Jeden z mála hrdých príbehov v našej ponovembrovej politike, príbeh KDH, sa práve končí. A končí sa ponižujúco. Bol to veľký príbeh boja o slobodu, ktorý sa začal sviečkovou demonštráciou proti tyranii, a pokračoval viac ako desaťročie vzdorom proti jej zvyškom, ešte stále vitálnym.
Kresťanskí demokrati neuhli komunistom ani Mečiarovi, ale nepoklonili sa ani oportunistickej dzurindovskej elite a radodajným médiám. Nikto, žiadna strana tu za 17 rokov nezohrala takú významnú a dlhodobo pozitívnu úlohu, ako toto „staromódne“ hnutie, ktoré založil Ján Čarnogurský. S KDH sa dalo nesúhlasiť, a občas sa dalo aj žasnúť, čo za hlúposti tí zaujímaví ľudia stvárajú, ale viac ako desaťročie sa nedalo prehliadnuť, že ťažisko nekomunistického Slovenska je práve v tábore kresťanských demokratov.
Ale ten veľký príbeh sa končí malosťou. KDH, ktoré nepochovala hrubá či mediálna sila iných, napokon podľahlo vlastnému oportunizmu a provinčnosti. Po Langošovej DS bude KDH ďalšou kľúčovou stranou, ktorá umrie na zneužitie nespokojných regiónov. Vždy, keď priemerní nahrádzajú skutočných lídrov, hovoria o väčšom načúvaní členskej základni. Robil to Kaník, nedávno Csáky a v bledomodrom aj Hrušovského družina. Je to samozrejme preto, že priemerní na nič iné než na banálne nápady tých „dole“ nemajú. Ale je to aj preto, že oportunistom z okresov sa to krásne počúva. Ľudia zdola, o ktorých sa teraz oprel Pavol Hrušovský, pritom väčšinou nie sú celkom neslušní, ani úplne skorumpovaní. Sú len neznesiteľne naivní. Ale presne takí sú potrební – takí pomohli cynickému Kaníkovi, takí neférovo odstavili Bugára, a presne takí zvolili prázdny a vzájomne rozhádaný Hrušovského tím. A všetci tým nechtiac, no o to tragickejšie ničia vlastné strany.
Smutnou výnimkou vo vedení KDH je Daniel Lipšic (ktorý sa pridal k priemerným tak nemušketiersky účelovo, až to zabolelo). Nič proti ambícii byť o dva roky predsedom – lenže panujúci priemer príliš vyčnievajúceho Lipšica za predsedu voliť nebude, pretože ak aj pôjdu percentá príliš dolu, pripravení sú už menej vyčnievajúci, a teda prijateľnejší kandidáti. Insitný Fronc alebo eurouhladený Figeľ.
KDH sa rozhodlo, a bolo to prelomové. Ale ten smutný zlet ukázal aj na čosi širšie, než len na rozvrat v duši jedného hnutia. Krátko pred snemom, v ktorom išlo o život, hovorili najvychytenejší politológovia, že spor Hrušovského s Palkom nie je vážny, pretože nejde o rozdielne videnie sveta. A hneď po sneme, ktorý rozhodol o odchode KDH do bezvýznamnosti, sa zasa prezentovali vyjadrením, že KDH sa rozhodlo pre umiernenosť a kontinuitu. Takéto nebotyčné, strašidelné hlúposti tu dlhodobo plodia naše mienkotvorné elity.
Jeden hrdý príbeh sa práve skončil. To, čo ostalo, je už len trápna napodobenina hnutia, ktoré viac ako desaťročie menilo tvár Slovenska. Už nie sen o krajine, vzdor a odvaha, už iba poškuľovanie po odrobinkách z hostiny. Už nie zaujímavé KDH, už len klon instantnej KDÚ-ČSL. Konečne svoji.
Stala sa škoda, ktorá je na dlhé roky nenahraditeľná.
.štefan Hríb
Kresťanskí demokrati neuhli komunistom ani Mečiarovi, ale nepoklonili sa ani oportunistickej dzurindovskej elite a radodajným médiám. Nikto, žiadna strana tu za 17 rokov nezohrala takú významnú a dlhodobo pozitívnu úlohu, ako toto „staromódne“ hnutie, ktoré založil Ján Čarnogurský. S KDH sa dalo nesúhlasiť, a občas sa dalo aj žasnúť, čo za hlúposti tí zaujímaví ľudia stvárajú, ale viac ako desaťročie sa nedalo prehliadnuť, že ťažisko nekomunistického Slovenska je práve v tábore kresťanských demokratov.
Ale ten veľký príbeh sa končí malosťou. KDH, ktoré nepochovala hrubá či mediálna sila iných, napokon podľahlo vlastnému oportunizmu a provinčnosti. Po Langošovej DS bude KDH ďalšou kľúčovou stranou, ktorá umrie na zneužitie nespokojných regiónov. Vždy, keď priemerní nahrádzajú skutočných lídrov, hovoria o väčšom načúvaní členskej základni. Robil to Kaník, nedávno Csáky a v bledomodrom aj Hrušovského družina. Je to samozrejme preto, že priemerní na nič iné než na banálne nápady tých „dole“ nemajú. Ale je to aj preto, že oportunistom z okresov sa to krásne počúva. Ľudia zdola, o ktorých sa teraz oprel Pavol Hrušovský, pritom väčšinou nie sú celkom neslušní, ani úplne skorumpovaní. Sú len neznesiteľne naivní. Ale presne takí sú potrební – takí pomohli cynickému Kaníkovi, takí neférovo odstavili Bugára, a presne takí zvolili prázdny a vzájomne rozhádaný Hrušovského tím. A všetci tým nechtiac, no o to tragickejšie ničia vlastné strany.
Smutnou výnimkou vo vedení KDH je Daniel Lipšic (ktorý sa pridal k priemerným tak nemušketiersky účelovo, až to zabolelo). Nič proti ambícii byť o dva roky predsedom – lenže panujúci priemer príliš vyčnievajúceho Lipšica za predsedu voliť nebude, pretože ak aj pôjdu percentá príliš dolu, pripravení sú už menej vyčnievajúci, a teda prijateľnejší kandidáti. Insitný Fronc alebo eurouhladený Figeľ.
KDH sa rozhodlo, a bolo to prelomové. Ale ten smutný zlet ukázal aj na čosi širšie, než len na rozvrat v duši jedného hnutia. Krátko pred snemom, v ktorom išlo o život, hovorili najvychytenejší politológovia, že spor Hrušovského s Palkom nie je vážny, pretože nejde o rozdielne videnie sveta. A hneď po sneme, ktorý rozhodol o odchode KDH do bezvýznamnosti, sa zasa prezentovali vyjadrením, že KDH sa rozhodlo pre umiernenosť a kontinuitu. Takéto nebotyčné, strašidelné hlúposti tu dlhodobo plodia naše mienkotvorné elity.
Jeden hrdý príbeh sa práve skončil. To, čo ostalo, je už len trápna napodobenina hnutia, ktoré viac ako desaťročie menilo tvár Slovenska. Už nie sen o krajine, vzdor a odvaha, už iba poškuľovanie po odrobinkách z hostiny. Už nie zaujímavé KDH, už len klon instantnej KDÚ-ČSL. Konečne svoji.
Stala sa škoda, ktorá je na dlhé roky nenahraditeľná.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.