Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Moje esperanto

.časopis .fenomén

Bolo to kedysi v

Bolo to kedysi v osemdesiatych rokoch. Nezdalo sa ešte, že by socializmus rýchlo skolaboval, tak sme si hľadali rôzne rozptýlenia. Cudzie jazyky sme sa učili-neučili, ale veľká nádej, že ich niekedy aj použijeme, nebola. S výnimkou ciest do NDR. A vtedy som kdesi objavila plagátik lákajúci na kurzy esperanta. Bolo to povolené, dokonca štátom aj mierne podporované, a zároveň čímsi tá esperantská komunita vybočovala z nudnej mustry socialistického života.
Prihlásila som sa teda do písomného kurzu esperanta. Poštou mi začali chodiť rôzne ponuky na slovníky, knižky, rekreačné pobyty. V tej horlivej esperantskej iniciatíve bolo cítiť sympatického podnikateľského ducha.
Písomný esperantský kurz bol zaujímavý už tým, že som zaň nič neplatila, okrem známok pre osobu, ktorá ma kurzom viedla. Poslala mi vždy novú lekciu, nové úlohy, ja som sa všetko poctivo naučila a vypracované úlohy zaslala akejsi Erike z Trenčína. Nikdy som ju nevidela, ani som o nej veľa nevedela. Občas pripísala pár povzbudzujúcich slov. Svojím spôsobom to naše čudné spojenie pôsobilo tajomne. Nebol to ešte čas internetu, kde si dnes každý každého nájde a kde na esperantské kurzy existujú sofistikované počítačové programy.
Časom ma viac ako esperanto začal baviť práve ten zvláštny kontakt s neznámym človekom. Bavilo ma otvárať poštovú schránku a otvárať list s poctivo opravenými úlohami od Eriky. Náš písomný kontakt zdarne vydržal až do ukončenia kurzu. Nikdy sme si nenapísali nič osobnejšie. Dostala som diplom a nevedela, čo s tým ďalej. Z esperantského zväzu som potom začala pravidelne dostávať pozvánky na rôzne vzdelávacie, relaxačné či zoznamovacie pobyty. Esperantisti mali za socializmu svoj hotel Esperanto v Pribyline a znalci esperanta sa v ňom mohli rekreovať so zľavou. Váhala som, či vstúpiť do tejto komunity. Na jednej strane to bola sympatická snaha, ako nájsť v sivom socializme alternatívnu komunitku. Ale problém bol v tom, že ani po absolvovaní kurzu som sa nestala nadšenkyňou esperanta. Ten jazyk ma úprimne nebavil a za pár týždňov som ho zabudla. Stretávať sa s milovníkmi esperanta som sa preto neodhodlala. Nemohla by som pociťovať ich nadšenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite