien. Tie sa naozaj akoby zrazu utrhli z reťaze. Ceny obilia minulý rok vzrástli o 77 percent a ryže o 16 percent, no kým od januára tohto roku začali ceny pšenice klesať, ceny ryže stúpli o 141 percent. Vzhľadom na fakt, že posledných 30 rokov ceny potravín stagnovali, tento vývoj ekonómov šokoval. No zatiaľ čo oni špekulujú o pravých príčinách cenového rastu a zamýšľajú sa nad východiskami, obyvatelia takzvaného rozvojového sveta rozmýšľajú, ako prežiť. Ako vie vôbec prežiť 40 percent ľudí v bangladéšskom regióne Rangpúr, ktorí majú k dispozícii menej než jeden dolár na deň, ak si väčšina z nich potraviny kupuje, a nemá možnosť si ich dopestovať? Pre mnohých Bangladéšanov je nárast cien ryže pohromou, keď ide naozaj o život – takmer polovicu ich príjmov zhltnú výdavky na ryžu. Rovnako či možno ešte horšie sú na tom Severokórejčania – štvrtina populácie, asi 6,5 milióna ľudí, tam hladuje, pretože komunistická vláda v dôsledku nárastu cien znížila potravinové prídely. Naopak, existenčné ohrozenie zatiaľ nepociťujú inak ťažko skúšaní Libérijčania, ktorí ryžu na svojom jedálnom lístku jednoducho vymenili za špagety.
Kým rast cien potravín je pre obyvateľov bohatého Západu, ktorých výdavky na potraviny tvoria 10 až 20 percent spotrebného koša, nanajvýš nepríjemnou mrzutosťou, ľudia z rozvojových krajín vydávajúci na jedlo 70 až 80 percent príjmov, sa ocitajú celkom na hranici medzi životom, hladom a smrťou.

.hlad už aj v Kamerune?
Na pozadí posledných správ prekvapila aj skutočnosť, že médiá písali o protestoch hladujúcich v krajinách, ktoré nie sú práve známe ako hladové doliny. Kamerun ležiaci v subsaharskom regióne Afriky je krajinou, ktorej obyvatelia majú na tamojšie pomery relatívne dobrú životnú úroveň. Napriek tomu sa písalo o veľkých nepokojoch a troch desiatkach mŕtvych po zrážkach s políciou. Čech Robert Malíšek, ktorý žije v tejto africkej krajine, pre .týždeň hovorí: „Nepokoje na juhu Kamerunu spôsobil rast benzínu aj potravín, pričom ich podnecovala aj opozícia, keďže prezident si chce zmenou ústavy zaistiť pokračovanie svojho mandátu. Z počutia som sa dozvedel, že vláda proti demonštrantom, ktorí po vyhlásení štrajku tým obchodníkom, ktorí ho ignorovali, vyrabovali obchody, poslala vrtuľník a ten na nich začal strieľať. Medzi ľuďmi sa dokonca hovorí o tristo mŕtvych.“ Podľa Malíška v Kamerune nikto reálne nehladuje: „Väčšina Kamerunčanov má v rodine niekoho, kto vlastní pole či chová ovce alebo kozy. Prirodzene, najhoršie sú teraz na tom chudobní a mestskí ľudia, ktorí nič nepestujú ani nechovajú. K hladomoru však u nás nedochádza, oveľa horšie je to však v susednom Čade, kde stretnete ľudí, ktorí naozaj hladujú. Medzi Kamerunom a Čadom je v tomto ohľade priepastný rozdiel.“

Západné krajiny reagujú na súčasnú krízu návrhmi na zvýšenie potravinovej pomoci chudobným tretieho sveta. Na tom sa zhodnú Brit Gordon Brown, Francúz Nicolas Sarkozy aj Američan George Bush. Riaditeľka Svetového potravinového programu OSN Josette Sheeran žiada navýšenie peňazí pre potravinovú pomoc o 750 miliónov dolárov. Tu je však namieste obava – nezahltí zas Západ chudobné krajiny potravinami na zlých miestach, kde nie je skutočný hladomor, ale kde v rámci rozvojovej pomoci dovážané potraviny poškodzujú a ruinujú miestnych farmárov? Kenský ekonóm James Shikwati pred časom v rozhovore pre nemecký Der Spiegel opisoval, ako prebieha potravinová pomoc v Keni: po tom, čo tam dorazia tisíce ton kukurice, časť dodávky sa dostane do rúk skorumpovaných politikov, druhá sa ocitne na čiernom trhu, kde sa predáva za dumpingové ceny a miestni farmári tak prídu o prácu. A situácia sa v dlhodobom výhľade ešte zhorší. 
Josette Sheeran, ktorá nastúpila do svojej funkcie pred rokom, však uisťuje, že aj podľa nej má pomoc priamou distribúciou potravín zmysel iba v krajinách a regiónoch ako Severná Kórea a Darfúr. Teda tam, kde žijú ľudia v najväčšej núdzi a sú odkázaní výlučne na vonkajšiu pomoc. Ak by sa teda OSN a donorské štáty začali naozaj správať podľa Sheeranovej slov, bola by to prvá z  pozitívnych správ dnešnej krízy.

.kde sú príčiny?
Zdá sa, že éra lacných potravín sa končí. Otázka, ktorá sa natíska, znie – prečo?
Mal napokon predsa len pravdu Thomas Malthus, ktorý pred 200 rokmi predpovedal ľudstvu hladomory, keďže potravinová výroba bude rásť aritmeticky, kým populácia exponenciálne? Čelíme teda dnes prvým vážnym príznakom toho, že Zem sa preľudňuje?
„Nemyslím si to,“ hovorí Gejza Blaas, riaditeľ Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva. „Stále je totiž veľké množstvo nevyužívanej pôdy a budúcnosť závisí od toho, ako sa bude do nej investovať. Možnosti rastu poľnohospodárskej produkcie sú teda ešte veľké. Problém nie je v nedostatku potravy, ale v jej rozdelení. Teda v tom, že existujú ľudia, ktorí na potraviny nemajú peniaze.“
Skutočných príčin, prečo začali po desaťročiach lacných potravín ich ceny náhle rásť, je viacero. To, že Číňania jedia čoraz viac mäsa, sa odrazilo na stúpajúcich cenách obilia, ktorým sa kŕmi dobytok. Spolu s rastom dopytu silnejúcich stredných tried v Číne a Indii sa podľa odborníkov podpisujú na raste cien aj posledné neúrodné roky a suchá napríklad v Austrálii. Za rastúci dopyt v rozvíjajúcich sa krajinách ani za zlé počasie bohatý Západ skutočne nemôže. Na súčasnom stave však nesie svoj diel viny. Ceny kukurice narástli za posedné dva roky o 30 percent aj v dôsledku toho, že Američania začali masívne subvencovať pestovanie kukurice na výrobu etanolu. Dvadsať percent americkej kukurice dnes ide na etanol, pričom USA sú najväčším vývozcom kukurice do krajín ako Egypt či Mexiko. Európska únia si dala za cieľ zvýšiť do roku 2020 podiel biopalív v zložení pohonných látok na jednu desatinu. Európski poľnohospodári tak majú – podobne ako americkí – pestovať vďaka štedrým štátnym dotáciám čoraz viac surovín na energetické (a nie potravinové) účely. To všetko len preto, že EÚ aj USA sa rozhodli bojovať proti veľmi pochybnej teórii globálneho otepľovania. Európska komisia naďalej trvá na podpore ekonomicky celkom nevýhodných biopalív, hoci z oficiálnych britských a francúzskych miest už zaznievajú výzvy na prehodnotenie tejto politiky. Ak by Európska komisia vypočula, čo jej vravia odborníci v jej vlastnom Vedeckom výbore, ktorí jej navrhli vzdať sa týchto cieľov, bola by to druhá dobrá správa – nielen pre efektivitu a trh, ale aj pre chudobných tohto sveta.

.nepriateľ hladujúcich: protekcionizmus

Poľnohospodársky ekonóm Gejza Blaas upozorňuje, že za nárastom cien potravín môže byť aj iný dôvod: „Nemožno vylúčiť, že tu prišlo aj ku špekuláciám. Len čo sa totiž ukázalo, že môže nastať rast cien obilia, špekulanti ho poskupovali. Teraz vidíme, že ceny obilia klesajú. Je to tak pravdepodobne preto, že tie zásoby, ktoré sa zo špekulatívnych dôvodov nahromadili, sa začínajú predávať. Aj to mohlo zohrať svoju úlohu, i keď nie dominantnú.“
Podľa Blaasa nastáva teraz priaznivá situácia pre liberalizáciu poľnohospodárskej politiky EÚ. „Európska únia to jednoducho s podporou poľnohospodárstva formou vysokých dovozných ciel a exportných dotácií prehnala. EÚ bola totiž zameraná na umelé udržiavanie relatívne vysokých cien poľnohospodárskych výrobkov. Ešte pred desiatimi rokmi sa tu vytvárali veľké prebytky, hovorilo sa o horách masla a obilia. Tie prebytky sa potom vyvážali do zahraničia, ale s veľkou stratou. EÚ chránila európskych farmárov pred konkurenciou uplatňovaním dovozných ciel aj exportných dotácií. Týmto sa stláčali svetové ceny umelo nadol, čím sa poškodzovali výrobcovia na svetových trhoch. Je pravdepodobné, že aj táto dlhodobá politika EÚ prispela k tomu, čo sa dnes deje.“
A prichádza na rad tretia dobrá správa: Brusel sa v čase rastúcich cien rozhodol prehodnotiť niektoré zo svojich politík. Aby zvýšil ponuku potravín, zrušil dovozné clá na obilie a dočasne zrušil aj ďalší pozoruhodný výstrelok svojej politiky, a síce povinné úhorovanie pôdy. To Únia, spolu s kvótami na produkciu rôznych plodín či mlieka, vytvorila s cieľom, aby sa nadprodukcia udržala v hraniciach. Preto farmári v starých členských štátoch mali povinnosť neobrábať desať percent pôdy. Tým sa však séria dobrých správ končí.
Francúzi, ktorí oznámili, že zdvojnásobia potravinovú pomoc, zároveň žiadajú vyššie subvencie pre svojich, už dnes rôznymi podporami nafutrovaných farmárov. To by pomohlo jedine francúzskym farmárom a ublížilo všetkým ostatným – od európskych spotrebiteľov po farmárov v rozvojových krajinách, neschopných konkurencie.
Charles Abbye z Ghany, ktorý je riaditeľ pre centrálnu a západnú Afriku v Medzinárodnej rade pre sociálny blahobyt, pre .týždeň hovorí: „Subvencie, z ktorých sa tešia farmári zo severu, pôsobia veľmi negatívne proti juhu. Je veľkou hanbou, že denná dotácia na kravu v Európe a v USA je väčšia než denná mzda Afričana.“
Redaktor magazínu The Economist Robert Guest opisuje v knihe The Shackled Continent, ako subvencie Západu doliehajú na africkú Ugandu: „Ugandskí pestovatelia kvetín museli konkurovať značne subvencovaným pestovateľom z Holandska, takže nižšie ceny ako oni mohli ponúknuť iba počas európskej zimy. Ale keď boli holandské subvencie krátené, Uganďania začali pestovať a zberať kvety po celý rok a ich vývoz kvetín vzrástol takmer z nuly v polovici 90. rokov na 16 miliónov dolárov v roku 2001. Ale aj tak, v porovnaní s tým, koľko by mohla Uganda zarobiť, keby mohla predávať arašidy do USA a nemusela čeliť tamojším clám vo výške 164 percent, sú to nepatrné sumy. Tí Uganďania, ktorí chcú predávať ryžu na japonský trh, sú obmedzovaní, lebo 93 percent tamojšieho trhu je rezervovaného pre japonských pestovateľov.“
Guest vo svojej knihe cituje aj údaj medzinárodnej organizácie Oxfam bojujúcej proti chudobe, podľa ktorej stojí protekcionizmus západných krajín chudobné krajiny 100 miliárd dolárov ročne, čo je dvojnásobná suma oproti tej, akú dostávajú od tých istých krajín v podobe pomoci.
Hoci rast cien potravín núti EÚ prehodnocovať niektoré svoje protekcionistické politiky, zatiaľ sa nezdá, že by v celosvetovom meradle pôsobil na znižovanie zväčša škodlivých zásahov štátu do poľnohospodárstva. Svetová banka naposledy skúmala 58 krajín a až 48 z nich zaviedlo cenové kontroly či obmedzilo export. Po tom, čo Indonézia zakázala vývoz obilia, vyleteli jeho ceny o 30 percent. Vývoz obilia zo svojich krajín zakázali aj Kazachstan, Egypt, Vietnam a Čína. Bojom proti zvyšovaniu cien u seba doma však podstatne zhoršili situáciu vo Filipínach, Afganistane a v Bangladéši, ktorý čelí najhoršiemu nedostatku potravín od hladomoru v roku 1974. S tým EÚ a USA, samozrejme, veľa nenarobia. Keby však opustili politiku nezmyselných subvencií farmárov, ochranných ciel či podpory biopalív, urobili by tak nielen v ekonomickom záujme vlastných spotrebiteľov, ale v životnom záujme ľudí ďaleko za ich hranicami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite