Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Peking – veľmi zlá voľba

.časopis .téma

O pár mesiacov sa začnú Letné olympijské hry 2008. Medzinárodný olympijský výbor rozhodol, že sa budú konať v Pekingu, teda v krajine, ktorá stále hrubo porušuje ľudské práva svojich občanov, a stojí aj za krvavým vraždením v Darfúre. Nie je preto namieste bojkot čínskej olympiády?

O pár mesiacov sa začnú Letné olympijské hry 2008. Medzinárodný olympijský výbor rozhodol, že sa budú konať v Pekingu, teda v krajine, ktorá stále hrubo porušuje ľudské práva svojich občanov, a stojí aj za krvavým vraždením v Darfúre. Nie je preto namieste bojkot čínskej olympiády?


Keď Medzinárodný olympijský výbor v roku 2001 rozhodol o tom, že letné olympijské hry budú o sedem rokov neskôr v Pekingu, existovala aspoň istá nádej, že za tých sedem rokov sa Čína pomaličky posunie k demokratickejšiemu režimu. Že pribudne nielen áut a moderných mrakodrapov, ale aj priestoru pre slobodné myslenie, demokraciu a väčšiu úctu k ľudskému životu.
Je pár mesiacov pred pekinskými olympijskými hrami. Optimistické a mierne naivné predstavy olympijskej elity sa nenaplnili. Čína síce ekonomicky prosperuje, ale stále je to krajina, kde ľudské práva neznamenajú takmer nijakú hodnotu. Mučia a vraždia sa prívrženci hnutia Falung Gong, väzňom svedomia sa odoberajú ľudské orgány, nič sa nezmenilo na situácii v Tibete – a navyše pribudla tragédia v Sudáne. Za sudánskou vládou, ktorá masakruje obyvateľstvo v Darfúre, stojí Čína, ktorá jej dodáva zbrane i financie.
Čínskej vláde sa až doteraz úspešne darilo zaujať svet správami o pompéznych prípravách na svoju olympiádu, písalo sa o ultramoderných štadiónoch od špičkových architektov, o hrdosti čínskeho ľudu na svoju olympiádu i o tom, ako sa Číňania učia jazyka a húfne sa prihlasujú do kurzov športového povzbudzovania. Len výnimočne sa ozývali hlasy, že olympijská myšlienka a čínsky režim nejdú celkom dokopy.
Ozvalo sa zopár politikov – napríklad francúzsky kandidát na prezidenta Francois Bayrou, ktorý vlani vyhlásil, že by Francúzsko malo bojkotovať olympiádu v Pekingu. V Európskom parlamente odznel názor, že čínska vláda počas OH v Pekingu svoju líniu ešte pritvrdí, lebo vďaka olympiáde získa silnejšiu legitimitu. Počas celosvetovej štafety s Pochodňou ľudských práv vlani na jeseň, ktorá mala poukázať na neplnenie záväzkov, ktoré dala Čína medzinárodnému spoločenstvu pri uchádzaní sa o olympijské hry, zaujala najmä jej česká etapa. Akciu podporil Václav Havel, Karel Schwarzenberg, pražský primátor Pavel Bém, mnohí umelci, ale aj známi športovci ako Lukáš Pollert či maratónec Miloš Škorpil.
Všetko to však donedávna vyzeralo len ako drobné epizódky, ktoré bledli v svetle výrokov amerického prezidenta Georgea W. Busha, ktorý do Pekingu na olympiádu pôjde, či tibetského dalajlámu, ktorý opatrne olympiádu podporil. Čína mohla byť spokojná.


.prelom
Ten nastal, keď sa do veci zaangažovala americká herečka Mia Farrow. Čínsku olympiádu nazvala „hrami genocídy“ a verejne vyzvala režiséra Spielberga, aby sa vzdal svojho umeleckého angažmánu v Pekingu. Spielberg bol poradcom pri tvorbe otváracieho a záverečného ceremoniálu. Na genocídu v Sudáne a jej spojitosť s Čínou začali poukazovať aj iné hollywoodske celebrity, ako Angelina Jolie či Uma Thurmann.
Steven Spielberg, ktorý nakrútil aj filmy so silným morálnym posolstvom (Schindlerov zoznam, Mníchov), sa dostal do trápnej situácie. Mia Farrow ho vo Wall Street Journal prirovnala k modernej verzii Hitlerovej prominentnej filmovej režisérky Leni Riefenstahlovej, ktorá nakrútila formálne impozantný dokument o olympiáde v Mníchove (1936).
To už bola aj pre Spielberga silná káva a najprv iba listami vyzýval čínskeho prezidenta, aby vyvinul tlak na Sudán a ukončil genocídu. Sám venoval na pomoc Darfúru milión dolárov. „Niektorí ľudia sa pokúšajú spájať otázku Dárfúru s politikou čínskej vlády voči Sudánu a najnovšie aj s organizáciou olympijských hier. Nemáme pre takýto postoj pochopenie, najmä keď ide o niekoho, kto nepozná čínske záujmy. Ak však má niekto svoje výhrady, najmä politické, nemôžeme ich akceptovať," reagoval na Spielberga hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí Liu Ťian-čchao.  Spielberg, ak nechcel stratiť tvár, musel konať. Z pozície umeleckého poradcu pekinskej olympiády radšej odstúpil.
Celý problém olympiády však stále zostával akoby iba vecou výstredných umelcov, ktorí milujú rôzne kampane. Výstižný bol aj titulok, ktorý sa ocitol v slovenskej tlači: „Hollywood kazí imidž olympiáde.“
Pred pár dňami však prišlo ďalšie významné posolstvo z Londýna. Princ Charles nepôjde na slávnostný ceremoniál do Pekingu – na protest proti porušovaniu ľudských práv v Číne a situácii v Tibete. Pre členov Medzinárodného olympijského výboru, v ktorom sedí viacero príslušníkov kráľovských rodín – vrátane princeznej Anny, sestry princa Charlesa – je to ošemetná situácia. Začínajú vyzerať ako ľudia necitliví k morálnym hodnotám olympijského hnutia.
Prezident Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge sa bráni, že olympijské hry nie sú všeliekom na svetové problémy. „Sme športová, nie politická organizácia,“ tvrdí Rogge. „Nemožno od nás žiadať, aby sme urovnávali všetky problémy sveta. Nemáme na to prostriedky a nie je to ani naším poslaním.“
Nervozita sa zvýšila aj v Pekingu. Čínske úrady oznámili, že každý, kto plánuje počas olympijských hier v Pekingu nejaké verejné protesty, bude musieť mať povolenie od polície a musí dodržať lokálny právny systém. To znamená, že nepovolené protesty sa môžu skončiť aj tvrdším zásahom čínskych bezpečnostných síl.
Niektoré olympijské výbory začínajú mať obavy o vlastných športovcov, ktorí by sa prípadne vyjadrili k ľudským právam v Číne. Britský olympijský výbor chce preto zmluvne zakázať športovcom vyjadrovať sa k politickej situácii. Tento postoj britských olympionikov šokoval hokejistu a politika Petra Šťastného: „Podstatné je, aby sa športovci v Číne mohli slobodne vyjadrovať.“ Prekvapený bol týmto britským postojom aj predseda Slovenského olympijského výboru (SOV) František Chmelár: „My to robiť nebudeme, nikomu nebudeme nič zakazovať a keď niekto bude mať nejaký názor, nech ho vyjadrí.“

.olympizmus a Hitler
Ak by sa v Pekingu konali klasické majstrovstvá sveta v niektorej športovej disciplíne, nebol by s tým nijaký problém, lebo tam zväčša ide naozaj iba o šport a nanajvýš o fair play. Lenže zakladateľ moderného olympizmu barón Pierre de Coubertin dal do základných princípov tohto hnutia aj vyššie princípy. Olympizmus má byť životnou filozofiou oslavujúcou a vyvážene spájajúcou telesnú zdatnosť, vôľu a ducha. „Cieľom olympizmu je všade zapojiť šport do služieb harmonického rozvoja človeka s nádejou, aby sa tak podporilo budovanie mierovej spoločnosti usilujúcej sa o ochranu ľudskej dôstojnosti,“ píše sa v Olympijskej charte. Podľa Coubertina šport nielenže vytvára zdravé telo, ale poskytuje aj morálne obohatenie.
V histórii olympijských hier bolo veľa závažných i smiešnejších bojkotov. Takmer každá významnejšia politická udalosť sa prejavila aj na olympiáde. Holanďania, Španieli a Švajčiari bojkotovali olympiádu v Melbourne po krvavom potlačení povstania v Maďarsku. Egypt, Libanon, Irak nešli na olympiádu pre suezskú krízu. Číne sa zas nepáčilo, keď bolo umožnené štartovať aj športovcom z Taiwanu, africké krajiny zas bojkotovali olympiády pre účasť Južnej Afriky.
Viaceré západné krajiny aj Čína bojkotovali olympiádu v Moskve po vpáde sovietskych vojsk do Afganistanu, na oplátku socialistické krajiny nešli do Los Angeles. „Som veterán bojkotov,“ tvrdí preto celkom oprávnene súčasný prezident MOV Jacques Rogge. Belgičan, pôvodným povolaním lekár, sa odmieta príliš znepokojovať bojkotmi. Politiku čo najviac vytesňuje z olympijského hnutia, sústreďuje sa skôr na korupciu a doping. Má to svoje dobré, ale i zlé stránky.

.zneužitá olympiáda
Bojkot olympiády je tragédiou pre športovcov, ktorí na toto podujatie čakajú štyri roky a olympijská šanca sa už pre nich nemusí opakovať. Politicky nariadené bojkoty sú preto veľmi otáznym inštrumentom.
Iná vec je, keď olympiáde ako takej hrozí zneužitie. To znamená, keď sa olympiáda koná v krajine s režimom, ktorý diskredituje samotnú olympijskú myšlienku a navyše ju zneužíva na svoju propagandu a posilnenie svojej moci. Takú skúsenosť už svet má z roku 1936.
Začalo sa to vlastne ešte v roku 1912, keď padlo rozhodnutie, že o štyri roky neskôr usporiada olympiádu Berlín. V apríli 1915 však Nemci použili proti francúzskym vojakom plynný chlorid a zmenili tak celý charakter vojny, v ktorej dovtedy platili isté pravidlá. Coubertin preto zrušil olympijské hry.
V roku 1931 mal olympijský výbor snahu Nemcom opäť otvoriť dvere a pririekol im organizovanie olympiády v roku 1936 v Berlíne. V čase, keď padlo toto rozhodnutie, nemalo ešte Nemecko vážnejšie problémy s demokraciou, dokonca v mnohých ohľadoch bola Weimarská republika na tom lepšie ako okolité štáty. Lenže o päť rokov sa situácia v Nemecku radikálne zmenila.
Medzinárodný olympijský výbor bol síce znepokojený správami o tom, že židovskí športovci už v Nemecku nemôžu byť členmi športových klubov, a teda sa ani nebudú môcť na hrách zúčastniť, ale napokon uveril zárukám Hitlera. Najmä v USA a v Británii sa objavovali protesty a osvietené návrhy, aby sa nešlo do Berlína. MOV nenašiel odvahu olympiádu zrušiť. Prívrženci olympiády aj vtedy hovorili, že šport a olympiáda stoja nad „politickými, rasovými a náboženskými ohľadmi“.
Odmenou za ich ústretový postoj bola záplava olympijských vlajok a hákových krížov na Ríšskom štadióne.
Hitler najprv vyhlasoval, že olympiáda je „vynálezom Židov a slobodomurárov“ a v ríši ju nebude možné usporiadať. Režisérke Leni Riefenstahlovej sa priznal, že ho ten olympijský humbug ani veľmi nezaujíma. Ale svojou zvrhlou genialitou pochopil, že olympiádu môže dokonale využiť na propagandu svojej idey. Moderné štadióny, perfektná organizácia a veľkolepá šou s prvým televíznym prenosom olympiády – tak sa predviedol svetu Berlín roku 1936. Kancelár Hitler bol spokojný, nemeckí športovci získali rekordných 33 zlatých, 26 strieborných a 30 bronzových medailí. Dojem pokazil iba „rasovo menej hodnotný“ fenomenálny bežec Jesse Owens, ktorý získal štyri zlaté medaily a nahneval Hitlera.  Olympijské hnutie dodnes vo svojich oficiálnych dejinách ospravedlňuje túto fatálne zneužitú olympiádu úspechom Jesse Owensa,  ktorý vraj spochybnil Hitlerovu teóriu o árijských nadľuďoch.
Napriek tomu berlínska olympiáda v Hitlerovej réžii dodnes slúži ako výstraha a olympijské hnutie by si už čosi podobné nerado zopakovalo.

.zachovať si tvár
Medzinárodný olympijský výbor, ktorý v Moskve roku 2001 rozhodol o olympiáde v Pekingu, musí dnes držať líniu a nespochybňovať svoje vlastné rozhodnutie. „Hry určite veľmi pomôžu vývoju Číny,“ myslí si naďalej šéf MOV Jacques Rogge, „privedú vyše 25-tisíc novinárov, ktorí budú mať možnosť robiť si svoju prácu“. To by malo mať akýsi „nepriamy vplyv“ na zmeny v Číne.
Pozíciu MOV zastáva aj predseda Slovenského olympijského výboru František Chmelár: „Olympijské hnutie žiada zaujať istý neutrálny postoj, to nie je alibizmus, to je historická skúsenosť, lebo akékoľvek priklonenie sa k aktuálnym názorom skôr uškodilo ako pomohlo.“
Chmelár z vlastnej skúsenosti nadobudnutej častými návštevami Číny tvrdí, že sa Čína mení: „Bol som prvýkrát v Pekingu v roku 2000 a bolo to jedno nepríjemné šedivé mesto, kde bolo plno vojakov, policajtov. Jednoducho mesto, kde sa človek nemohol dobre cítiť.“ Teraz však vidí zakaždým nové pozitívne zmeny, a tie vidí nielen v tom, že sa búrajú staré budovy a stavajú nové, modernejšie, alebo že bicykle nahrádzajú autá. „Tie pozitívne zmeny sú v ľuďoch. Predovšetkým na mladých ľuďoch vidieť revolučné zmeny, sú oveľa optimistickejší, slobodnejší, veselší, komunikatívnejší. Predtým sa báli hovoriť s nejakým cudzincom, neovládali jazyky. Dnes je to naopak.“
Chmelár prirovnáva rozhodnutie o olympiáde v Pekingu k tomu v Soule. „Bol to maximálne progresívny krok, predovšetkým pre Kórejčanov, pretože hneď po udelení kandidatúry nastali demokratické procesy. Má to jednoznačne súvislosť aj s pridelením olympiády.“
Chmelárovi neprekáža, že olympiáda môže slúžiť na propagáciu čínskeho režimu: „Ak si chce niekto urobiť kulisu, potemkinovskú dedinu, nech si ju robí, veď to robia aj naši politici. Robia to všetci.“ Skeptický je však k otázke ľudských práv. „Ľudské práva sa porušujú všade, aj v Spojených štátoch sa porušujú. A Guantánamo je čo? To nie je bohvieako pekný príklad, ani to Bushovo rozhodnutie o mučení teroristov.“
Tému ľudských práv však nechce s novinármi veľmi rozoberať: „Nechcem povedať, že my sme v tom pragmatickejší, že si nechceme  všímať isté okrajové veci, ale my – asi aj naschvál – máme klapky na očiach a všímame si to svoje. Tak ako vy máte klapky na očiach a vidíte len ľudské práva. My takisto máme klapky na očiach, chceme vidieť len ten šport, chceme tam ísť a nechceme si veľmi všímať tú komplikovanú situáciu s ľudskými právami.“
Sám však nevie odpovedať na hypotetickú otázku, či by aj on, keby bol členom MOV, zdvihol ruku za olympiádu v Pekingu. Uvedomuje si, že Čína tú olympiádu pripravuje s obrovským nasadením, že to bude z hľadiska veľkoleposti, pompéznosti a organizácie olympiáda, ktorá sa ťažko zopakuje. „Napriek tomu si ja osobne myslím, že to nebude najlepšia olympiáda. Bude to perfektne zorganizovaná olympiáda, ale svojím duchom nebude úprimná. A to bude ten trest,“ uvažuje šéf slovenských olympionikov.

.nejdem do Pekingu
Prorektor Univerzity Komenského Peter Osuský je tiež súčasťou slovenského olympijského hnutia. Hoci sa k nemu dostal – cez filateliu. Ako vlastník jedinečnej zbierky známok so športovou tematikou sa od roku 1985 pravidelne zúčastňuje prehliadok svetovej filatelie, ktoré organizuje Medzinárodný olympijský výbor. Filatelistické výstavy sú od roku 1988 pravidelnou súčasťou tzv. kultúrnej olympiády, ktorá vždy patrí k tomuto športovému podujatiu. Osuský je jediný filatelista na svete, ktorý sa zúčastnil na všetkých týchto výstavách. Vďaka osobnej pozvánke od šéfa MOV Juana Antonia Samarancha dokonca mohol vystavovať aj v roku 1985, hoci československí filatelisti toto podujatie najprv kritizovali ako zábavku boháčov. Osuský je unikátny aj tým, že na olympiáde v Aténach vystavoval dva exponáty a za obidva získal zlaté medaily (z 11 udelených).
Peter Osuský ešte vlani v lete oficiálne oznámil, že do Pekingu vystavovať nejde. On bude teda čínsku olympiádu bojkotovať, ale nemyslí si, že by sa bojkot mal týkať aj športovcov.
„Je mojou povinnosťou držať si svoju životnú líniu, ale plne chápem rozdiel medzi Martikánom a mnou. Ja oplačem to, že vo svetovej olympijskej filatelii stratím unikátne postavenie človeka, ktorý bol ako jediný na každej olympiáde, čo sa dá robiť, človek nemôže mať všetko. Nevymením však ten pocit, že budem na svete jediný, za to, že budem robiť v Číne štafáž, hoci smiešnu, keďže ide o nejakých filatelistických bláznov.“

.funkcionársky bojkot
Osuský má jednoznačný názor na to, ako sa správať v tejto situácii:
„Ak by som bol šéfom SOV, rozhodne by som nevyzýval svojich športovcov na bojkot. Poslal by som tam trénerov, masérov, športovcov, ale ako olympijský funkcionár by som tam nešiel. Myslím si, že seriózne riešenie je, aby tam išli tí, čo tam budú rýchlejšie, vyššie, silnejšie súťažiť, ale nie tí, ktorí tam nesúťažia, a ktorí naopak svojou účasťou na rôznych podujatiach dodávajú celému podujatiu glanc.“
Športovci by nemali doplácať na to, že MOV zlyhal pri svojom rozhodovaní. Osuský je zdesený tým, že aj v tomto výbore, kde má sedieť svetová elita, sa prejavilo otupenie civilizácie k elementárnym hodnotám, dokonca aj ku Coubertinovým stále uznávaným hodnotám.
Pripomína: „MOV pridelil Číne olympijské hry ešte v čase, keď krv na Tien an Men bola lepkavá, to znamená, že žiadne ospravedlnenie neexistuje, teda že by vôbec nevedeli, čo sa deje v Tibete, čo sa deje s Falun Gong... To je ako pririeknuť olympiádu na rok 1944 do Garmisch Partennkirchenu v roku 1942, keď už je Rotterdam zbombardovaný, Coventry horí... V tom je nemravnosť toho rozhodnutia.“
Kritika olympiády v Číne síce zatiaľ na Slovensku nie je taká hlasná ako v susedných Čechách, v médiách sa už objavili aj vyhranené názory: herečka Petra Polnišová považuje za neetické, aby sa olympijské hry konali v krajine, ktorá nie je ani v súčasnosti schopná rešpektovať základné ľudské práva. Milan Lasica lakonicky poznamenal: „Olympijské hry a porušovanie ľudských práv, to nejde dohromady.“
Časopis .týždeň tiež považuje rozhodnutie MOV organizovať olympiádu v Pekingu za nemorálne rozhodnutie poškodzujúce celé olympijské hnutie. Kto do Pekingu nemusí, nemal by tam ísť. Hovoríme najmä o funkcionároch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite