Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V kantóne číslo 10

.martin Leidenfrost .časopis .klub

Cudzokrajný párik cestuje bosnianskym západom neďaleko chorvátskej Adrie. On šoféruje, ona fotí. Prechádzajú širokým údolím, šťavnato zelenými lúkami, kopanicami.

Niektoré domy sú zničené, takmer všetky opustené, bez okien a bez striech. „Víkendový dom tu zrejme dostať za výhodnú cenu," žartujú najprv obaja, „môže sa stať, že by to tu roztrhalo psa na prechádzke".
Uvidia tabuľu varujúcu pred mínami. Nespočetné hrubé stavby domov, do ktorých sa nikdy nikto nenasťahoval. Stromy, ktoré vyrastajú z ruín.
„Aké musí byť skľučujúce bývať tu, mať to stále pred očami." Žena spustí fotoaparát, zmĺkne. Je príliš mladá na to, aby túto vojnu videla čo i len v televízii.
„Aj to je Európa," povie ešte muž, „a načo to bolo dobré"? Potom mlčia. Žene sa tisnú slzy do očí.
Prichádzajú do mestečka Bosansko Grahovo. Dobyté teritórium, v tomto prípade dobyli Chorváti Srbov. Cestujúci  nevideli v hlavnom meste kantónu nič iné než chorvátske káro, a šéf tlačového oddelenia kantonálnej vlády im povedal, že nemá žiadne údaje o Srboch, čo zotrvávajú na severe. Prečo sa jeho kantón nazýva ešte stále „Kantón číslo 10"? „To je dlhý príbeh."
Hlavné námestie vyzerá ako vo vojne. Kultúrny dom je zuhoľnatený, pred konštrukciou hotela Sarajevo horí zhrdzavená skládka odpadu. Plagát nad Caffe Forecer Clib pripomína posledné leto, sté výročie od vypuknutia prvej svetovej vojny: „Gavrilo Princip – buďte verní sebe a buďte slobodní!" Okolo postávajúci a posedávajúci ľudia sú zväčša Srbi, atmosféra je cigánska. Ožran páru šepoce, že je Chorvát, ale bojoval za srbskú stranu: „Ako všetci, ktorých tu navôkol vidíte." Výrazné nebojácne fyziognómie, Desperados.
Pár sa vydáva k rodnému domu mládenca, ktorý v roku 1914 zastrelil rakúskeho nasledovníka trónu. Aj v katastrálnej obci Obljaj sú zničené domy. Z 38 rodín ostalo 20 osôb, hovorí jeden starý Srb. Renovovaný rodný dom vonia po čerstvom dreve a  studenom kameni. Niet tam žiadneho strážcu múzea, no dvere sú otvorené nonstop. Pár sa posadí na tvrdú posteľ. Deka škriabe, vtáci štebocú do ticha. Dlhý bozk.
Pár odprevadia k chlapíkovi v zafúľaných trenkách. Sám sa predstavuje ako Graf, a keďže premával k moru na dobre platiacich nórskych lodiach na plyn, hovoria mu tu „Popeye". Šesťdesiatjedenročný Graf pózuje pred pamätnou tabuľou. Je školený, žongluje so svojimi knihami o Principovi, minulý rok s ním robili rozhovory televízie z celého sveta a New York Times.
Žije sám, jeho dom je obrovský. Prízemie je prázdne, „dva-tri mesiace" tam mal reštauráciu. Ukazuje fotku, „4.HV, 2.PB SPLIT" je tu natreté na bielej stene domu. „To boli Chorváti generála Gotovinu, spálili všetkých mojich 400 kníh."
Označuje sa za rockera a pacifistu, na pulte pustí Beatles, „ja sám som nebojoval. Ale som najväčší expert na Principa". – „Na svete?" – „V tejto krajine." – „Bol atentát správny?" – „Áno, Rakúšania boli okupanti. Už grécki filozofi schvaľovali vraždu tyrana." – „Bol František Ferdinand tyran?" – „Áno."
Popeye odvedie pár na prvé poschodia. Nespočetné postele a lôžka, všetko je pripravené. V ktorej posteli ráčia spať? „V žiadnej, spím inde." Čaká na turistu, na 101. výročie sa sem však neunúva ani noha, tohto roku mal len pár slovinských pútnikov do Medžugoria. „Nechcete prenocovať?" pýta sa, „za desať eur!" Predstava, že sa pri pálenej slivovici Grafa Popeya bude diskutovať o vražde tyrana a Jimovi Morrisonovi, je lákavá. Napriek tomu pár kantón číslo 10 opúšťa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite