Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fízli a České dieťa

.časopis .história

Len máloktoré slovo človeku privodí spomienky na „reálny socializmus“ tak intenzívne, ako slovo „fízel“. Počas normalizácie označovalo eštebáckeho udavača, no v

Len máloktoré slovo človeku privodí spomienky na „reálny socializmus“ tak intenzívne, ako slovo „fízel“. Počas normalizácie označovalo eštebáckeho udavača, no v širšom ponímaní aj „príslušníkov VB“ a iných agilných prisluhovačov komunistického režimu.


Nešlo len o suché označenie „profesie“. Toto slovo malo v sebe skryté aj jednoznačné hodnotenie. Fízlov sme sa obávali, pred fízlami sme stišovali hlas, fízlami sme pohŕdali. Fízlov, predajných, slizkých ľudí bez chrbtovej kosti, ktorí – či už z vlastného presvedčenia, alebo za sľúbené materiálne pôžitky – slúžili boľševickému režimu, sme nenávideli.

.závadová mládež
Fízl je aj názov knihy Petra Placáka, ktorá ešte koncom minulého roka vyšla v pražskom vydavateľstve TORST.  Kniha je to zaujímavá, pozoruhodná a dôležitá.
„AOP bylo zjištěno, že Petr PLACÁK se v posledním období aktivně zapojil do závad. činnosti ve spojení s osobami z řad sign. CH-77. Stal se jedním ze zakládajících členů závadové hudeb. skupiny „HOVĚZÍ PORÁŽKA“. Podílí se na vytváření textů písní, které jsou tendenčně zaměřené proti soc. zřízení a zesměšňují soc. zřízení v ČSSR.“ Tento štýlovo čistý text napísal do autorovho zväzku v decembri 1984 poručík Pavel Hrubý, „starší referent 2. oddělení 2a odboru Správy StB Praha“. AOP znamená „agentúrno-operatívne prostriedky“. „Závadová“ hudobná skupina „Hovězí porážka“ nikdy neexistovala – išlo o album skupiny Plastic People of the Universe, na ktorom sa Petr Placák podieľal ako hráč na klarinete (ŠtB ho neskôr, zrejme v dôsledku nedostatočného hudobného vzdelania, označovala tajným menom „Fagot“) a autor niekoľkých textov.
Či Plastici zosmiešňovali „socialistické zriadenie ČSSR“, je vec názoru. Isté je, že kvalitu surreálnych textov poručíka Hrubého a jeho kolegov neprekonali. Aj o tom je Placákov Fízl. O tom ako fungovala komunistická Štátna bezpečnosť, o tom akí tupí a primitívni ľudia ju tvorili. Nešlo len o poslušných úradníkov či policajných technokratov. Boli to neschopní, často násilnícki hlupáci, stratení vo svojich zakonšpirovaných spisoch a rozpracovaných „objektoch“ (týmto slovom označovali sledovaných ľudí). Petr Placák sa s nimi stretával od detstva. Otec, Dr. Bedřich Placák, aktívny účastník Slovenského národného povstania, bol hovorcom Charty 77, medzi sledované osoby patrila aj Petrova matka, sestra a starší brat. Prvá časť knihy hovorí o tom, ako sa Petr s fízlami zoznámil, opisuje prvé výsluchy, hrozby, prvé bitky od mužov hrdinsky brániacich „socialistické zriadenie“. Výpisy z vyšetrovacích spisov dopĺňa vlastnými spomienkami. Odmalička sa vyhýba škole, namiesto nudných hodín na učňovke často trávi dni čítaním pri pive v malostranských krčmách, nastupuje do fabriky, odkiaľ ho vzápätí vyhadzujú, hoci neplánuje študovať na vysokej škole, prihlási sa na ČVUT, skadiaľ je tiež pomerne rýchlo vylúčený, nahráva s Plastikmi, vyhýba sa vojenskej službe.
Fízli sa ho niekoľkokrát snažia vtiahnuť do kriminálnych prípadov (vykradnutie kostola, sériové vraždy žien), no našťastie c aj vďaka nie vždy ochotne spolupracujúcim kriminalistom – sa im to nepodarilo. Z „preverovanej osoby“ postupuje na „vnútorného nepriateľa“, z ktorého sa v októbri 1985 znova stáva „len“ preverovaná osoba. „Z tzv. aktivního rozpracovávání jsem klesl zpět mezi masu ostatních osob, které měly to štěstí, že se o ně zajímala StB: Z pomyslného výslechu jsem se vrátil zpět na celu mezi ostatní vyšetřovance. Pak nastala určitou dobu pauza a vše začalo nanovo – jen sa hrálo o stupínek výš.“

.slobodné České deti
Druhá časť Placákovej knihy sa prekrýva s poslednými dvoma rokmi československého komunizmu. V Rusku sa začínala perestrojka, v Maďarsku sa vyrovnávali s rokom 1956, v Poľsku začínala vyhrávať Solidarita. A v Husákovom Československu zomrel vo väzení disident Pavel Wonka. „Během chvíle z něj komunistické svině udělali totální trosku a nechali ho, vážně nemocného a zmučeného, chcípnout v díře jako prašivého psa,“ píše Petr Placák a priznáva sa, že vtedy vážne uvažoval o atentáte na Husáka. „Husák byla komunistická ultrasvině, která – na rozdíl od Jakešů a podobných pitomců – přesně věděla, o co jde.“
Namiesto toho formuluje Petr Placák Manifest Českých dětí. Zverejnený bol (v Tigridovom Svědectví, v Uhlovom Infochu a v bulletine Českých dětí Koruna) v máji 1988 a patril medzi najkrajšie „manifesty“, aké československý disident kedy vytvoril. České deti vyhlasujú za svoj cieľ obnovenie Českého kráľovstva: „Král je záštitou slabých proti mocným a bohatým! Král je záruka, ochraňuje lesy, zvěř, přírodu proti vládnoucím kriminálním živlům, bez nejmenšího pozastavení loupícím a ničícím poklady země, aniž by zemi to, co jí vzaly, nahradily!“, píše sa okrem iného v Manifeste. České děti spolu s Chartou 77, Nezávislým mírovým sdružením a ďalšími nezávislými organizáciami začali od augusta 1988 organizovať demonštrácie, pochody, verejné stretnutia. Fízli s nimi bojujú ako vedia, zatvárajú ich, pri výsluchoch ich brutálne bijú – ale prehrávajú. Nie, nebola to zväzácka študujúca mládež, herci a reformní komunisti, ktorí „spôsobili“ November 1989. Pred nimi tu boli slobodní ľudia, ktorí napriek neustálym eštebáckym perlustráciám vytvárali rastúce ostrovy slobody.
Placákova kniha je – napriek svojmu názvu a obdobiu, ktorému sa venuje – oslavou slobody. Keď sa dnes hovorí a píše o období normalizácie špeciálne a o komunizme všeobecne, výsledkom býva často zahmlený obraz komplikovanej reality. Hovorí sa o nutnosti kompromisov, o nemožnosti boja s mimoriadne chytrou, všemocnou a vševedúcou Štátnou bezpečnosťou, alebo aj o tom, že nakoniec slobodu človek nosí vo svojom vnútri (a to, čo sa deje okolo neho, nie je dôležité). Z hmlistej krajiny vystupujú slušní komunisti, empatickí eštebáci, len pre dobro rodiny či cirkvi s režimom spolupracujúci otcovia a farári, charakterní udavači, podnikaví lektori marxizmu či komunistické výročia (z nevyhnutnosti) ospevujúci básnici. Už aj my, čo sme vtedy žili, čo sme s pocitmi na pomedzí strachu a vzrušenia podpisovali petície za prepustenie Havla, Jirousa, Cibulku či Devátého a počas „Palachovho týždňa“ zmočení vodnými delami utekali pred ozbrojenými fízlami, už aj my tomu začíname veriť. Placákov Fízl nám pripomína, ako to v skutočnosti bolo. Aké to bolo v svojej podstate jednoduché: stačilo žiť v slobode a niesť si dôsledky. Tie boli niekedy bolestivé a hrozné, no veľmi často aj príjemné a krásne.
Môže teda jedinec žiť v neustálej konfrontácii s totalitným režimom a nestratiť pritom vlastnú dôstojnosť? Dá sa to bez toho, aby sa stal asociálom či, na druhej strane, sivým konformistom? Placákova knižná esej je pokusom hľadať odpoveď práve na tieto otázky. Jeho príbeh hovorí o tom, že sa to dá.
„Živý Bůh milosrdenství, která je i není z tohto světa, je nejhlubší zdroj svobody a důstojnosti každého jednotlivého člověka, od početí až za hrob, a jeho nejvyšší možné odpovědnosti, bez které svoboda neexistuje,“ píše na záver svojej knihy Petr Placák, slobodné české dieťa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite