Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lipšic zjednotiteľ

.martin Hanus .časopis .týždeň doma

Projekt opozičnej spolupráce, ako ho minulý štvrtok predstavil Daniel Lipšic, opozičné strany hneď vo svojich prvých reakciách pochovali. A treba dodať, že nie je príliš za čím trúchliť.

Projekt opozičnej spolupráce, ako ho minulý štvrtok predstavil Daniel Lipšic, opozičné strany hneď vo svojich prvých reakciách pochovali. A treba dodať, že nie je príliš za čím trúchliť.


Mladý podpredseda KDH je jedným z najlepších a najtalentovanejších politikov, akí sa na Slovensku zrodili po roku 1989. Je zaujímavý, vzdelaný, vie rečniť, bol úspešným ministrom a svojimi názormi dokáže ísť občas aj proti prúdu. Tentoraz však so svojou víziou tieňovej vlády, ktorú predstavil na špeciálne zvolanej tlačovej konferencii, pôsobil ako bežec proti múru: Lipšic chce, aby sa opozícia zjednotila nielen na prezidentskom kandidátovi, ale aj na spoločnej tieňovej vláde. Sem by jednotlivé strany nominovali svojich ľudí, zväčša neokukané a mladé tváre a miesto by vyšlo aj na nezávislého odborníka. Lipšic aj menoval niektorých ľudí, ktorí by v takejto vláde mohli byť (Ivan Mikloš a Lucia Žitňanská z SDKÚ), a ďalej uviedol, že o ich účasti v tejto vláde hovoril aj s niektorými nezávislými odborníkmi. Títo tieňoví ministri by mali zorganizovať programové konferencie a na základe nich dohodnúť opozičný programový dokument pre parlamentné voľby v roku 2010. Ako Lipšic uviedol pre .týždeň, záverečným predvolebným akordom tejto spolupráce mala byť dohoda na jednej osobe, ktorá by bola opozičným kandidátom na predsedu vlády. Minulý týždeň sa až zdalo, že cieľavedomý Lipšic by dokázal zostaviť tieňovú vládu aj sám a od zaskočeného SDKÚ a uspatého KDH očakáva iba pasívne požehnanie.

.márny projekt
Hoci sa dá predpokladať, že jeho „plán ako vyhrať voľby“ si nájde stúpencov v protivládne naladenej časti verejnosti aj v médiách, ďalšia diskusia o ňom by už bola iba mrhaním času. Vôbec Lipšicovo očakávanie, že jeho projekt opozičnej tieňovej vlády, o ktorom nepresvedčil ani svoje KDH, podporí Mikuláš Dzurinda, svedčilo o nemalej dávke naivity. Prečo by mal líder opozície Dzurinda kývnuť na projekt podpredsedu KDH, ktorého nemá príliš v láske a za ktorým nestojí ani jeho vlastné hnutie? Lipšic svojou sólojazdou nedosiahol ani to, čo sa javilo ako dobrý a bezproblémový nápad: že sa všetky opozičné strany zaviažu, že nepôjdu po najbližších voľbách do vlády so Smerom. Lipšic tento záväzok pokladá za veľmi dôležitý, keďže – ako povedal pre .týždeň – „v každej opozičnej strane sú osoby, ktoré by po budúcich voľbách pokojne išli so Smerom“. Poslankyňa Tatiana Rosová z SDKÚ takýto záväzok v princípe podporuje, Lipšicovi však vyčíta zlé načasovanie: „Aktuálne sa mi to zdá až v predvolebnom čase, keďže to má potenciálny mobilizačný náboj pre voličov. Ten by však nesprávnym timingom zrejme vyprchal.“    


.soft SDK
Pochybnou však nebola iba nešťastne zvolená solitérska taktika, ktorú Daniel Lipšic zdôvodňuje slovami, že „KDH je málo rozhodné a akčné“. Pochybným je aj obsah tohto projektu. Opozícia nie je monolit – napokon sám Lipšic hral kľúčovú rolu v rozhodnutí KDH odísť z druhej Dzurindovej vlády po tom, čo SDKÚ napriek sľubom odmietla podporiť výhradu vo svedomí. Samozrejme, politika Ficovej vlády opozíciu stmeľuje, no nestiera prirodzené rozdiely medzi opozičnými politickými stranami. To priznáva aj poslankyňa Rosová, podľa ktorej by spoločná tieňová vláda viedla skôr k rozporom než ku konsenzu práve preto, že „v názoroch na niektoré rezortné politiky existujú v rámci opozície nemalé rozdiely“. Slovensko sa od polovice 90. rokoch predsa len posunulo. Jednotný postup vtedajšej opozície proti Vladimírovi Mečiarovi v podobe koalície SDK (nie strany, ako ju chcel Dzurinda) bol logický a správny, keďže v roku 1998 panovali nie bezdôvodné obavy, že Mečiar sa po zmarenom referende uchýli aj k mareniu demokratických volieb. Hoci Robert Fico naozaj v mnohom pripomína Mečiara, základy demokracie dnes ohrozené nie sú. Preto nie je ani dôvod na neštandardné postupy a vytváranie akejsi soft verzie SDK. Je inak úsmevným paradoxom, že dnes Lipšicov projekt úzkej spolupráce odmieta práve Dzurinda, ktorý chcel kedysi zliať do jednej strany všetky politické prúdy od stredu doprava... Dzurindov dnešný súpútnik Stanislav Janiš sa nemýlil, keď Lipšicov plán nazval „hókusom-pókusom“.

.opozičný líder Lipšic?
Mylný je už však samotný účel plánu „ako poraziť Fica“: ak súčasné opozičné strany nie sú životaschopnou alternatívou Ficovej vlády, prečo by ňou mala byť virtuálna tieňová vláda s odborníkmi bez straníckeho zázemia? Tieňové vlády majú na Slovensku veľmi chabú tradíciu (médiá oslovujú opozičných poslancov, a nie tieňových ministrov...) a ťažko predpokladať, že programové konferencie aj s tými najlepšími odborníkmi či programový dokument by pritiahli väčšiu pozornosť médií a voličov. Už vôbec nie je jasné, kto iný by mal byť prirodzeným kandidátom na predsedu vlády než líder najsilnejšej opozičnej strany. A ešte menej je jasné, prečo by sa mali napríklad KDH, budúca strana palkovcov a SMK zaväzovať, že ich premiérskym kandidátom bude Mikuláš Dzurinda alebo niekto iný z SDKÚ. A naopak, SDKÚ by nemala nijaký dôvod podporiť niekoho iného než vlastného predsedu respektíve nominanta z vlastnej strany. Jednou vetou: Slovensko dnes nepotrebuje virtuálne nadopozičné projekty, ale normálne fungujúce a štandardné opozičné strany.

.malátne KDH
Prečo sa teda Daniel Lipšic podujal na celé dobrodružstvo s tieňovou vládou? Okrem cieľa poraziť Fica zrejme v jeho motívoch zohráva veľkú rolu aj osobné zúfalstvo zo situácie v KDH. Hrušovského hnutie dnes najlepšie vystihuje obrázok z konca minulého roka vo Veľkom Slavkove: Pavol Hrušovský a Daniel Lipšic tu postavili billboard, ktorý zobrazoval Mečiara, dobyvateľa Tatier, a premiéra Fica, ktorý sa Mečiarovým kšeftom iba nečinne prizerá. Keďže Hrušovský o umiestnení billboardu rozhodol až v čase, keď Fico odvolával Mečiarovho ministra Jureňu, starší Lipšicov nápad KDH iba zosmiešnil. Podobnú malátnosť Hrušovský a jeho predsedníctvo preukazuje aj v tom, že sa už celé mesiace nevie vyjadriť k vlastnému prezidentskému kandidátovi ani k Ivete Radičovej, hoci sa dnes zdá, že kandidátka SDKÚ napokon kádehácky hlas dostane. Daniel Lipšic, ktorý sa jasne vyjadruje, že z KDH neodíde, si uvedomuje, že cestou presviedčania funkcionárov hnutia, ktoré minulý rok presvedčivým pomerom odmietli Vladimíra Palka, sa v KDH nepresadí. Aj preto sa usiluje vytvoriť na svoje hnutie tlak zvonka – v radoch opozičných voličov čoraz populárnejší Lipšic by o rok a pol mohol na sneme presvedčiť časť delegátov, aby mu dali prednosť pred nerozhodným a statickým Hrušovským.

.prípad SDKÚ
Prínos Lipšicovho nepodareného projektu je aspoň v tom, že podobne ako odchod palkovcov z KDH oživil opozičný život a núti k nejakému aktívnemu ťahu aj SDKÚ a menovite Mikuláša Dzurindu. To si uvedomuje aj straníčka Rosová, podľa ktorej je pre SDKÚ súčasná situácia „príležitosťou ,vyčistiť stôl‘, urobiť gesto, ktoré by skoncovalo s neefektívnymi debatami o lídrovi aspoň do predvolebných primárok“. Rosová svoj názor nechcela bližšie špecifikovať, no v SDKÚ sa už hovorí o tom, že by bolo vhodné usporiadať mimoriadny kongres strany, na ktorom by bola potvrdená predsednícka stolička Mikuláša Dzurindu. Ten by naozaj potreboval posilnenie vlastnej legitimácie – nie ani tak pred straníkmi, ako pred verejnosťou. Neprejde už totiž ani týždeň bez toho, aby médiá nepoukazovali na jeho vyhorenosť a nedôveryhodnosť. Denník SME minulý týždeň uverejnil pozoruhodne manipulatívny prieskum Markantu na vzorke 500 ľudí, v ktorom sa anketári voličov Smeru či HZDS alebo SNS pýtali, či by boli ochotní voliť SDKÚ, keby vymenila na čele Dzurindu. Keďže mnohí z nich (v prípade HZDS celá tretina) povedali áno, SME spokojne oznámilo, že SDKÚ bez Dzurindu by mohlo voliť vyše 30 percent ľudí... Mikuláš Dzurinda sa dnes musí cítiť podobne ako Ján Čarnogurský od roku 1997, v ktorom vtedy médiá videli hlavnú prekážku na ceste víťazstva nad Mečiarom. Problém mediálneho tlaku na Dzurindu je v nerealistickom hodnotení: napriek želaniam mnohých politológov, prieskumníkov a novinárov dvojnásobný expremiér nemá v strane konkurenciu a nedá sa vymeniť na povel. V jeho strane nevidieť momentálne nijakého politika, ktorý by mal lepší ťah na bránku a ktorý by disponoval prirodzenou autoritou ako Dzurinda. Azda jeho jediným dôstojným nástupcom by mohol byť Ivan Mikloš, ten však podobné úvahy rezolútne odmieta, a zdá sa, že sa cíti dobre v pozícii Dzurindovej pravej ruky. Mediálne výzvy idú teda tak trochu do prázdna – v Dzurindovej strane jednoducho Obamu niet.

.prežijú kresťanskí demokrati?
Bizarný na Lipšicovom projekte zjednocovania bol aj fakt, že realita sa vydala opačným smerom. Stačí si zobrať voličskú skupinu kresťanských demokratov: tých dnes zastupuje Hrušovského KDH, skupina okolo Vladimíra Palka, a niekde medzi nimi priaznivci Lipšica vnútri KDH. A práve palkovci vidia budúcu podobu politiky inak než ich najväčší spojenec z KDH Lipšic.  „Slovenská geopolitika sa v uplynulých týždňoch zásadne zmenila. Jedno nám nikto nemôže uprieť – že vieme robiť razantné zmeny. Ak sme dokázali zmeniť stranícku príslušnosť, možno dokážeme zmeniť aj opozičnú politiku. Opozičné strany sa totiž stali celkom pragmatickými, lenže pragmatického Fica čistým pragmatizmom nemôžeme poraziť.“ Vladimír Palko nechce poraziť Fica zjednocovaním opozície, ale ponukou vlastného alternatívneho programu.
Strana, ktorú v rozhovore pre .týždeň opisoval Palko, by nemala byť druhá verzia KDH, mala by to byť strana vlastenecká, nemala by byť naviazaná na jednu konfesiu a byť pobočkou cirkvi, nemala by pôsobiť ako elitný klub a domov v nej by si mali nájsť klasickí liberáli aj konzervatívci.
Odídenci z KDH by novú stranu mali predstaviť v najbližších dvoch mesiacoch. No pre spôsob odchodu, ktorý ľudia okolo Palka zvolili, sa pri štarte nebudú mať príliš o koho oprieť – ľudia tvoriaci ich bývalé zázemie z KDH totiž zatiaľ nevysielajú signál, že by sa k nim chystali prejsť. Všetci bývalí Palkovi kandidáti na podpredsedov KDH z minuloročného prešovského snemu tvrdia, že do novej strany (zatiaľ) nejdú. Milan Krajniak, ktorý prišiel do KDH s projektom rovnej dane, sa pre .týždeň stroho vyjadril, že „čas pre novú stranu nenastal“. Europoslankyňa Anna Záborská síce nechcela celkom vylúčiť možnosť, že by sa raz mohla ocitnúť v novej strane, ale v tomto čase o tom neuvažuje: „Ostávam v KDH, a zároveň si uvedomujem, že potrebuje veľké zmeny.“ Starosta košickej mestskej časti Krásna Marek Kažimír, ktorý bol Palkovým kandidátom na podpredsedu pre samosprávu, hovorí: „Ich rozhodnutím som bol zaskočený. Sú to ľudia, ktorí boli chrbtovou kosťou KDH. Stále však verím na obnovu zvnútra.“ Vladimír Palko nepokladá za chybu, že svoje rozhodnutie opustiť KDH oznamoval svojim blízkym a priaznivcom iba deň alebo niekoľko hodín predtým, než sa to dozvedela verejnosť. „Tento náš postup je rešpektovaním slobody, nemôžeme viesť ľudí za ručičku, nechceli sme rozbíjať KDH,“ hovorí Palko a dopĺňa: „Každý vie, že stojíme o jeho podporu, na druhej strane nikoho neverbujeme.“ Záborská však netají svoje sklamanie: „Áno, trochu ma mrzelo, že som bola v dave ľudí, ktorým to povedali na poslednú chvíľu.“ Marek Kažimír sa o tomto rozhodnutí dozvedel až tesne pred tlačovkou, na ktorej palkovci informovali o svojom odchode. Vladimír Palko na adresu týchto hlasov sklamania hovorí: „Niektorí sa tým asi môžu cítiť zranení. Ani pre nás to nebolo ľahké rozhodnutie. Niektoré rozhovory boli veľmi bolestné, pretože sa naše cesty rozdelili, iní to chápali ako niečo celkom samozrejmé“. To pripúšťa aj Anna Zaborská. V jej okrese Prievidza, ktorý minulý rok v súboji Palko – Hrušovský jednoznačne podporoval Vladimíra Palka, vraj panovala veľká ľútosť nad odchodom štyroch poslancov. „Od nikoho som nepočula, že to nemali robiť. No od nikoho som ani nepočula, že by sa plánoval pridať k novej strane,“ tvrdí Záborská.

Zdá sa, že vo voľbách 2010 sa nebude hrať iba o Roberta Fica, ktorého víťazstvo dnes vyzerá ako neodvratné a na ktorého porážke dnes ľahkovážne stavia svoju politickú kariéru Daniel Lipšic. Horšie než veľmi pravdepodobné víťazstvo Fica by bolo, ak by sme mali po roku 2010 s nostalgiou spomínať na časy prvej Ficovej vlády, keď v opozícii sedeli ľudia ako Daniel Lipšic či Vladimír Palko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite