Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tí, čo odmietli peniaze

.eva Čobejová .časopis .týždeň doma

Bola to zvláštna výzva. Objavila sa pred Vianocami a pochádzala od riaditeľky detského domova. Pani riaditeľka nielenže odmietla odpustky od firiem, ktoré pred Vianocami núkajú peniaze či volajú deti na vystúpenia, ona na tento kroku vyzvala aj ostatné detské domovy.

Bola to zvláštna výzva. Objavila sa pred Vianocami a pochádzala od riaditeľky detského domova. Pani riaditeľka nielenže odmietla odpustky od firiem, ktoré pred Vianocami núkajú peniaze či volajú deti na vystúpenia, ona na tento kroku vyzvala aj ostatné detské domovy.


Detský domov Pohoda je na dohľad od budovy prinajmenej v Bratislave neslávne známej ako Pentagon. Už dva roky sa v tomto štátnom domove tvorí tím ľudí, ktorí majú jasnú víziu, čo chcú pre svoje deti. Ida Želinská, jeho mladá riaditeľka, nie je klasickou štátnou úradníčkou. Do detského domova prišla z tretieho sektora a spolu s ľuďmi okolo seba začala veci meniť. Aj ona dobre vie, že dieťa potrebuje rodinu, ale je realistka: „Môžeme zrušiť detské domovy, ale vždy tu ostanú deti, ktoré budú potrebovať našu pomoc a ochranu. Rušenie detských domovov neznamená zrušiť tím ľudí, ktorí sa týmto deťom venujú. Ak voláme po zrušení detských domovov, tak voláme po zrušení tých veľkých budov, ktoré nie sú ani internátmi, ani rodinnými bunkami.“ Rozhodne je za to, aby sa zrušil domovácky režim, v ktorom sa striedajú vychovávatelia, v ktorom sa deti bodujú za dodržiavanie disciplíny a v ktorom je dieťa v izbe s ďalšími desiatimi a nemá právo na nijakú intimitu. „Ten systém je pre dieťa devastujúci,“ tvrdí Želinská. „My predsa máme nejakú misiu a tá je podľa mňa v tom, aby sa z našich detí nestali v dospelosti zase len klienti sociálnych domovov a ústavov. A povedzme si to na rovinu – v tejto misii nie sme úspešní. Neexistuje síce celoplošná štatistika, ale odhadujeme, že až 80 percent detí z domovov je v reálnom živote neúspešných.“

Detí s nariadenou ústavnou starostlivosťou neubúda a presunúť ich hneď do náhradných alebo profesionálnych rodín nie je jednoduché. Takých rodín tu zatiaľ nie je dosť. Ale Detský domov Pohoda patrí v tomto smere jednoznačne k tým, čo celý systém posúvajú dopredu. Doteraz sa to darilo najmä neštátnym domovom, ale keď do štátneho domova prídu ľudia,  ktorí sa neboja o svoje pracovné miesta a vidia skôr záujem detí, veľa vecí sa  dá zrazu zmeniť.
Pohoda patrí medzi tých pár štátnych detských domovov, ktoré  systematicky vytvárajú sieť profesionálnych rodín,  kde sú matky zamestnankyňami domova. Vďaka tomu mohli zrušiť už dve oddelenia z piatich a „rozpustiť“ deti do profirodín. Malé deti do troch rokov sú už všetky v rodinách. Vo väčšine detských domovov sa táto vec nedarí, hoci aj zákon už tohto roku zakazuje, aby deti do jedného roka boli dlhší čas v ústave. V Pohode zvyčajne nevyužívajú ani čas šiestich mesiacov, ktorý zákon povoľuje.

.profirodiny
V Pohode navyše zaviedli systém, že profimatka môže mať doma len jedno bábätko. Až keď už dieťa začne chodiť do škôlky, môže profesionálna rodina dostať nové dieťa. „Nemôžeme predsa tieto rodiny zničiť, musíme im dovoliť, aby mohli dýchať. Aj vďaka tomuto prístupu sa nám darí získavať nových ľudí za profesionálnych rodičov. A mnohé rodiny už od toho príjmu ani nie sú existenčne závislé,“ domnieva sa Želinská.
Sedemnásť detí z Pohody žije teraz v štrnástich profesionálnych rodinách. Aj preto má tento detský domov jeden z najmenších počtov zamestnancov – na 60 detí je tu 37 ľudí. Ekonomická výhodnosť profirodín je nesporná, hoci na prvý pohľad vyzerá model jedna profimatka na jedno malé dieťa ako absolútny luxus. Pohoda však na rozpustenie dvoch skupín detí do profirodín nepotrebovala od štátu ani jedno pracovné miesto navyše.

.tí, čo ostali
V Pohode ostali žiť ešte tri skupiny detí. Jedna skupina sú veľké súrodenecké skupiny. Nájsť rodinu pre piatich súrodencov je zatiaľ na Slovensku ťažké, preto tieto deti ostávajú v domove na dlhší čas. Tím ľudí z Pohody pátra aj po príbuzných, či by si súrodencov nevzal niekto z rodiny, ale to je práca s neistým výsledkom. Druhú skupinu tvoria v Pohode deti na krátkodobý pobyt. Ide o deti, ktorých rodina zlyhala, ale je možné ju zachrániť. Rodičia môžu kedykoľvek byť v domove so svojimi deťmi. Môžu ich okúpať, uložiť na dobrú noc, prečítať im rozprávku, aj chodiť s celou partiou na výlety. „Pre nás je to možnosť vidieť, ako sa k deťom správajú,“ dodáva Želinská.
Tretia skupina detí, ktorá ostáva v domove, sú deti, ktoré berú drogy, páchajú trestné činy alebo majú diagnostikovanú psychiatrickú poruchu osobnosti. Takých detí je tu osem. Ľudia z Pohody si po dvoch rokoch naberania skúseností povedali, že tieto deti ani v prípade väčších problémov už nepošlú do iného zariadenia s prísnejším režimom. Ich skúsenosť je taká, že aj keď dieťa poslali na nejaký čas do nápravného zariadenia, už ho nevedeli dostať naspäť.
Nie celý tím okolo Idy Želinskej je nový, sú tu aj ľudia, čo v domovoch odrobili roky a klasický domovácky systém majú hlboko pod kožou, preto riaditeľka občas naráža na odpor. „Sme súčasťou verejnej správy, sú tu zmluvy na neurčitý čas. To sú veci, ktoré ma ubíjajú,“ priznáva.
Je tu ešte jedna vec,  ktorú nezaznamenali len ľudia žijúci v blízkosti tohto detského domova.

.nechceme peniaze
Bolo to vlani pred Vianocami. Na internete sa objavila výzva Nechceme vaše peniaze, dajte našim deťom šance. To, čo Ida Želinská napísala v tejto výzve, bolo kategorické. Stopla všetky akcie, na ktorých mali deti vystupovať za štedré šeky. Hoci rok predtým takéto ponuky od darcov ešte prijímala. „Prvé Vianoce som sa cítila v tejto úlohe celkom fajn, pre mňa ako mladú riaditeľku to bola prestížna záležitosť, na kadekoho som sa usmievala, s kadekým som sa pozoznamovala a všeličo som do domova priniesla. Ale o rok neskôr mi to už pripadalo nepatričné,“ spomína Želinská.
Zrazu videla svoje deti, ako kdesi v nákupnom centre predávajú perníky, a všetci na nich pozerajú ako na chúďatká z domova. Stopla teda aj všetky trhy. „Tie progresívne, zdravé deti to zobrali absolútne normálne, ale deti, ktoré už systém pokrivil, nerozumeli, prečo im nechcem dovoliť predávať a zarobiť pre domov peniaze,“ priznáva. Bolo ťažké vysvetliť im, že  je to zneužívanie ich tvárí, že im takáto pomoc kriví chrbát a naučí ich vždy len žobrať.
Želinská si uvedomila, že tá predvianočná pomoc je často falošná, že sú to len odpustky. Napríklad dlho rokovala s jednou firmou, aby zamestnala odrastené deti a poskytla im tak „zvýšenú šancu“. Chcela, aby aspoň prvý polrok na svojho nového človeka vo firme dozreli a pomohli mu. Dlho rokovali, ale bez výsledku. A táto firma pred Vianocami prišla s ponukou, aby im deti z domova prišli zaspievať na večierok. Odmietla. Chce partnerov, nie darcov. Chce väčšie šance pre deti z domova, chce systém pomoci priateľskej deťom. „Nemám rada netransparentné využívanie finančných prostriedkov. A takéto peniaze ´zadarmo´ kazia trh. Vieme presne pomenovať, čo by zvýšilo kvalitu života našich detí. “  
Želinská však vo svojej výzve Nechceme vaše peniaze išla ešte ďalej. Otvorene povedala, že štát ako zriaďovateľ poskytuje dosť prostriedkov na to, aby deti v domovoch mohli dôstojne žiť. „Keby nebola ani koruna od darcov a sponzorov, aj tak by mohlo všetkých 60 detí z nášho detského domova v tomto roku chodiť do škôl, ktoré si vyberú bez ohľadu na ich vzdialenosť. Na krúžky, ktoré ich bavia. Na plaváreň... Nehovoríme, že naše deti majú veľa nového oblečenia – ale to je otázka priorít nášho tímu, nie nedostatku peňazí...“ Záver jej výzvy je provokujúci: Pomôžte nám. Nedávajte nám svoje peniaze.

.reakcia
Prvé reakcie ľudí, ktorí čítali výzvu na internete, boli pozitívne. Ale išlo zväčša o ľudí, ktorých sa svet detských domovov veľmi netýka. Natália Blahová z Asociácie náhradných rodín vyzvala aj ostatné detské domovy, aby sa k výzve z Pohody pripojili. Stalo sa, čo sa dalo čakať. Pripojili sa domovy, ktoré sú známe ako progresívnejšie. Pod výzvou sú mená Libora Kobydu zo Zduženia Detský smiech, Kataríny Výbochovej z dunajskostredského domova Nezábudka a meno Zory Burčíkovej z Detského domova v Košiciach.
„Inak ostalo ticho. Pripojili sa domovy, ktoré nepatria medzi najbohatšie,“ hovorí Želinská, ktorá sa stala neoficiálnou hovorkyňou tejto skupiny detských domovov. Ale práve vďaka tomu sa aj okolo detského domova Pohoda vytvára silná sieť profesionálnych rodín a žiadne dieťa do troch rokov, ktoré sem príde, neostáva v domove. Želinská tvrdí, že v spoločnosti, ktorá čoraz viac bohatne, sa menia motívy správania. „Je tu akýsi návrat k tradícii, keď chudobné deti išli na výchovu k bohatým rodinám alebo mali na štúdiách svojho sponzora.“ Ak má Ida Želinská pravdu, tak je to úžasná správa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite