Ťažké kino v Berlíne

.peter Nágel .časopis .film

Berlinale 2008 uviedol po prvý raz v

Berlinale 2008 uviedol po prvý raz v  histórii dokument – Shine A Light s Rolling Stones v réžii Martina Scorseseho. Rockoví dinosauri suverénne ovládli 1600-miestnu sálu festivalového paláca. S viacerými príspevkami to už také „žiarivé“ nebolo.

 
Tento festival rád zdôrazňuje, že patrí medzi najväčšie a najvýznamnejšie. Veď sú to aj úctyhodné čísla: počas 11 dní v Berlíne na 1 265 predstaveniach videlo viac ako 430-tisíc divákov 383 filmov. Akreditovalo sa približne 20-tisíc účastníkov zo 125 krajín sveta. Nechcený „rekord“ si festival zaknihoval aj odmietnutím dvoch členiek hlavnej poroty krátko pred otvorením festivalu. Posúdenie 21 súťažných filmov tak ostalo na pleciach a hlavách 75-ročného francúzskeho ľavicového intelektuála Costu-Gavrasa a jeho piatich menej známych kolegov, čo v konečnom dôsledku znamenalo príklon k politickému vnímaniu kinematografie.

.po 10 rokoch Brazília
O diele 40-ročného brazílskeho režiséra Josého Padilhu Tropa de elite (Elitná jednotka) išli veľké chýry. Napriek faktu, že pred brazílskou premiérou film videlo až 12 miliónov ľudí na „vypálených“ diskoch, stal sa hitom brazílskych kín v minulom roku. Dokumentárne ladený triler predstavuje nasadenie elitnej vojenskej skupiny v roku 1997, ktorá musí „vyčistiť“ zločinné predmestia (favely) Rio de Janeira od drogových gangov. Dôvodom je blížiaca sa návšteva pápeža. Je to jediná nádej, pretože oficiálne policajné hliadky, aby prežili v tejto džungli, už dávno s miestnymi zločincami spolupracujú.
Už na tlačovej konferencie sa strhla ostrá polemika medzi viacerými novinármi a režisérom, pre ktorého je to prvý hraný film. Kritikom najviac prekážalo ultimatívne riešenie problému zločinnosti vo favelách, ktoré nazvali fašistickým. Tvorca oponoval, že nepoznajú tamojšiu realitu. A dodal: „Dnes to už neplatí. Táto jednotka je rovnako skorumpovaná ako všetky ostatné policajné oddiely v Riu.“ Protirečivé emócie vyvolal aj verdikt jury udelením Zlatého medveďa. Gavras a spol. totiž ocenili politické vyznenie filmu, o filmárskych kvalitách taktne pomlčali. Film má takmer dve hodiny, a napriek tomu, že sme stále v akcii, absentuje zápletka, gradácia, prevládne únava....
Štatistici si preto zaknihovali prekvapujúceho Zlatého medveďa, ktorý po desiatich rokoch znova putuje do Brazílie.

.šoky z Abú Ghrajb
Errol Morris je rešpektovaný americký dokumentarista. Preslávil sa filmami o Stephenovi Hawkingovi (A Brief History of Time) a Robertovi McNamarovi (The Fog of War), za ktorý získal Oscara. V Berlíne predstavil svoj film Standard Operating Procedure (Povolená vyšetrovacia metóda). Ďalší z filmov, ktorý získal veľký potlesk, ale aj veľké otázniky, a napokon Strieborného medveďa – Veľkú cenu poroty. Išlo o veľkú premiéru – prvý dokument zaradený do berlínskej súťaže.
Dvojhodinové rozprávanie neslávnych aktérov z  väzenia Abú Ghrajb, kde na jeseň roku 2003 mučili irackých zajatcov, sugestívne popretkávané známymi fotografiami a inscenovanými „autentickými“ dokrútkami, je horkou obžalobou amerického vojenského systému. Akákoľvek budúcnosť stojí pred Irakom, pôsobenie Američanov bude navždy poznačené zneužívaním irackých väzňov americkými vojakmi v pamätnej väznici na predmestí Bagdadu. V početných rozhovoroch a v statických či rozfázovaných záberoch si Morris kladie kardinálnu otázku: Čo sa tu vlastne stalo? Konkrétna odpoveď nikdy nezaznie, ale tvorca hovorí: „Všetci títo ľudia boli zničení, či prežili, alebo nie. A istým spôsobom bol tým rovnako poškodený náš celkový obraz o ľuďoch samotných a oboch zúčastnených krajinách.“

.učiteľka, vrabce a mamona
Najväčším favoritom bola snímka There Will Be Blood režiséra Paula Thomasa Andersona.  Film (pod názvom Čierna krv sa už premieta v našich kinách), je majstrovským dielom s odkazom na najväčšie diela klasikov D. W. Griffitha a J. Forda. Predstavuje esenciálnu štúdiu prevládnutia deštrukcie zla v osobnosti solitérneho dobrodruha zo začiatku minulého storočia, ktorého nedokáže zmeniť ani obrovský majetok a otcovská láska. Po Zlatom medveďovi za Magnóliu (1999) sa Anderson musel uspokojiť so Strieborným medveďom za najlepšiu réžiu, ku ktorej jury pridala aj zvláštne uznanie pre Jonnyho Greenwooda (gitarista skupiny Radiohead) za sugestívnu hudobnú kulisu.
Daniel-Day Lewis zosobnil v postave násilníckeho magnáta fascinujúci a démonický obraz človeka, v ktorom sa chorobne vyhrocuje vzťah medzi náboženstvom a mamonom. Fakt, že herec nakoniec nezískal žiadne ocenenie, vyvolalo skôr úsmevy a ironické poznámky na adresu poroty, že „práve Berlín musel byť zrejme jediným miestom na svete, kde sa nenašlo žiadne ocenenie pre Lewisa, hoci nikto nevie prečo.“
Okrem amerického herca sa v súťaži komentovali aj výkony Bena Kingsleyho, Nanniho Morettiho či domáceho Elmara Weppera. Ocenenie však prekvapujúco získal nenápadný Iránec Reza Naji za kreáciu osudom ťažko skúšaného dedinčana, ktorý sa po strate práce na pštrosej farme pokúša živiť početnú rodinu ako taxikár – vo filme Majida Majidiho Avaz-e gonjeshak-ha (Spev vrabcov). Symbolickým gestom porota reagovala na aktuálnu situáciu v Iráne, kde sa štátne orgány rozhodli viacej podporovať televíznu tvorbu, aby ju aj mohli lepšie kontrolovať. Nečudo, šťastný herec venoval cenu všetkým odvážnym iránskym filmárom.
U žien sa favorizovali Kristin-Scott Thomas, Penélope Cruz a najmä Tilda Swinton. Ale len do chvíle, kým nepremietli film Mikea Leigha Happy-Go-Lucky. Zaslúžene najväčší potlesk na seba upriamila 32-ročná herečka Sally Hawkins. Jej sympaticky vyšinutá štúdia učiteľky je aktuálnym obrazom komunity ľudí okolo tridsiatky, ktorí žijú v dnešnom Londýne. Film sa stane nepochybne vyhľadávaným diváckym hitom na ďalších festivaloch a arthousových prehliadkach.

.daddy Cool
Sedemnásobný riaditeľ Berlinale Dieter Kosslick (zmluvu má do 2012) sa pokúsil odľahčiť záverečný ceremoniál bonmotom, že „tohtoročný festival nebol kalt, ale cool“. Viac však zabodoval jeden z prítomných novinárov, ktorý trefne poznamenal, že „jedine, ak ´Daddy Cool´!“ Čím vystihol až okato priemernú úroveň tohtoročnej súťaže a jej „bradatých seniorov“ – napríklad Scorsese (65 rokov), E. Morris (60), Amos Kollek (61), M. Leigh (65), Yoji Yamada (76), Andrzej Wajda (82).
K porovnaniu s Cannes a Benátkami nemohlo neprísť a Berlín vyšiel ako „chudobný príbuzný“. Kosslick sa snažil oponovať, že súťažný výber „hýri plnofarebným spektrom žánrov a tém, je kombináciou starých majstrov a nádejných autorov“. Slová, slová, slová... Išlo zväčša o tzv. neškodné filmy, ktoré ani neprovokujú, ani neunavujú, sú pomerne kultivované, v niektorých hrajú aj známe hviezdy, ale jednoducho zomierajú na nedostatok myšlienok. Z hľadiska orientácie festivalu ide o nebezpečný signál. Festival potrebuje pozornosť médií, a tie zasa požadujú hviezdy. Je to začarovaný kruh. A berlínsky výsledok? Filmy, ktoré by do Cannes či Benátok nevzali ani do vedľajších sekcií. Novinári boli neúprosní a pýtali sa: Kto si dnes spomenie na víťazný film z Berlína spred roka, prípadne nejaký iný ocenený film? Zato z Cannes a Benátok vyskočí hneď niekoľko titulov (4 mesiace, 3 týždne, 2 dni, Control, Persepolis resp. Túžba, Opatrnosť, 12, Pokánie...).

.meškanie 15 rokov
Je známe, že šéfom poroty v Cannes bude tento rok Sean Penn, zástanca nových trendov a podporovateľ mladých talentov. Nemecká kritička Verena Lueken v tejto súvislosti napísala: „Nomináciu Costu-Gavrasa možno považovať za prejav úcty filmárovi a pomerom, ktoré fungovali pred 40 rokmi.“
Kirk Honeycutt, šéfkritik The Hollywood Reporter, išiel ešte ďalej: „Čas v Berlíne, aspoň čo sa týka výberu filmov, sa akoby zastavil pred 15 rokmi. Berlín priniesol konečne do súťaže dokument, aj keď podľa môjho názoru veľmi diskutabilný a nepatričný. Cannes to urobil už pred viacerými rokmi a systematicky ďalej rozvíja vitalitu a umeleckú účinnosť dokumentov z celého sveta. Tu sa objavili filmy – ako napríklad Tropa de elite, nemecký Feuerherz alebo kórejský Bam gua nat – ktoré sú v takejto súťaži jednoducho neakceptovateľné. A už vôbec nechápem výber a dramaturgiu paralelných sekcií Panorama a Forum. Také množstvo extrémne nízkorozpočtových a esteticky únavných filmov ich totiž degraduje na sekcie pre pózerských snobov.“
Obaja najväčší festivaloví konkurenti ponúkli v minulom roku aj viacero snímok zo strednej a východnej Európy. Kosslick sa bránil, že žiadne lepšie filmy z tohto regiónu neboli. Niekoľko dní pred Berlinale sa však konala v Budapešti tradičná prehliadka najnovších maďarských filmov. Zahraniční i domáci novinári jednoznačne určili najlepší film – novinku Kornela Mundruczóa Delta, ktorý bude mať svetovú premiéru – v Cannes!
Rovnako ako berlínsky festival má problém aj jeho trh. Začiatkom novembra sa koná v Los Angeles druhý najvýznamnejší filmový trh. Nasleduje záver roka, potom ostrý štart v Sundance a koncom januára veľký objavovateľ talentov – holandský Rotterdam. Nájsť medzi tým niečo nové, originálne a zaujať inšpiratívnou programovou ponukou bude veľmi náročné aj pre taký renomovaný filmový festival, za aký sa Berlinale ešte stále pokladá.

                                   
Autor je programový riaditeľ MFF Bratislava.


Omylom?
Spomedzi 21 súťažných filmov (okrem Andersonovho opusu) najviac zaslúženej pozornosti na seba pritiahli dvaja nezávislí filmári. Mexičan Fernando Eimbcke, ktorý sa preslávil už pred štyrmi rokmi miniatúrou Kačacia sezóna. Teraz predstavil Lake Tahoe, čo je jeho ďalší, ešte výraznejší minimalistický variant na tému osamelosti, smútku a citového odcudzenia.
Obdobnú tému spracoval aj americký režisér Lance Hammer v čiernobielej prvotine Ballast, situovanej v zimnom období južanskej delty Mississippi výlučne s nehercami. Film, fascinujúci strohou civilnosťou a úspornosťou akcie i dialógu, získal v tohtoročnom Sundance cenu za réžiu.
Dva veľké talenty svetovej kinematografie sa síce dostali do súťažného výberu, ale zrejme akýmsi nedopatrením. Porota ich filmárske kvality zjavne prehliadla. 
.peter Nágel .časopis
.diskusia
.neprehliadnite