Dotýka sa táto situácia aj Slovenska? Ak áno, tak v oveľa menšej miere ako vo svete.
Podľa riaditeľa Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva Gejzu Blaasa v dnešnej situácii „získavajú producenti potravín, ako aj krajiny, ktoré majú dobré podmienky na výrobu potravín, sú schopné zvyšovať produkciu a dostávať ekonomickú protihodnotu. Naopak, strácajú krajiny, ktoré sú čistými dovozcami a tiež chudobní.“ Slovensko je z hľadiska produkcie potravín relatívne sebestačné. Máme síce negatívnu obchodnú bilanciu s agropotravinárskymi výrobkami, ale napríklad potravinárskych surovín viac exportujeme. „Druhá vec je, že naše príjmy sú v porovnaní so západom nižšie, preto dávame relatívne viac na potraviny,“ hovorí Blaas.
Túto myšlienku potvrdzujú aj údaje Štatistického úradu, podľa ktorého boli v minulom roku hrubé peňažné výdavky na jednu osobu 10 606 korún. Výdavky na potraviny a nealkoholické nápoje boli 2 028 korún, teda necelých dvadsať percent.
Ak by sme tento údaj dali do súvislosti s rastom cien potravín (ich ceny boli v marci o 8,5 percenta vyššie ako v marci minulého roka), vyjde nám, že „priemernej domácnosti,“ ktorej sa navyše podobným spôsobom zdvihol príjem, sa tento problém zatiaľ nedotýka. Horšie je, keď sa pozrieme napríklad na štruktúru výdavkov domácností dôchodcov, v ktorých výdaje na potraviny tvoria viac ako štvrtinu. (V tejto súvislosti je zaujímavé, že pomer výdavkov na potraviny k celkovým výdajom je v bezdetných rodinách i v rodinách s tromi a viacerými deťmi takmer rovnaký – pohybuje sa okolo dvadsať percent, v absolútnych číslach sú však výdavky bezdetných približne o 70 percent vyššie.)
Všetky spomenuté údaje pochádzajú z pravidelných zisťovaní stavu rodinných účtov, ktoré Štatistický úrad vykonáva na niekoľkotisícovej vzorke. Veľkým a dlhodobým problémom však je, že do týchto štatistík nie sú zahrnutí ľudia poberajúci sociálne dávky. Z trochu smiešneho dôvodu – ako odmenu dostávajú domácnosti, ktoré sa zúčastňujú na prieskume, tisíc korún. Keby však túto sumu legálne dostala rodina, žijúca pod životným minimom, stratila by na dávku v hmotnej núdzi nárok. A tak vlastne o výdavkoch týchto ľudí a prípadnom dopade ďalšieho zvyšovania cien potravín na sociálne slabé skupiny nevieme nič.
Príkladom môže byť rodina Oláhovcov, žijúca v malej chatrči v jednej záhoráckej dedine. Pätnásť ľudí, z toho šesť detí a jeden zamestnaný, dáva na potraviny „skoro všetko,“ čo zarobia a dostanú – teda jeden plat zvárača, sociálne dávky a rodinné prídavky. Zvyšné veci – od oblečenia po palivové drevo buď dostanú, alebo ho niekde nájdu, alebo ho jednoducho nemajú. Zo svojej situácie sú nešťastní, je však aj fakt, že zvyšovanie cien dosiaľ nezachytili. Možno aj preto, že dosiaľ nebolo také dramatické ako v krajinách tretieho sveta či u nás začiatkom deväťdesiatych rokov, keď bolo skôr „v móde“ ako nutné predzásobovanie sa.
O tom, že sme (minimálne oná priemerná domácnosť) sa už predsa len trochu zmenili, svedčia aj výsledky nedávneho prieskumu agentúry GfK, ktoré trochu nabúravajú roky pestovanú predstavu, že pri kúpe potravín je pre Slovákov najdôležitejšia cena. Minimálne vo veľkých mestách už ľudia dávajú jednoznačne prednosť kvalite či čerstvosti potravín (až 85 percent zákazníkov považuje tento faktor za veľmi dôležitý) pred nízkou cenou, ktorá je veľmi dôležitá „len“ pre tri štvrtiny respondentov.
Uvidíme, koľko nám to vydrží.
Podľa riaditeľa Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva Gejzu Blaasa v dnešnej situácii „získavajú producenti potravín, ako aj krajiny, ktoré majú dobré podmienky na výrobu potravín, sú schopné zvyšovať produkciu a dostávať ekonomickú protihodnotu. Naopak, strácajú krajiny, ktoré sú čistými dovozcami a tiež chudobní.“ Slovensko je z hľadiska produkcie potravín relatívne sebestačné. Máme síce negatívnu obchodnú bilanciu s agropotravinárskymi výrobkami, ale napríklad potravinárskych surovín viac exportujeme. „Druhá vec je, že naše príjmy sú v porovnaní so západom nižšie, preto dávame relatívne viac na potraviny,“ hovorí Blaas.
Túto myšlienku potvrdzujú aj údaje Štatistického úradu, podľa ktorého boli v minulom roku hrubé peňažné výdavky na jednu osobu 10 606 korún. Výdavky na potraviny a nealkoholické nápoje boli 2 028 korún, teda necelých dvadsať percent.
Ak by sme tento údaj dali do súvislosti s rastom cien potravín (ich ceny boli v marci o 8,5 percenta vyššie ako v marci minulého roka), vyjde nám, že „priemernej domácnosti,“ ktorej sa navyše podobným spôsobom zdvihol príjem, sa tento problém zatiaľ nedotýka. Horšie je, keď sa pozrieme napríklad na štruktúru výdavkov domácností dôchodcov, v ktorých výdaje na potraviny tvoria viac ako štvrtinu. (V tejto súvislosti je zaujímavé, že pomer výdavkov na potraviny k celkovým výdajom je v bezdetných rodinách i v rodinách s tromi a viacerými deťmi takmer rovnaký – pohybuje sa okolo dvadsať percent, v absolútnych číslach sú však výdavky bezdetných približne o 70 percent vyššie.)
Všetky spomenuté údaje pochádzajú z pravidelných zisťovaní stavu rodinných účtov, ktoré Štatistický úrad vykonáva na niekoľkotisícovej vzorke. Veľkým a dlhodobým problémom však je, že do týchto štatistík nie sú zahrnutí ľudia poberajúci sociálne dávky. Z trochu smiešneho dôvodu – ako odmenu dostávajú domácnosti, ktoré sa zúčastňujú na prieskume, tisíc korún. Keby však túto sumu legálne dostala rodina, žijúca pod životným minimom, stratila by na dávku v hmotnej núdzi nárok. A tak vlastne o výdavkoch týchto ľudí a prípadnom dopade ďalšieho zvyšovania cien potravín na sociálne slabé skupiny nevieme nič.
Príkladom môže byť rodina Oláhovcov, žijúca v malej chatrči v jednej záhoráckej dedine. Pätnásť ľudí, z toho šesť detí a jeden zamestnaný, dáva na potraviny „skoro všetko,“ čo zarobia a dostanú – teda jeden plat zvárača, sociálne dávky a rodinné prídavky. Zvyšné veci – od oblečenia po palivové drevo buď dostanú, alebo ho niekde nájdu, alebo ho jednoducho nemajú. Zo svojej situácie sú nešťastní, je však aj fakt, že zvyšovanie cien dosiaľ nezachytili. Možno aj preto, že dosiaľ nebolo také dramatické ako v krajinách tretieho sveta či u nás začiatkom deväťdesiatych rokov, keď bolo skôr „v móde“ ako nutné predzásobovanie sa.
O tom, že sme (minimálne oná priemerná domácnosť) sa už predsa len trochu zmenili, svedčia aj výsledky nedávneho prieskumu agentúry GfK, ktoré trochu nabúravajú roky pestovanú predstavu, že pri kúpe potravín je pre Slovákov najdôležitejšia cena. Minimálne vo veľkých mestách už ľudia dávajú jednoznačne prednosť kvalite či čerstvosti potravín (až 85 percent zákazníkov považuje tento faktor za veľmi dôležitý) pred nízkou cenou, ktorá je veľmi dôležitá „len“ pre tri štvrtiny respondentov.
Uvidíme, koľko nám to vydrží.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.