Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Utíši niečo Darvasi?

.zuzana Mojžišová .časopis .literatúra

„Magdička už dávno odešla dovnitř a

„Magdička už dávno odešla dovnitř a barva samoty je určitě hustá čerň. Měl jsem rád světlo a za tmy mě vždycky napadalo, že Bůh je pilnější, ale neschopnější než ďábel. Vždyť přece všichni žijeme pod nebesy. A černá nebesa nejsou.“


To napísal jeden z najvýznamnejších súčasných maďarských spisovateľov László Darvasi (1962) v poviedkovej zbierke Nejsmutnější kapela na světě. Slovenský čitateľ sa s týmto autorom doposiaľ mohol stretnúť v časopisoch Revue svetovej literatúry, Fragment a v knižnej antológii Podsvätie.  
Darvasiho svet vonia minulosťou alebo prítomnou bezmiestnosťou či  kdekoľvekosťou; jeho čudáci, manželky, vydedenci, samotári, vdovy, obchodníci so zvieratami, plukovníci, nevinné dievčiny, študenti, vyšetrovatelia a patológovia sa neraz v kameňolomoch, pri vodopádoch, v usporiadaných mestečkách, na lazoch, uprostred blata či v kamennom árešte stávajú vrahmi, samovrahmi či obeťami.  Mystický nádych, surreálno, nerozlúštiteľné záhady vlastne jednoduchých príbehov, osamotenosť hrdinov, úporné hľadanie ľudského tepla, zločiny z akejsi zvláštne chladnej vášne, prázdnota v človečom vnútri – to všetko Darvasi vkladá do svojich formálne i obsahovo skvelých textov. Píše najmä poviedky, ale pravidelne aj fejtóny a romány pre deti, vraj na obranu proti depresii.
A o svojej práci hovorí: „Nikdy ma priveľmi nerozrušovalo moje miesto v spisovateľskej hierarchii, azda preto, že som vždy mal prácu a cítil som záujem ľudí. Môžete byť kráľom, ale príšery sú tu vždy s vami. Keď chcete začať nový román, je to ako musieť sa odznova učiť chodiť, rozprávať a písať. Byť úspešným neznamená, že píšete lepšie alebo ľahšie. To, čo potrebujete, je jedna veta, ktorú ostatné môžu nasledovať.“
V poviedke Růže z Veinhagenu sa hľadá telo a vrah mŕtvej maliarky. Jej na samote žijúci plešatý model vlastnými zvratkami poškvrní pýchu mesta – biele kríky ruží. Uväznia ho. A to ešte dobre obišiel, veď v minulosti miestni reťazami od bicyklov ubili na smrť rodinu nomádov, lebo si rozložila stan tesne pri ružiach. Rozprávač príbehu Vnuk Kutuzova má kartu s kalendárom. Na jednej jej strane si krúžkuje ubehnuté dni, na opačnej prezerá nahatú slečnu. Jeho mama pri pôrode stratila vedomie, také to bolo krásne, a Herold Keller mu daroval rádio. V poviedke Wittemberští skaláci sa všetky postavy volajú buď Skalák, alebo Skaláčka. Otec musí synovi pred smrťou povedať čosi dôležité, všetky ulice aj celé údolie sa rozochvievajú výzvou: „Porozprávaj mu to!“ V príbehu o Nejsmutnejší kapele na světě zvíťazí v starostovských voľbách József Kern aj preto, že je hrozne tučný (a jedno z jeho volebných hesiel znie: „Tlustý člověk je tlustější než člověk hubený!“), a tiež preto, že sľúbi vo svojom meste založiť orchester. Najstarší obyvateľ mestečka Ferdinánd Zsákos  má na chrbte vytetovaných kompletných Viedenských filharmonikov aj s dirigentom Brunom Walterom...
Utíši niečo Darvasi? Čitateľskú myseľ a predstavivosť zrejme nie, ale hlad po dobrých poviedkach celkom istotne áno. Hoci sa „někdy život opravdu podobá opeře, z níž vypadly velké árie“. Alebo práve preto?

László Darvasi: Nesmutnější kapela na světe. Preložil Milan Navrátil. Agite/Fra 2007
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite