Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Najkrajšie

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Čo môžeme povedať o naozajstnej básni? Že je pekná? Málo. Že je dobrá? Čo to znamená? Že je presná? Nepresné. Že je pravdivá? Nestačí. Že je dokonalá? Niekedy je to iba slovo pre nudu.

Čo môžeme povedať o naozajstnej básni? Že je pekná? Málo. Že je dobrá? Čo to znamená? Že je presná? Nepresné. Že je pravdivá? Nestačí. Že je dokonalá? Niekedy je to iba slovo pre nudu.


Už roky zostavujem virtuálnu antológiu najkrajších slovenských básní. Desať z nich umiestňujem do tohto časopisu dúfajúc, že to poézia aj čitatelia znesú. Napokon, jeden .týždeň do roka s niekoľkými básňami, to sa dá vydržať.

Má milá, premilá...
„Má milá, premilá, poďme na maliny,
budeme se dívat z vršku do doliny,
z vršku do doliny, na zelenú lúčku.“
Horce zaplakala, podala mi rúčku.

„Ach, beda prebeda, mne bídné sirote,
dal si mi ptáčka zest, ožil mi v živote!“
“Když si ty vedela, že jest on surový,
mohla si ho rádnej vyhoditi psovi!“

„Dvíhá se mi, dvíhá na brušku fertuška,
že ma neobsáhne čtyři rífy stužka,
čtyři rífy stužky – ješte je to málo,
ach, beda prebeda, cože se mi stalo?“

Táto báseň anonymného autora/ autorky sa zachovala v rukopisnom zborníčku Jána Gregorca z roku 1828. Je to metaforická, a pritom mrazivo konkrétna obraznosť: ľudský plod ako vtáča v bruchu ženy – môže byť silnejší, a pritom životnejší obraz?

Karol Strmeň: Spomienka
Rozbilo v noci oblok,
na bezkrídly môj muškát
navialo snehu
a do rána ma oziabalo srdce.
Pomyslel som si na Slovensko.

Vlastenecké básne sa už dávno devalvovali tonami fráz a ideologických klišé. Strmeňova báseň je jedno z mála citových vyjadrení lásky k vlasti, pri ktorom nie je súdnemu čitateľovi hanba. Z básne zaznieva smútok a nostalgia, ktoré by sme nikde inde nenašli, iba v Slovanstve.

Jan Hollý: Na kohútka
Milo jačíci
Spevče našého
Dvorca kohútku,
Právo na hidstva
Krála mající!
S cítu budúcej
Náhodi veščec
Krídlama napred
Zatrepa zvučné
Pesňe vidáváš.
Buďto na nočnéj
Hraďbe seďící
Zvestuješ istí
Ďeňňice príchod;
Buďto za ďeňnéj
Chvíľe ze špalka
Neb plota jasní,
S trísek a zemskéj
Ňízkoti šmúrní
Oznamuješ čas.
Však ťebe predca
Ňišt aňi lúbí
Hlásek a ňežné
V prospevu hrdlo,
Ňišt aňi veščí
Duch ňepomáhá:
Neb ku prvému
Dospechu hosťa
Tvój krček ostrá
Podreže britva.

Drobný skvost veľkého mýtotvorcu slovenského národa. Hollý opustil veľké plátna historických dejov, ale na tomto malom priestore dokázal vyjadriť sily života a smrti, ktoré sú v harmonickej rovnováhe, takej príznačnej pre klasicistický životný postoj, ktorý autor vyznáva.


Blažej Belák: ***
Netopier stredného doletu
o stenu vrhal beľmá ucha.
Výr zvečerený cvičil hluchý let.
Prevábny kuvik
striedavo zapaľoval knôty dutých píšťal.
Z pohnutých veží
tiekol šikmý med.
Zátišie s hromom
načalo krajec ticha.
V zášklboch zeme
korene úľov skonštruovali sad.
Pološialený víchor
rozchýril ďatelinový lístok
a stálo na ňom: Mám ťa rád.

Báseň autora, ktorý je neprávom v úzadí. Fascinuje ma ňom kontrast konštruovanej obrazotvornosti, ktorá je komplikovaná a zložitá, a potom tie tri posledné slovíčka, ktoré sú také banálne, a predsa také silné!

Ján Štrasser: Detstvo
Spomínaš si,
ako Tom Sawyer bielil plot?
Tak to už bolo.

Napísať krátku báseň je nesmierne ťažké. V týchto troch riadkoch nachádzam vďaka básnikovi vlastné detstvo, keď som bol sám Tomom Sawyerom. Je v tom ťarcha spomienok aj ich ľahkovážne zahodenie. Ale na to príde človek, až keď je dospelý a dostane do rúk takúto básničku.

Štefan Strážay: Smútok
Pominulo sa svetlo z polí,
zostala slama a jej presné krúžky,
mrzne,
padá ľaliový sneh
na stohy,

ktoré neodleteli.

Viete, ktoré je najsilnejšie miesto v celej tejto básni? Tá pomlčka, tá medzera, ktorá oddeľuje posledný verš od predchádzajúcich. Málokedy sa podarí autori rozzvučať tak ticho, ako to dokázal v tomto prípade Štefan Strážay.

Laco Novomeský: Malé jesenné plátno
Tvar času mizne ukradomky
v zániku;
húf svrčkov brúsi dlhé nože
v trávniku
a namáča ich v krvi ruže
jesennej,
až s lupeňom lupeň na vlažnú zem
skvapne z nej.

Vizuálne veľmi pôsobivá miniatúra pripomína maľbopísanie východných majstrov na hodváb. Obraz svrčkov, ktorí brúsia v tráve dlhé nože – je to také nečakané, a pritom také presné!

Vojtech Kondrót: Stohy
Videl si stohy hrať sa na nožnice?
Videl si stohy prebehovať cez cestu a
videl si stohy plakať
že je zima že sa boja?

Videl si stohy držať sa za ruky?
Videl si stohy bozkávať sa?
Videl si deti stohov?
Videl si malé stohy?

Videl si stohy zomierať a
videl si stohy sťahovať sa do nového bytu?
Videl si stohy zrádzať na druhého?

Videl si stohy zabíjať zajace?
Videl si stohy kradnúť ďatelinu?
Videl si stohy zapaľovať samé seba?

Báseň s pôdorysom sonetu z nedocenenej knižky Stromy s nami tromi. Ja ju vnímam ako decentnú manifestáciu za život, pokoj, mier. Básnička proti agresii, vojne a konfliktom bez toho, aby sa použilo čo len jedno sprofanované slovo.

Samo Vozár: Dokonáno...
Dokonáno, dokonáno!
Pieseň z hrudi sa premyká,
z hniezda svojeho uteká
hniezdo za vtáčkom narieka
spustošenô, zdrancovanô!

Samo Vozár predstavuje odvrátenú tvár slovenského romantizmu. Jeho básne boli dlho nevydané a anonymné. Museli čakať takmer sto rokov, kým sa dostali na svetlo. Posledné dve slová „spustošenô, zdrancovanô“ znejú ako výkrik, toľko zúfalstva je v nich!

Miroslav Válek: Po písmenku
Plakal by som, ale nemám za čím.
Myslel by som, nemám na koho.
Po písmenku si tú pieseň značím,
opíja ma ako alkohol.

Po písmenku, po písmenku ďalšie…
Ani toľkých v abecede niet,
Koľko zrád a podlosti a falše.
Nepozeraj, nie, nedívaj sa späť.

Medzi nami je už všetko jasné;
aj tá láska, aj tie rozchody.

Kameň, kameň zahodený do vody.

Po písmenku mnohí poznajú iba z kongeniálneho zhudobnenia Pavla Hammela. Válek tým vrátil poéziu spevu. Dosiahol v nej jednoduchosť a prostotu bez toho, aby sa čo len obtrel o banalitu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite