Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čaj na kraji Indie

.michal Cenker .časopis .týždeň vo svete

Je päť hodín ráno. Taxikár mešká, a keď zazriem jeho auto, nečudujem sa. Vyzerá, akoby na ňom jazdili ešte Briti. Ospalí nakladáme batohy a lanom zaväzujeme kufor, aby veci nepovypadávali. Po ulici pobehujú iba psy, no kým prejdeme zo Starého do Nového Dillí, všade je ruch.

Je päť hodín ráno. Taxikár mešká, a keď zazriem jeho auto, nečudujem sa. Vyzerá, akoby na ňom jazdili ešte Briti. Ospalí nakladáme batohy a lanom zaväzujeme kufor, aby veci nepovypadávali. Po ulici pobehujú iba psy, no kým prejdeme zo Starého do Nového Dillí, všade je ruch.


Na vlakovej stanici sme asi o 45 minút. Lístky na vlak sa kupujú zásadne vopred, v deň odchodu nedostanete žiaden. Hľadáme svoj vlak, no rozpisy sú zväčša v hindčine. Ešteže číslice sú naše – arabské. Máme miesta v najnižšej triede a v úvodnej tlačenici o miesta prichádzame o fotoaparát. Zlodej bol neviditeľný.
Miestenky tu nie sú až také podstatné. Na troch miestach zvyknú sedieť piati ľudia, a tak sa musíme prispôsobiť. Nie je to veľký problém, kým sa vedľa mňa neocitne dieťa s akousi kožnou chorobou. Odsadnúť sa nedá a nemám žalúdok na to, aby som ho vyhnal zo svojej polovice sedadla. Už aj tak po nás pozerá väčšina okolostojacich Indov. Nechávam to tak a obzriem sa cez zamrežované okno von. Krajina je plochá, popretkávaná poľnými cestami a ryžovými políčkami, ktoré kde-tu ktosi obrába. Opúšťame nížinatý štát Haryana a smerujeme na sever. Naším cieľom sú upätia himalájskych štítov v susednom Himáčalpradéši.


.celkom iná India
Prvou zastávkou v tomto horskom štáte je Šimla. Po šesťhodinovom šplhaní preplneného motoráčika a prekonaní 1 600 výškových metrov a 103 tunelov na 93 kilometroch dorážame do celkom inej Indie. Šimla je dovolenková destinácia, ktorú popredné indické rodiny pre príjemnú klímu vyhľadávali už od 18. storočia. Malé uličky zapĺňajú zväčša pekne oblečení a čistí ľudia prechádzajúci sa popri obchodíkoch s najrôznejším tovarom.
„Hello, sir,“ volá na nás akýsi muž, keď vychádzame zo stanice na ulicu. Neodpovedáme, vieme, čo chce. „Porter, porter, sir.“ Snaží sa nás presvedčiť, že „Shimla – very high“, no keď ho niekoľkokrát odmietneme prostým „No, no“, stíchne a už len kráča popri nás a sleduje, ktorým smerom sa vyberieme.
Ubytovali sme sa v YMCE, rozhodne najobľúbenejšom hoteli pre cudzincov v meste. Je to stará budova v britskom koloniálnom štýle s nádherným výhľadom. Cez jej prah prechádzajú najrôznejší ľudia: od skúsených cestovateľov, ktorí vyžadujú svoj štandard, až po študentov s minimálnym rozpočtom, ktorí pátrajú po zmysle života v dyme vonných tyčiniek a melódiách starých hendrixoviek.
Na mesto sadá hmla a zatiahnuté zostáva až do večera. V júli sa v tejto oblasti Indie začína monzúnové obdobie, no silné dažde zatiaľ neprišli. Máme preto možnosť prejsť sa po meste a jeho okolí. Šimla je horská stanica vo výške 2 205 metrov nad morom. Britská prítomnosť sa podpísala pod svojský ráz miestnej architektúry, v ktorej sa prelínajú európske aj indické kultúrne prvky. Jednou z dominánt mesta sa tak stal Christ Church, anglikánsky kostol na hlavnom námestí, kde je celý deň ruch: ľudia predávajú, kupujú, prechádzajú sa, debatujú, zabávajú.

.do hĺbky hôr
O dva dni nastupujeme na autobus, ktorý je okrem džípu a nákladiaku jediným dopravným prostriedkom v indických horách. Smerujeme ďalej na východ a plánujeme doputovať až k hranici s Tibetom.
Cestovanie autobusom cez hory je nezabudnuteľný zážitok. Cesty sú doslova vyryté do dvoj- či trojtisícových skalných masívov, ktoré tvoria majestátne doliny – na dne tečie dravá rieka. Počuli sme o viacerých prípadoch, keď sa džíp či nákladiak zrútil do kilometrovej priepasti, no zároveň nás uisťovali, že autobusy štátnej dopravnej spoločnosti sú bezpečné, lebo ich riadia len skúsení vodiči. Spočiatku neverím, no veľmi rýchlo musím zmeniť názor. Aj najkritickejšie situácie – autobus sa stretáva s nákladným autom na uzučkej ceste a ide o centimetre, ktoré nás delia od pádu kamsi hlboko dole – zvládame bez problémov. Indovia sú výborní šoféri.
Náročné horské podmienky cestu veľmi spomaľujú, preto na 180 kilometrov potrebujeme skoro 10 hodín. Autobus bol síce „deluxe“, no v indických podmienkach nesie toto slovo celkom iný obsah, než na aký sme zvyknutí, a tak sme po ceste riadne unavení. Zaspávame pri mesačnom svite s výhľadom na nádherné šesťtisícovky masívu Kinnaur Kailash.
Nevýhoda Himalájí je, že sa v nich len ťažko môžu robiť jednodňové výlety ako u nás. Celý deň totiž trvá, len kým človek vystúpa do ktoréhosi sedla, nie aby zamýšľal zdolať nejaký štít, či nedajbože robil čosi ako hrebeňovku. Túlame sa po okolí krásnej dedinky Kalpa s klasickou vidieckou architektúrou. Starodávnym dreveným domčekom s kamennými strechami dominuje malý, ale predsa výrazný hinduistický chrám. Jeho interiér odzrkadľuje obrovské rozdiely v tom, ako sa v tomto kúte sveta chápe estetika. Hlavný oltár, na ktorom sú sochy Šivu oblepené bankovkami, lemujú blikajúce vianočné sviečky. Ako obetné dary slúžia rôzne keksy a Fanta a celá táto koláž je zasadená do miestnosti s náboženskými motívmi a príbehmi maľovanými vo veľmi výrazných, pre nás priam gýčových farbách.
Indovia to berú inak – a osemdesiat percent z nich sú hinduisti. Spomínam si na rozhovor v celkom inom meste, kde nám sprievodca rozprával, ako väčšina Indov vykonáva mnohé zložité obrady bez toho, že by reálne chápali, čo robia. „To nie je viera,“ hovoril. Aby ukázal aj pozitívny príklad, vyrozprával nám vlastný príbeh – ako bol nespravodlivo uvrhnutý do väzenia, stále sa modlil k svojej bohyni, až sa v jeden deň z ničoho nič dostal na slobodu bez akéhokoľvek vysvetlenia zo strany úradov. „My sa od vás líšime v tom, že vy máte len jediného Boha a jednu knihu, ktorá vysvetľuje všetko a ktorú musíte dodržiavať. Nás je jedna miliarda, a tak máme miliardu bohov a miliardu vlastných vysvetlení,“ uzavrel debatu.

.dvadsaťpäť kilometrov pred Tibetom
Opúšťame Kalpu a prichádzame na samý kraj Indie. Chitkul je maličká dedinka v Sangla Valley, doline s nadmorskou výškou okolo 3 500 metrov. Z oboch strán ju obklopujú majestátne štíty. Hovorí sa, že je to jedno z najkrajších miest v celých Himalájach a my to môžeme potvrdiť.
Akousi zvláštnou zhodou okolností sa v tejto dedinke, ktorá určite nemá viac ako sto obyvateľov, postupne zišlo asi pätnásť Izraelčanov. Toľko cudzincov pokope sme nevideli ani v topdestináciách, ako je Tádž Mahal či Varanasi. V monzúnovom období totiž Indiu navštevuje len málo turistov. Sezóna sa začína až v septembri.
Chitkul je dokonalé miesto pre tých, čo hľadajú pokoj a samotu. Tu, prakticky pred hranicami, uprostred štítov, nachádza človek sám seba. Prechádzka dolinou, počas ktorej si tento pocit vychutnávame, sa však naraz končí: prichádzame k niekoľkým kamenným domom s heliportom. Pohraničná polícia. Ďalej nás nechcú pustiť, ale pozývajú nás na čaj. Je to milé stretnutie: sedíme v barakoch, popíjame assamský tchai a debatujeme o tunajších podmienkach. Za touto stanicou je už len 25 kilometrov hôr. Za nimi leží Tibet. Ešte to nie je tak dávno, čo odtiaľ mnohí utekali do Indie.
O dva dni opúšťame Chitkul na korbe pikapu. Autobus nechodí, lebo zosuv pôdy zatarasil časť cesty. Z kabíny cítiť dym. Vodič fajčí tabak zmiešaný s marihuanou. Dýchame chladný vzduch a mlčíme. Do večera sa chceme presunúť o 120 kilometrov na severozápad. Bude to dlhý deň. Stáli sme na prahu Tibetu a vraciame sa, dvere boli zatvorené.

Autor je študent
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite