Zatiaľ najvážnejší incident sa odohral v srbskej časti Kosovskej Mitrovice, kde spustili ozbrojení demonštranti streľbu na vojakov a policajtov medzinárodných síl.
Mesiac po vyhlásení nezávislosti Kosova, s ktorou sa Belehrad nikdy nezmieri, je zrejmé, že slovíčko nikdy má v tomto prípade 30-dňovú záručnú lehotu. Najdôležitejšou správou minulého týždňa je totiž výrok srbského ministra pre Kosovo Slobodana Samardžiča – prišiel s návrhom „funkčne rozdeliť“ Kosovo podľa etník.
Čo by to znamenalo v praxi? To nikto nevie, pretože Srbsko si nárokuje aj na početné izolované enklávy svojich krajanov, ktoré sú roztrúsené na juh od rieky Ibar a žije v nich väčšina tamojších Srbov. Aj najväčšiemu politickému žonglérovi musí zlyhať imaginácia pri predstave, že nezávislé od nezávislého Kosova budú napríklad srbské dediny Drsnik, Osojane či Goraždevac. Bude patriť k Srbsku aj žltá budova v Obiliči, ktorú strážia slovenskí vojaci KFOR? Nejde o nemiestne žarty. Situácia je vážna, pretože enklávy obklopené Albáncami sú potenciálne najohrozenejšie. Ešteže kosovskí Albánci teraz „blbnú menej“ – povedané slovami českého ministra zahraničia Karla Schwarzenberga – ako Srbi. Jedna z mála dobrých správ je, že tradične impulzívni Albánci dostali od Západu také silné sedatíva, že sa držia na uzde. Má to logiku – dosiahli, čo chceli, a teraz čakajú, kto ich uzná.
Samardžičova správa je pritom senzáciou. Rozdelenie Kosova by znamenalo, že Srbsko akceptuje stav vecí. Ak Belehrad povie A (chceme srbský sever), tým súčasne vysloví B (uznávame albánsky juh). Etnická fragmentácia Balkánu je pritom v duchu najlepších tradícií Osmanskej ríše, kde si takto napĺňajú rôzni vodcovia svoje sny o vládnutí v pašalíkoch.
Etnické delenie tiež nemusí mať konca. Budú poslední Srbi v Bosne? Alebo Albánci v Macedónsku? Sotva. Vyjednávač OSN Ahtisaari aj Kontaktná skupina šiestich mocností pre Kosovo vedeli, prečo uviedli požiadavku na celistvosť a nemennosť hraníc Kosova ako jeden z kľúčových princípov. Srbi však majú svoj názor – prečo by mali rešpektovať integritu Kosova, keď Kosovo (a rozhodujúce krajiny Západu) nerešpektovali integritu Srbska?
Športovou terminológiou povedané, Srbi nemôžu prehrať svoj boj o Kosovo na celej čiare a dostať „kanára“. Nemôžu všetko stratiť a nič za to nedostať. Chcú teda získať aspoň tie územia Kosova, kde žijú ich krajania (tvoria šestinu rozlohy Kosova). Členstvo Srbska v EÚ? To je zatiaľ príliš slabou útechou. Padla vláda, blížia sa predčasné voľby, po ktorých zrejme vznikne obávaná koalícia radikálov a nacionalistov. Demokrati vypadnú z hry, prezident Tadič ostane osamotený. Demagógia a populizmus doterajšieho premiéra Koštunicu, ktorý traumu zo straty Kosova účinne využíva, žnú úspechy. Najnovšie vyhlásil, že nálety NATO na Juhosláviu v roku 1999 mali za cieľ vznik štátu NATO a vybudovanie nezákonnej americkej základne Bondsteel. Stratil načisto súdnosť? Nepamätá si už, že nebyť intervencie Aliancie, Miloševič by neváhal zopakovať masívne etnické čistky z Bosny? Ani jedno z toho. Koštunica až príliš dobre vie, čo chcú jeho frustrovaní krajania počuť.
Belehrad pred vyhlásením nezávislosti Kosova tvrdil, že má pripravený tajný plán protiopatrení. Hovorilo sa najmä o blokáde hraníc, či prerušení dodávok vody a elektriny. Bola to bublina. Dnes sa teda vyťahuje osvedčená propagandistická artiléria. Rusko napríklad reagovalo na srbské tvrdenia o humanitárnej kríze v Kosove a posiela tam pomoc. Nijaké nezávislé zdroje však humanitárnu krízu v krajine, ktorá je pod správou OSN, nepotvrdili.
Postupné uznávanie nezávislého Kosova znamená slučku okolo Srbska. Najprv Srbov zradila trojica susedov. Maďarsko, Bulharsko a Chorvátsko oznámili, že Kosovo uznajú. Podobný úmysel už avizovalo aj Poľsko a ústami ministra Schwarzenberga aj Česko. Premiér Topolánek ho vzápätí predbežne odložil, pretože vláda je v tejto veci nejednotná.
Ešteže Slovensko má jasno, keďže podľa premiéra Fica možno Kosovo neuznáme nikdy. Ale možno aj áno.
Mesiac po vyhlásení nezávislosti Kosova, s ktorou sa Belehrad nikdy nezmieri, je zrejmé, že slovíčko nikdy má v tomto prípade 30-dňovú záručnú lehotu. Najdôležitejšou správou minulého týždňa je totiž výrok srbského ministra pre Kosovo Slobodana Samardžiča – prišiel s návrhom „funkčne rozdeliť“ Kosovo podľa etník.
Čo by to znamenalo v praxi? To nikto nevie, pretože Srbsko si nárokuje aj na početné izolované enklávy svojich krajanov, ktoré sú roztrúsené na juh od rieky Ibar a žije v nich väčšina tamojších Srbov. Aj najväčšiemu politickému žonglérovi musí zlyhať imaginácia pri predstave, že nezávislé od nezávislého Kosova budú napríklad srbské dediny Drsnik, Osojane či Goraždevac. Bude patriť k Srbsku aj žltá budova v Obiliči, ktorú strážia slovenskí vojaci KFOR? Nejde o nemiestne žarty. Situácia je vážna, pretože enklávy obklopené Albáncami sú potenciálne najohrozenejšie. Ešteže kosovskí Albánci teraz „blbnú menej“ – povedané slovami českého ministra zahraničia Karla Schwarzenberga – ako Srbi. Jedna z mála dobrých správ je, že tradične impulzívni Albánci dostali od Západu také silné sedatíva, že sa držia na uzde. Má to logiku – dosiahli, čo chceli, a teraz čakajú, kto ich uzná.
Samardžičova správa je pritom senzáciou. Rozdelenie Kosova by znamenalo, že Srbsko akceptuje stav vecí. Ak Belehrad povie A (chceme srbský sever), tým súčasne vysloví B (uznávame albánsky juh). Etnická fragmentácia Balkánu je pritom v duchu najlepších tradícií Osmanskej ríše, kde si takto napĺňajú rôzni vodcovia svoje sny o vládnutí v pašalíkoch.
Etnické delenie tiež nemusí mať konca. Budú poslední Srbi v Bosne? Alebo Albánci v Macedónsku? Sotva. Vyjednávač OSN Ahtisaari aj Kontaktná skupina šiestich mocností pre Kosovo vedeli, prečo uviedli požiadavku na celistvosť a nemennosť hraníc Kosova ako jeden z kľúčových princípov. Srbi však majú svoj názor – prečo by mali rešpektovať integritu Kosova, keď Kosovo (a rozhodujúce krajiny Západu) nerešpektovali integritu Srbska?
Športovou terminológiou povedané, Srbi nemôžu prehrať svoj boj o Kosovo na celej čiare a dostať „kanára“. Nemôžu všetko stratiť a nič za to nedostať. Chcú teda získať aspoň tie územia Kosova, kde žijú ich krajania (tvoria šestinu rozlohy Kosova). Členstvo Srbska v EÚ? To je zatiaľ príliš slabou útechou. Padla vláda, blížia sa predčasné voľby, po ktorých zrejme vznikne obávaná koalícia radikálov a nacionalistov. Demokrati vypadnú z hry, prezident Tadič ostane osamotený. Demagógia a populizmus doterajšieho premiéra Koštunicu, ktorý traumu zo straty Kosova účinne využíva, žnú úspechy. Najnovšie vyhlásil, že nálety NATO na Juhosláviu v roku 1999 mali za cieľ vznik štátu NATO a vybudovanie nezákonnej americkej základne Bondsteel. Stratil načisto súdnosť? Nepamätá si už, že nebyť intervencie Aliancie, Miloševič by neváhal zopakovať masívne etnické čistky z Bosny? Ani jedno z toho. Koštunica až príliš dobre vie, čo chcú jeho frustrovaní krajania počuť.
Belehrad pred vyhlásením nezávislosti Kosova tvrdil, že má pripravený tajný plán protiopatrení. Hovorilo sa najmä o blokáde hraníc, či prerušení dodávok vody a elektriny. Bola to bublina. Dnes sa teda vyťahuje osvedčená propagandistická artiléria. Rusko napríklad reagovalo na srbské tvrdenia o humanitárnej kríze v Kosove a posiela tam pomoc. Nijaké nezávislé zdroje však humanitárnu krízu v krajine, ktorá je pod správou OSN, nepotvrdili.
Postupné uznávanie nezávislého Kosova znamená slučku okolo Srbska. Najprv Srbov zradila trojica susedov. Maďarsko, Bulharsko a Chorvátsko oznámili, že Kosovo uznajú. Podobný úmysel už avizovalo aj Poľsko a ústami ministra Schwarzenberga aj Česko. Premiér Topolánek ho vzápätí predbežne odložil, pretože vláda je v tejto veci nejednotná.
Ešteže Slovensko má jasno, keďže podľa premiéra Fica možno Kosovo neuznáme nikdy. Ale možno aj áno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.