Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kosovo

.časopis .téma

V

V týchto dňoch zrejme vzniká za dramatických okolností najmladší štát v Európe. Kosovo sa oddeľuje od Srbska. Je to príbeh krvi, pomsty a zložitého zmierovania. Príbeh bez jednoznačných hrdinov. Príbeh zlých a horších riešení.


.kosovský príbeh sledujem intenzívne od vojny v roku 1999. Som jednoznačne na strane jeho obetí, obyčajných ľudí zo všetkých komunít: Albáncov, Srbov, Rómov, Madžupov, Aškaliov, Egypťanov, Bosniakov, Turkov a iných. Dodnes nie je uzavretá bilancia násilia, odhad hovorí o 10-tisíc obetiach, z toho „asi“ tri štvrtiny tvoria Albánci. Viac ako dvetisíc ľudí je ešte stále nezvestných. Masové hroby čakajú na svoje odkrytie. Nielen v Kosove, aj v Srbsku, kam ich páchatelia previezli, aby tak zakryli za sebou stopy. Dnes Srbsko pozostatky tiel vracia príbuzným v „modrých kamiónoch smrti“. Ani v najmenšom sa tým príbuzným nečudujem, že nechcú žiť so Srbmi v jednom štáte.
Moje svedectvo je najmä obžalobou politikov – srbských aj albánskych. Vinou ich zaslepenosti nacionalizmom a neschopnosti dohodnúť sa zahynuli tisíce.

.videl som...
 Marec 1999, pár dní po začiatku náletov NATO. Stojím na hranici s Macedónskom. Kosovo, kam sa zahraniční novinári teraz nemôžu dostať, pripomína sprchu v zlom hoteli: neviete odkiaľ, aká teplá a akým prúdom potečie, ste si však istí, že nakoniec vyrazí. Vidím čoraz silnejší prúd zúbožených ľudí na vlečkách traktorov, autách, mnohí išli dlhé dni a noci pešo. Rodiny, ale aj ženy a deti bez zavraždených mužov a otcov. Na hraničnej lúke pri Blace sa na 13. deň operácie NATO nazvanej Spojená sila zhromaždilo asi 80-tisíc vyhnancov. Srbi ich z jednej strany vyhnali, Macedónci ich z druhej nechceli pustiť. Nemali doklady. Tie im však predtým Srbi odobrali. Denne tu zahynul tucet ľudí od vyčerpania.
Jún 1999, pár dní potom, ako juhoslovanské sily začali ustupovať a vojská NATO obsadzujú  Kosovo. Vidím krvavé telo Elmiho Doberdoljomiho, ktorý na lúke zbadal pohodenú koženú bundu. Zohol sa po ňu a vtedy mína explodovala. Podobne zahynulo pred pár dňami aj dieťa. Zohlo sa po tabuľku čokolády.
Vidím svorky zúrivých psov. Behajú po vypálenej krajine, kde vládne typicky sladkastý mŕtvolný zápach. Vidím spálené telo v domácnosti, kde je prestrelený televízor. Vidím kosti ruky, ktorá trčí zo zeme a nad ňou experta haagskeho tribunálu pre vojnové zločiny (ICTY). Vidím pri potoku hlavu oddelenú od tela. V Mitrovici vidím neutíchajúci nárek ženy, ktorej doviezli spálené telo muža. Pred tromi mesiacmi sa vydal do mesta hľadať troch vnukov. V Peči vidím apokalypsu. Posledné plamene v úplne vypálenom centre mesta, z rúr strieka voda a v oknách domov sú tri albánske stareny so šialeným výrazom tváre – jediní ľudia, ktorí to tu prežili.
Vidím aj čosi, čo sa mi vracia dodnes ako prízrak. Albánsky gastarbeiter pracujúci v Nemecku Nebi Sheqiri z dedinky Niševac na východe Kosova ma  vedie do lesa. Sú tam zvyšky tábora, kde sa za vojny ukrývalo 38 dedinčanov. Drevené rebrináky, porozhadzované šaty, albumy rodinných fotografií. Koncom apríla ich prezradil detský plač. Prišli Srbi a štyroch mužov zabili – pred zrakmi žien a detí. Jedného z nich, hendikepovaného, zastrelili. Najmladšieho podrezali nožom. Ich telá hodili do potoka a príbuzným zakázali ich pochovať.
Vidím však aj albánsku pomstu. Konvoje narýchlo utekajúcich Srbov. Vojakov francúzskej Cudzineckej légie, ktorí v Podujeve nestihli zabrániť Albáncom vypaľovať srbské domy. Vidím srbského starčeka Branka Spasića, včelára z Prizrenu, ktorému včera Albánci vypichli oko. „Majku ti jebem serbsku, kde máte tie zbrane?!“ kričali na neho. Utekal preto pod ochranou nemeckých síl KFOR do bezpečia.

.žalujem Albáncov
Čoraz radikálnejší albánski lídri v Kosove smerovali počas 90. rokov svoje úsilie jednoznačne na nezávislosť. „Iba“ autonómia by bola pre nich zradou. Každého, kto by ju so Srbmi opätovne dohodol, chceli dokonca trestať smrťou. Koncept pasívneho odporu voči srbským represáliám, ktorý presadzoval intelektuál, fantómový prezident fantómového štátu Kosovo Ibrahim Rugova, zlyhal.
Rugova mal pravdu, keď už v roku 1992 povedal, že je lepšie nerobiť nič a ostať nažive, než bojovať s puškami proti tankom a byť masakrovaný. Hlboko sa však mýlil v odhade situácie. Zrušenie pätnásť rokov trvajúcej autonómie Kosova v roku 1989 prinieslo stovky nových zákonov nastolených mocou v Belehrade. Tie najdôležitejšie z nich zabraňovali Albáncom kupovať od Srbov pôdu. Polícia sa posilňovala a menila na čisto srbskú inštitúciu. O prácu prišlo 1 855 albánskych zdravotníkov a 1 300 novinárov. Najdramatickejšie zmeny sa však týkali školstva. Prepustili 21-tisíc  učiteľov. S podporou polmiliónovej diaspóry v zahraničí, ktorá platila Rugovovej vláde tri percentá svojich príjmov, tak v Kosove vznikol „paralelný štát“, ktorý ignoroval ten oficiálny. V súkromných domoch, pivniciach a garážach sa učilo 266-tisíc detí základných škôl, 58-tisíc stredoškolákov a 16-tisíc vysokoškolákov – a prehlbovala sa v nich nenávisť voči Srbom.

V roku 1993 vznikla Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK). Z „málopočetnej 150-člennej skupinky obskúrnych vidieckych militantov“, ako ju nazvala americká sociologička a novinárka Anna di Lellio, sa v druhej polovici dekády sformovalo obávané gerilové hnutie. Z Albánska, kde dostávali aj výcvik, pašovali zbrane, na nákup ktorých im posielal peniaze emigrantmi založený fond Domovina volá. Odhaduje sa, že jeho americká pobočka, ktorú v New Yorku viedol majiteľ stavebnej firmy Florin Krasniqi, zozbierala 30 miliónov dolárov: od robotníkov, taxikárov či majiteľov barov. Isteže, boli medzi nimi aj drogoví díleri, ale Paul Hockenos, ktorý skúmal balkánske diaspóry, došiel podobne ako di Lellio k záveru, že UÇK nefinancovali povestní albánski drogoví baróni. Tí v tom čase podľa Interpolu kontrolovali 40 percent obchodu s heroínom v Európe. Podobne odborníci na Balkán vyvrátili aj Srbmi často opakované tvrdenia o prepojení UÇK na radikálne islamistické skupiny vrátane al-Káidy.
V Kosove potom bojovníci UÇK zabíjali srbských policajtov, čím zámerne vyprovokovali ničím neospravedlniteľnú odvetu – rozzúrené srbské jednotky strieľali pri raziách desiatky dedinčanov. Civilisti boli iba figúrkami tejto cynickej hry. A svet? Ten si Kosovo všimol poriadne až vtedy, keď sa zohavené telá obetí objavili v spravodajstve hlavných médií, v CNN či na obálke New York Times. Rugova s hodvábnou šatkou okolo krku sa v tom čase naďalej ležérne prevážal vo svojom audi po Prištine, prijímal návštevy vo svojom „prezidentskom sídle“, ktorým bol drevený bungalov asociácie spisovateľov a kosovských „sedliakov“ nikto nebral vážne. Prvé poučenie teda znie – až krv nevinných donúti vodcov sveta konať, s čím separatisti a radikáli chladnokrvne kalkulujú.

.žalujem Srbov
 Keď sa v roku 1987 stal prezidentom Juhoslávie Slobodan Miloševič, ktorý o dva roky nato odobral Kosovu autonómiu udelenú Titom, spoločnosť už bola hlboko rozdelená. Za tých sedem rokov od vypuknutia študentských demonštrácií a tankov v uliciach Prištiny v roku 1981 sa ocitlo postupne vo väzbe 584 373 kosovských Albáncov, teda takmer tretina populácie (Mark Thompson, Papierový domček, koniec Juhoslávie, Londýn 1992). Miloševič založil svoju „antibyrokratickú revolúciu“ na mýte o utláčaní Srbov všade tam, kde boli v Juhoslávii menšinou, najmä však v Kosove. Jeho stranícka mašinéria vozila kosovských Srbov na tzv. mítingy pravdy po celej krajine. Srbská cirkev už od roku 1968 hovorila o údajnom útlaku Srbov v Kosove. Dvesto intelektuálov neskôr hovorilo dokonca o genocíde. Išlo však opäť o cynickú hru. Hlavné ideologické východisko tejto kampane – Memorandum podpísané v roku 1985 šestnástimi akademikmi, ktoré zostavil spisovateľ a bývalý partizánsky komisár Dobrica Čosič – sa ukázalo ako zmes faktov, poloprávd a mýtov. Bez relevantných dôkazov tvrdili, že za posledných dvadsať rokov Kosovo z donútenia opustilo 200-tisíc Srbov, 700 sídiel bolo (Albáncami) etnicky vyčistených, časté sú bitky, dokonca znásilnenia rádových sestier a starých žien.
Aká bola pritom realita? Historik Noel Malcolm, jeden z najuznávanejších odborníkov na Balkán vôbec, poukazuje, že v 50. rokoch, keď vrcholil útlak menšín zo strany ministra vnútra Rankoviča a jeho obávanej tajnej polície UDB, emigrovalo z Juhoslávie do Turecka asi 200-tisíc Albáncov. Neskôr vychýlil Tito kyvadlo na opačnú stranu a zaviedol affirmative action – teda pozitívnu diskrimináciu a zvýhodňovanie menšín, aj Albáncov. Ich jazyk sa stal rovnocenným so srbochorvátskym, z Albánska sa doviezli učebnice aj učitelia, v Prištine vznikla univerzita, čoskoro tretia najväčšia v krajine. Albánsky živel rástol a srbský naopak klesal, nie však vinou „genocídy“.
Podľa nezávislých vyšetrovaní bolo v Kosove – na rozdiel od iných častí bývalej Juhoslávie – menej prípadov medzietnických znásilňovaní a vrážd. Navyše, mediálny obraz o Albáncoch a násilníkoch sa ukázal ako nepravdivý aj podľa štúdie belehradských výskumníkov z Akadémie vied a umení (SANU) z roku 1985. Jej autori (Petrovič a Blagojevič) zistili, že Srbi ako najsilnejší dôvod odchodu z Kosova uvádzajú síce bližšie nešpecifikovaný „nátlak“, no najčastejšie sa sťahovali, keď ich počet v danej lokalite klesol pod 20 až 30 percent, a to z pragmatických dôvodov migrácie za prácou z vidieka do miest. Ešte v roku 1980 pritom boli Srbi v Kosove oproti Albáncom zvýhodňovaní pri zamestnávaní, najmä v štátnej správe, armáde a polícii. Neplatilo až tak, že Srbov je čoraz menej a menej, skôr Albáncov bolo čoraz viac a viac. Je však zločinom mať veľa detí? Vitálnejší Albánci tak určili druhé a zásadné zistenie tohto príbehu: nie vojna, ale demografia napokon rozhodne o tom, kto bude vládnuť na danom území.

.vojna ako strata Kosova
 Neodpustiteľným zločinom Miloševiča bola po začiatku náletov NATO na jar 1999 stratégia vyhnať z Kosova všetkých Albáncov a preniesť tak dôsledky vojny do susedného Macedónska, Albánska a Čiernej Hory. Medzinárodné spoločenstvo by tak stálo pred neriešiteľnou humanitárnou katastrofou. Ten plán však zlyhal, lebo jeho nájomní vrahovia vyhnali „iba“ polovicu albánskej populácie – podľa UNHCR to bolo 858-tisíc ľudí. Ešte raz a pomaly: vyhnali z domovov, ktoré im vypálili, polovicu celej albánskej populácie.
Efekt bol však presne opačný ako Miloševič očakával. Zhrozená verejná mienka na Západe podporila svojich lídrov v odhodlaní nasadiť aj pozemnú ofenzívu, takže pod touto hrozbou po 78 dňoch Belehrad kapituloval. Mylne sa predtým spoliehal, že mu Rusko dodá sofistikované systémy protileteckej obrany. Jeľcin však neriskoval tretiu svetovú vojnu. Jedno americké „neviditeľné lietadlo“ sa však Srbom predsa len podarilo zostreliť a dodnes na srbskom severe Kosova kúpite pohľadnicu s príslovečným šibeničným humorom: „Sorry, nevedeli sme, že je neviditeľné.“
Azda najpresvedčivejšie svedectvo o pokrytectve Miloševiča podal Otec Sáva, statočný mních zo srbského kláštora Visoki Dećani na západe Kosova, ktorý v časoch najťažších bojov ukrýval Srbov aj Albáncov. Vo svojej skvelej knihe Kosovo, vojna a pomsta (Yale Univesity, 2002) ho uvádza britský expert na Balkán Tim Judah:  „Miloševič sa roky hral so strachom kosovských Srbov. Nestaral sa však o srbský ľud, pre neho to boli iba zvieratá. Aj jeho žena Mira žila vo sférach svojej chorej fantázie. Raz povedala Trajkovičovi (kosovskosrbský politik – pozn. autora), že sú to primitívi sediaci okolo ohňa, ktorí si rozprávajú mýty. Ona tými ľuďmi pohŕdala.“
Prorocké slová po masakri v Drenici, kde srbské sily v marci 1998 povraždili 58 členov rodiny jedného z vodcov UÇK Adema Jashariho vrátane žien a detí, vyslovila aj hlava srbskej pravoslávnej cirkvi v Kosove biskup Artemije: „Po Drenici zmizli šance na dialóg. Čo ostalo a čo si páni v Belehrade vybrali, je strata Kosova. Vojna bude znamenať pre Srbsko definitívnu stratu Kosova.“

.masaker v Račaku
 Bezprecedentný zásah NATO, odôvodnený humanitárnou intervenciou, dodnes vyvoláva vášnivé spory. Aj u nás. Slovenská aj česká verejná mienka je už tradične prosrbská. Ignoruje zložitosť faktov a súvislostí. Zodpovednosť za to majú aj mienkotvorné osobnosti: u nás najmä Ján Čarnogurský, v Česku Jiří Dienstbier. Používajú selektívnu zmes faktov, poloprávd, lží a mýtov. Dôkazov je veľa, spomeniem však aspoň dva.
Čarnogurský opakovane tvrdí, že pred „americkým“ (v skutočnosti spojeneckým) bombardovaním Juhoslávie žiadne nezávislé pramene nehovorili o etnických čistkách v Kosove. Odvoláva sa pritom na správy v Bruseli sídliacej mimovládnej organizácie International Crisis Group (ICG) z roku 1998. Problém je, že tieto správy veľmi presne hovoria o ethnic violence  – teda etnickom násilí. Nielen ICG, aj iné rešpektované organizácie – najmä OBSE a Human Rights Watch (HRW) – jasne a nespochybniteľne dokladajú, že už v lete 1998, teda takmer rok pred bombardovaním, utieklo z domovov v Kosove 300-tisíc ľudí. Väčšina z nich sa skrývala v lesoch. Blížila sa jeseň, potom zima. Hrozila akútna humanitárna katastrofa.
Čarnogurský však opakuje aj čosi oveľa horšie. Tvrdí (Literárny týždenník, 13. 1. 2006), že bezprostredný impulz, ktorý viedol NATO k rozhodnutiu o zásahu – teda masaker dedinčanov v Račaku v januári 1999 – je sporný, pretože „neskôr sa v samotnej západnej tlači objavovali články, ktoré vážne spochybňovali mŕtvoly objavené v Račaku ako obete násilia srbskej polície“. Čarnogurský má pravdu iba v tom, že sa objavili také články. Necituje však základný zdroj, ktorým je správa HRW.
Tu sú fakty: 8. januára UÇK zabila troch srbských policajtov blízko Štimlje, o dva dni ďalšieho. V reakcii na to srbské policajné sily 15. januára obkľúčili a vstúpili do dediny Račak. V pivnici jedného domu sa ukrylo 30 mužov a chlapcov. Dvadsaťtri mužov zabili o tretej popoludní. Podľa HWR mala polícia jasný príkaz zabiť dospelých mužov v dedine. O pár hodín neskôr prišli do dediny členovia Kosovskej overovacej misie (KVM) z OBSE a odviedli piatich zranených. Dedinčania si mysleli, že zvyšných mužov odviedli Srbi na policajnú stanicu do Štimlje, ale o pár hodín neskôr objavili ich telá. Bolo zrejmé, že väčšina obetí bola zabitá z blízkosti bez toho, aby kládli odpor. Niektorí pri pokuse o útek. Správa HRW uvádza: „Ich šaty boli krvavé, s priestrelmi na tých istých miestach, kde boli priestrely tiel.“ Potvrdila to aj šéfka forenzného tímu EÚ v Kosove Helena Ranta. Srbské zdroje, niektoré médiá a Čarnogurský však napriek tomu dodnes opakujú, že nešlo o dedinčanov, ale dodatočne, potom, ako boli zabití, do civilu prezlečených bojovníkov UÇK.

.pravda ako forma viery
 Poslednou predzvesťou vojny bolo zlyhanie rokovaní na francúzskom zámku v Rambouillet. Sprostredkovateľom z EÚ, USA a Ruska sa na nich nepodarilo primať Belehrad a Prištinu na podpis kompromisnej dohody. Ústupkom Srbov by bol ich súhlas s prítomnosťou vojsk NATO na území Srbska, ktoré mali zabrániť humanitárnej katastrofe v Kosove. Ústupkom Albáncov malo byť ich vzdanie sa nárokov na referendum o nezávislosti provincie po troch rokoch. Ani jedna strana neustúpila. Zákulisným taktizovaním a presviedčaním však americká ministerka zahraničia Madeleine Albrightová dosiahla, že Albánci dohodu na poslednú chvíľu podpísali – čím zodpovednosť za zlyhanie konferencie ostala na Srboch. A NATO mohlo začať útoky.
Čo bolo ďalej, je známe. Vojna, utrpenie státisícov v priamom prenose. Neskôr, v marci 2004, útoky Albáncov na Srbov, pri ktorých zahynulo 19 ľudí.
Tie dva národy – Srbi a Albánci – si spôsobili toľko bolesti a utrpenia, že ich spolužitie sa zdá nateraz vylúčené. Netreba sa pritom vracať hlboko do minulosti, do čias bitky pri Kosovom poli v roku 1389 či ríše stredovekej srbskej dynastie Nemjaničovcov. Celkom stačí, ak ostaneme v 20. storočí, ktoré si tí starší pamätajú. Počas ostatných sto rokov sa v Kosove štyrikrát zásadne zmenili mocenské pomery, z toho dvakrát boli takpovediac na koni Albánci (do roku 1912, kým bolo Kosovo súčasťou Osmanskej ríše a potom za 2. svetovej vojny, keď si jeho územie rozdelilo Taliansko a nacistické Nemecko) a dvakrát Srbi (v medzivojnovom období počas kráľovstva a potom po roku 1945). Všetky zmeny vládcov Kosova sprevádzalo vyháňanie ľudí z domovov a vraždenie „tých druhých“.  Podľa Tim Judaha je pravda o Kosove nejasná, ako napokon vždy na Balkáne. „Pravda nie je to, čo sa stalo, ale to, čomu ľudia veria, že bolo,“ dodáva.
Otázka pre menej empatických: dokázali by sme my Slováci žiť v spoločnom štáte s Čechmi, keby tí vyhnali z domovov dva milióny ľudí a 20-tisíc z nás by pozabíjali? Akokoľvek je dnešná nezávislosť pod dozorom OSN a neskôr EÚ problematickým riešením, svet nemá nič lepšie po ruke.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite