Stalo sa to, čo sa očakávalo – vláda schválila návrh školského zákona, ktorý predložil minister Mikolaj. Komuniké z vlády nehovorí, ako dlho trvala diskusia, ale možno odhadovať, že nebola dlhá. Koľkým ministrom sa chce zaoberať obsiahlym zákonom o výchove a vzdelávaní?
Okrem toho – vedia, že času je málo a nejakú reformu treba. Lebo aj Ficova vláda má ambíciu spustiť svoju reformu. Zatiaľ totiž pôsobí len ako kazič reforiem. Aspoň v jednom rezorte by sa rada prezentovala vlastnou reformnou aktivitou. No a práve tú školskú predošlá vláda nezvládla.
Na prvý pohľad nevyzerá školská reforma zložito – čosi zoškrtať, pridať jazyky, znížiť počet žiakov v triede, trošičku ubrať centrálne nariadeného učiva. Nič zložité. A keď je na čele rezortu muž činu, do septembra to máme pod strechou, nie?
Ale také jednoduché to nebude – školská reforma je v skutočnosti zložitejšia ako reforma daňová, a možno aj ako dôchodková. Tu naozaj nestačí mať kvalitný zákon, dobré prepočty či fungujúcu kampaň. Nestačí ani presvedčiť zopár osvietenejších poslancov, aby zdvihli ruku. V tejto reforme treba inak nastaviť celý školský systém a treba pre zmeny nadchnúť tisícky slabo platených a spoločensky ponížených učiteľov. Treba ich pripraviť, vyškoliť, motivovať. Školstvo ako systém má pritom oveľa väčšiu zotrvačnosť ako iné rezorty, prirodzene sa bráni zmenám, ktoré narušujú zabehnutý poriadok.
Iste, mnohí učitelia cítia akútnu potrebu zmeny, cítia ju aj rodičia, reformné očakávania sú čoraz silnejšie, lenže súčasne je v školstve aj strach, obavy a – nedostatok takých učiteľov, ktorí pre úspech reformy urobia prvé aj posledné.
Napríklad, že v časovej tiesni budú ochotní sedieť celé, najmä letné dni nad školskými programami, vyrábať si sami učebné pomôcky či texty pre hodiny, ktoré nebudú učiť podľa centrálnych učebných osnov, ale podľa školského vzdelávacieho programu.
Ján Mikolaj svojím reformným tempom vzbudzuje istý údiv. Okrem toho je tu však aj silný pocit, že Mikolaj sa do reformy pustil hochštaplersky, bez pocitu zodpovednosti. Veď, čo sa jemu môže stať? Akurát, že ho Fico, znepokojený chaosom na školách, napokon odvolá. Paradoxné však je, že ani Mikolajov hlavný spojenec Miron Zelina, ideológ celej reformy, nevystupuje ako človek presvedčený o tom, že je dobre nastavená. Akurát nás všetkých utešuje, že sa to postupne všetko dorieši, lebo je to dlhodobý proces...
Reforme teda chýba silná a dôveryhodná osobnosť, ktorá by vzbudzovala pocit kompetentnosti. Ale chýbajú aj celkom praktické veci – napríklad trh s bohatšou ponukou učebníc. Otcovia reformy sa taktne vyhýbajú aj téme, kto bude lídrom v zavádzaní inšpiratívnych školských programov. Budú to, prirodzene, súkromné školy, ktoré majú kvalitnejších a lepšie motivovaných učiteľov. Ony budú tvorivou dielňou reformy, ich školské vzdelávacie programy sa budú viac či menej legálne kopírovať v ostatných školách. Súkromné školy však táto ľavicová vláda nemá v láske, preto sa o tom nahlas nehovorí. O to viac sa píše, čo sa deje napríklad v predmetovej komisii dejepisu či o zmenách na maďarských školách. Trochu tak vzniká dojem, že celá reforma sa deje najmä kvôli tomu, aby sa do vzdelávacieho procesu dostali témy a názory blízke SNS či Matici slovenskej, a aby sa maďarské školy viac poslovenčili. A aj preto, aby sa ešte stihli minúť eurofondy, určené na rýchle vyškolenie učiteľov jazykov...
V marci má byť školský zákon schválený v parlamente, do dvoch mesiacov má byť hotový štátny vzdelávací program – no a potom sa celá reforma presunie na školy. Tie budú plávať, ako vedia. Niekde bude chaos, niekde pôjde všetko po starom, akurát pár „nadbytočných“ tém sa neodučí. A reformná fajka zhasne.
Bude však po Mikolajovi naše školstvo lepšie? To je otázka, na ktorú sa nedá prikývnuť.
Okrem toho – vedia, že času je málo a nejakú reformu treba. Lebo aj Ficova vláda má ambíciu spustiť svoju reformu. Zatiaľ totiž pôsobí len ako kazič reforiem. Aspoň v jednom rezorte by sa rada prezentovala vlastnou reformnou aktivitou. No a práve tú školskú predošlá vláda nezvládla.
Na prvý pohľad nevyzerá školská reforma zložito – čosi zoškrtať, pridať jazyky, znížiť počet žiakov v triede, trošičku ubrať centrálne nariadeného učiva. Nič zložité. A keď je na čele rezortu muž činu, do septembra to máme pod strechou, nie?
Ale také jednoduché to nebude – školská reforma je v skutočnosti zložitejšia ako reforma daňová, a možno aj ako dôchodková. Tu naozaj nestačí mať kvalitný zákon, dobré prepočty či fungujúcu kampaň. Nestačí ani presvedčiť zopár osvietenejších poslancov, aby zdvihli ruku. V tejto reforme treba inak nastaviť celý školský systém a treba pre zmeny nadchnúť tisícky slabo platených a spoločensky ponížených učiteľov. Treba ich pripraviť, vyškoliť, motivovať. Školstvo ako systém má pritom oveľa väčšiu zotrvačnosť ako iné rezorty, prirodzene sa bráni zmenám, ktoré narušujú zabehnutý poriadok.
Iste, mnohí učitelia cítia akútnu potrebu zmeny, cítia ju aj rodičia, reformné očakávania sú čoraz silnejšie, lenže súčasne je v školstve aj strach, obavy a – nedostatok takých učiteľov, ktorí pre úspech reformy urobia prvé aj posledné.
Napríklad, že v časovej tiesni budú ochotní sedieť celé, najmä letné dni nad školskými programami, vyrábať si sami učebné pomôcky či texty pre hodiny, ktoré nebudú učiť podľa centrálnych učebných osnov, ale podľa školského vzdelávacieho programu.
Ján Mikolaj svojím reformným tempom vzbudzuje istý údiv. Okrem toho je tu však aj silný pocit, že Mikolaj sa do reformy pustil hochštaplersky, bez pocitu zodpovednosti. Veď, čo sa jemu môže stať? Akurát, že ho Fico, znepokojený chaosom na školách, napokon odvolá. Paradoxné však je, že ani Mikolajov hlavný spojenec Miron Zelina, ideológ celej reformy, nevystupuje ako človek presvedčený o tom, že je dobre nastavená. Akurát nás všetkých utešuje, že sa to postupne všetko dorieši, lebo je to dlhodobý proces...
Reforme teda chýba silná a dôveryhodná osobnosť, ktorá by vzbudzovala pocit kompetentnosti. Ale chýbajú aj celkom praktické veci – napríklad trh s bohatšou ponukou učebníc. Otcovia reformy sa taktne vyhýbajú aj téme, kto bude lídrom v zavádzaní inšpiratívnych školských programov. Budú to, prirodzene, súkromné školy, ktoré majú kvalitnejších a lepšie motivovaných učiteľov. Ony budú tvorivou dielňou reformy, ich školské vzdelávacie programy sa budú viac či menej legálne kopírovať v ostatných školách. Súkromné školy však táto ľavicová vláda nemá v láske, preto sa o tom nahlas nehovorí. O to viac sa píše, čo sa deje napríklad v predmetovej komisii dejepisu či o zmenách na maďarských školách. Trochu tak vzniká dojem, že celá reforma sa deje najmä kvôli tomu, aby sa do vzdelávacieho procesu dostali témy a názory blízke SNS či Matici slovenskej, a aby sa maďarské školy viac poslovenčili. A aj preto, aby sa ešte stihli minúť eurofondy, určené na rýchle vyškolenie učiteľov jazykov...
V marci má byť školský zákon schválený v parlamente, do dvoch mesiacov má byť hotový štátny vzdelávací program – no a potom sa celá reforma presunie na školy. Tie budú plávať, ako vedia. Niekde bude chaos, niekde pôjde všetko po starom, akurát pár „nadbytočných“ tém sa neodučí. A reformná fajka zhasne.
Bude však po Mikolajovi naše školstvo lepšie? To je otázka, na ktorú sa nedá prikývnuť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.