Návrh tlačového zákona, proti ktorému vydavatelia po 13 rokoch opäť protestovali vybielením prvých stránok svojich denníkov, už nemá cenu rozoberať.
Túto prácu už odviedli OBSE a Article 19. A väčšmi ako bláznivé nápady z dielne Mareka Maďariča dokázalo prekvapiť, čo sa dnes v Európe považuje za štandard.
Debata o tom, či forma protestu bola „adekvátna“, keďže okolnosti sú odlišné od éry Mečiara, je úplne zavádzajúca. Mimovoľne však mieri k podstate, ktorá sa v zvade okolo zákona, paradoxne, neobjavila. Tou je triviálny fakt, že každé periodikum je súkromný majetok a jeho vlastník si s ním v medziach zákona môže naložiť ako len uzná za vhodné. Prečo napríklad nikoho nenapadlo spochybniť „adekvátnosť“ reakcie zdravotných poisťovní, ktoré vrazili desiatky miliónov do kampane proti škodlivému zákonu? Otázka adekvátnosti je naozaj úplne mimo, keďže právo na odpoveď „Maďarič 2008“ ešte nikdy otestované nebolo. Ak existuje možnosť, že naozaj rozbije štruktúru novín, protest bol ešte mierny...
Postaviť vydavateľa ako vlastníka do ohniska problému je kľúčové. Filozofii Mareka Maďariča, že „v práve na odpoveď ide o to, aby sa zrovnoprávnilo postavenie občana a médií“, to totiž nastavuje správne pozadie. Zrazu v nej lepšie vidno, že slobodu slova, ktorú majú všetci občania, zamieňa s povinnosťou vydavateľa poskytnúť na jej realizáciu komukoľvek priestor. Stačí, ak sa nejaká osoba, na základe subjektívnej úvahy, že jej bolo ublížené, o slovo prihlási... Pre novinárov je sloboda slova pracovným nástrojom. Pre väčšinu ľudí však „iba“ garanciou štátu, že majú právo svoje názory slobodne hlásať. Nemôže však znamenať zákonný nárok na mediálny priestor. To by bolo absurdné. Darmo Maďarič operuje rôznymi príkladmi. Napríklad, že z inak pravdivej správy mohli byť vynechané akési kontexty. Slovenský minister kultúry (sic...) nechápe takú elementárnu vec, že zamlčaných kontextov je v správach každý deň nekonečné množstvo. Detinské výkriky, že „sloboda je v demokratickej spoločnosti slobodou jedine vtedy, ak je slobodou pre všetkých rovnako“, sú svedectvom, že ľudia, čo na Slovensku tvoria zákony, majú zatmenie v základných vzťahoch.
Samozrejme, obrana práv dotknutých osôb nesmie byť znemožnená tým, že „zrovnoprávnenie“ novinárov s verejnosťou nie je vo svojej podstate možné. Na to však existujú zákony a súdy. Náreky Fica, Maďariča, Číža a všetkých ostatných, že napríklad „desať rokov súdenia už nikomu česť ani kariéru nevráti“, sú absurdné a zvrhlé práve preto, lebo tí, ktorí za pomalú a chybujúcu justíciu nesú najvyššiu zodpovednosť, sú práve oni, teda politici, nie médiá. Robert Fico, ktorý už päť rokov uhýba žalobe Ivana Mikloša, by o tom čosi mohol vedieť. Keby tento štát mal dnes ministra Spravodlivosti a problém povedzme „ohovárania“ bol naozaj verejnou prioritou (akože nie je), otázka práva na odpoveď neexistuje.
Celá debata je však aj vecne úplne zavádzajúca. V práve na odpoveď, ktoré Marek Maďarič s komplicmi dotiahol zrejme do najextenzívnejšej podoby, aká sa kedy vyskytla, vôbec nejde o „bežných ľudí“, ale o potrestanie médií za to, že nenašli také zaľúbenie v „sociálnej vláde“, aké by si jej členovia želali. Len to nemôžu priznať.
Túto prácu už odviedli OBSE a Article 19. A väčšmi ako bláznivé nápady z dielne Mareka Maďariča dokázalo prekvapiť, čo sa dnes v Európe považuje za štandard.
Debata o tom, či forma protestu bola „adekvátna“, keďže okolnosti sú odlišné od éry Mečiara, je úplne zavádzajúca. Mimovoľne však mieri k podstate, ktorá sa v zvade okolo zákona, paradoxne, neobjavila. Tou je triviálny fakt, že každé periodikum je súkromný majetok a jeho vlastník si s ním v medziach zákona môže naložiť ako len uzná za vhodné. Prečo napríklad nikoho nenapadlo spochybniť „adekvátnosť“ reakcie zdravotných poisťovní, ktoré vrazili desiatky miliónov do kampane proti škodlivému zákonu? Otázka adekvátnosti je naozaj úplne mimo, keďže právo na odpoveď „Maďarič 2008“ ešte nikdy otestované nebolo. Ak existuje možnosť, že naozaj rozbije štruktúru novín, protest bol ešte mierny...
Postaviť vydavateľa ako vlastníka do ohniska problému je kľúčové. Filozofii Mareka Maďariča, že „v práve na odpoveď ide o to, aby sa zrovnoprávnilo postavenie občana a médií“, to totiž nastavuje správne pozadie. Zrazu v nej lepšie vidno, že slobodu slova, ktorú majú všetci občania, zamieňa s povinnosťou vydavateľa poskytnúť na jej realizáciu komukoľvek priestor. Stačí, ak sa nejaká osoba, na základe subjektívnej úvahy, že jej bolo ublížené, o slovo prihlási... Pre novinárov je sloboda slova pracovným nástrojom. Pre väčšinu ľudí však „iba“ garanciou štátu, že majú právo svoje názory slobodne hlásať. Nemôže však znamenať zákonný nárok na mediálny priestor. To by bolo absurdné. Darmo Maďarič operuje rôznymi príkladmi. Napríklad, že z inak pravdivej správy mohli byť vynechané akési kontexty. Slovenský minister kultúry (sic...) nechápe takú elementárnu vec, že zamlčaných kontextov je v správach každý deň nekonečné množstvo. Detinské výkriky, že „sloboda je v demokratickej spoločnosti slobodou jedine vtedy, ak je slobodou pre všetkých rovnako“, sú svedectvom, že ľudia, čo na Slovensku tvoria zákony, majú zatmenie v základných vzťahoch.
Samozrejme, obrana práv dotknutých osôb nesmie byť znemožnená tým, že „zrovnoprávnenie“ novinárov s verejnosťou nie je vo svojej podstate možné. Na to však existujú zákony a súdy. Náreky Fica, Maďariča, Číža a všetkých ostatných, že napríklad „desať rokov súdenia už nikomu česť ani kariéru nevráti“, sú absurdné a zvrhlé práve preto, lebo tí, ktorí za pomalú a chybujúcu justíciu nesú najvyššiu zodpovednosť, sú práve oni, teda politici, nie médiá. Robert Fico, ktorý už päť rokov uhýba žalobe Ivana Mikloša, by o tom čosi mohol vedieť. Keby tento štát mal dnes ministra Spravodlivosti a problém povedzme „ohovárania“ bol naozaj verejnou prioritou (akože nie je), otázka práva na odpoveď neexistuje.
Celá debata je však aj vecne úplne zavádzajúca. V práve na odpoveď, ktoré Marek Maďarič s komplicmi dotiahol zrejme do najextenzívnejšej podoby, aká sa kedy vyskytla, vôbec nejde o „bežných ľudí“, ale o potrestanie médií za to, že nenašli také zaľúbenie v „sociálnej vláde“, aké by si jej členovia želali. Len to nemôžu priznať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.