Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Poklad na striebornom plátne

.martin Plch .časopis .téma

Dielo Karla Maya vychádzalo v Československu v obrovských nákladoch a ovplyvnilo tisíce čitateľov. K povinnej výbave intelektuálneho snoba síce pri vyslovení spisovateľovho mena patrí ironický úškrn a poznámka: „Veď v Amerike ani nikdy nebol!“ Je to však podobné konštatovanie, ako že Franz Kafka nikdy nebol chrobák.

.medveďobijcov syn
V Česku vychádzali knihy Karla Maya už v časoch monarchie. Roku 1888 vydal Josef Richard Vilímek v časopise Naší mládeži román Syn lovce medvědů. V období vrcholiaceho národného obrodenia a odporu proti nemeckému živlu však predstavoval nemecký spisovateľ pre mládež problém. Vydavateľ preto jeho meno nenápadne počeštil – autor sa už nevolal Karl, ale Karel a v niektorých vydaniach sa dokonca Nemci zmenili na Francúzov. Vydavateľstvo Toužimský & Moravec, známe vydávaním dodnes vysoko cenených mayoviek, dalo v roku 1936 na trh aj slovenský preklad Syna Lovca medveďov pod názvom Medveďobijcov syn.
Tento román má zvláštne postavenie v histórii vydávania Mayovho diela v Československu, pretože po dlhých rokoch zákazu bol prvým, ktorý komunistická cenzúra uvoľnila roku 1958 na vydanie. Ľady stalinizmu pomaly pukali a Česi aj Slováci boli lační po príbehoch z Divokého západu. Westerny sa u nás navyše nepremietali ani počas vojny, bolo teda čo doháňať.

.euro-western
V päťdesiatych rokoch bol západonemecký filmový priemysel v kríze. Rozmach televízie, ale aj nízka kvalita domácej produkcie spôsobili krach produkčných i distribučných spoločností. Mladý producent Horst Wendlandt (1922 – 2002) sa roku 1961 stal spolumajiteľom filmovej spoločnosti Rialto Film a hneď sa pustil do tvorby filmov inšpirovaných detektívkami Edgara Wallacea. Úspech sa dostavil okamžite. Wendlandta to inšpirovalo vrhnúť sa do ešte riskantnejšieho podniku: natočiť euro-western podľa predlohy Karla Maya. Podľa dodnes tradovanej legendy ho k tomu primal jeho deväťročný syn Matthias, veľký milovník diela saského fantastu. Sám Wendlandt nikdy nič od Maya nečítal, mal však čuch na dobrý námet.
V Nemecku dovtedy vzniklo šesť filmových adaptácií mayoviek. Všetky však boli natočené výlučne podľa orientálnych románov kultového autora, pretože nikto nemal tú „drzosť“ pustiť sa do westernu. Až Wendlandt pochopil, kde leží skutočné eldorádo. Najal režiséra Haralda Reinla, ktorý kedysi pôsobil ako prvý asistent Leni Riefenstahlovej a známym sa stal vďaka takzvaným „heimat“ filmom, teda romantickým snímkam opisujúcim čistý a neskazený život obyvateľov nemeckého vidieka. Okrem toho sa Wendlandt spojil  s juhoslovanskou spoločnosťou Jadran film, investoval neuveriteľných tri a pol milióna západonemeckých mariek a vyrazil do Chorvátska.

.old Shatterhand
O predstaviteľovi Old Shatterhanda nepochyboval ani na chvíľu. Lex Barker, človek zo zámožnej americkej rodiny, absolvent Princeton University a vojnový veterán, už úspešne začal svoju hereckú kariéru. Vďaka filmu Tarzanova čarovná fontána  sa Barker stal hviezdou. Krížom cez strieborné plátno sa jeho atletická postava vznášala ponad prales v piatich neobyčajne úspešných snímkach o Tarzanovi. No keď jeho kariéra začala v Amerike stagnovať, zbalil si kufre a zamieril na starý kontitent.
Európa sa práve prebúdzala z ruín svetovej vojny. Najmä jej západná časť po dlhom období pôstu, spôsobeného fašizmom i nacizmom dychtila po klasickom americkom hrdinovi, najlepšie pištoľníkovi z Divokého západu. Lenže širokouhlé strieborné plátno ovládli antickí a biblickí hrdinovia. V talianskych štúdiách Cinecittà vznikali pod taktovkou amerických režisérov epické diela ako Ben Hur či Kleopatra. Po katastrofálnom neúspechu Kleopatry sa Američania vrátili za veľkú mláku a Európania si túžobne očakávaný tovar museli vyrobiť sami. No potrebovali americké tváre. A tak sa do Talianska vypravil nielen Lex Barker, ale neskôr aj mladý Clint Eastwood či Charles Bronson.

.náčelník Apačov
Wendlandt videl Lovca jeleňov, v ktorom Barker exceloval, a hneď vedel, že Barker je presne tým mužom, ku ktorému pokorené Nemecko môže vzhliadať. Producentovi však chýbal náčelník Apačov. Režisér mu síce predstavil niekoľkých skutočných indiánskych hercov, ale na producenta pôsobili až príliš realisticky a krvilačne. Potreboval romantický zjav. Winnetoua, ktorý by sa mohol stať idolom. Chvíľu uvažoval o  legendárnom predstaviteľovi Draculu a Frankensteina Christopherovi Lee a do jeho hľadáčika sa dostal aj mladý Horst Buchholtz, ktorý sa len nedávno preslávil ako mexický pištoľník Chico v  úspešnom westerne Sedem statočných (1960). Nechcel natočiť realistický film, ale dobrodružnú zábavu pre celú rodinu. Natáčanie pri Plitvických jazerách už bolo v plnom prúde, keď Wendlandt na festivale v Berlíne zazrel neznámeho francúzskeho herca Pierra Bricea. Ten neskôr spomínal, že ho uprene zazerajúci bradatý muž neuveriteľne znervózňoval, pretože ho považoval za dotieravého homosexuála.    
Práve objavený predstaviteľ náčelníka Apačov sa narodil 6. februára 1928 ako Pierre Louis Baron de Bris a bol príslušníkom starého šľachtického rodu. Počas vojny aktívne spolupracoval s odbojom a už ako maloletý podstúpil krutý výsluch na gestape. Po oslobodení vyštudoval námornú akadémiu, absolvoval tvrdý vojenský výcvik v Alžírsku a neskôr sa dobrovoľne prihlásil do vojny v Indočíne. Po návrate do civilu sa živil ako predavač, tanečník a príležitostný fotomodel. Čoraz väčšmi ho však priťahoval svet divadla i filmu a svoje skromné honoráre preto utrácal na herecké kurzy.
Prvú filmovú úlohu získal roku 1955 vo francúzsko-talianskej kriminálke On vybuchne. Nasledovali ďalšie snímky po boku budúcich hviezd Alaina Delona a Jeana-Paula Belmonda, no výraznejší úspech stále neprichádzal. Koncom päťdesiatych rokov sa presunul do Ríma, ktorý bol v tom čase mekkou filmového sveta. Tu natáčal jeden film za druhým, no väčšinou išlo o vtedy obľúbené historické „sandálové“ snímky na jedno použitie.
V roku 1962 získal hlavnú úlohu v úspešnej španielskej kriminálke Zlodeji, ktorá zastupovala Španielsko na filmovom festivale v Berlíne. Práve tam sa odohralo osudové stretnutie s producentom Horstom Wendlandtom, ktorý už dlhé týždne márne hľadal vhodného predstaviteľa Winnetoua pre svoj nový film Poklad na Striebornom jazere. Len čo producent zazrel ušľachtilú tvár mladého Bretónca, pochopil, že náčelník Apačov sedí pred ním. Pierre Brice spočiatku jeho nadšenie nezdieľal. O Karlovi Mayovi nikdy ani nechyroval a nezdala sa mu ani predstava, že by mal stvárniť Indiána v nemeckom westerne. Nakoniec si však prečítal prvých päť kapitol románu Winnetou  a keď zistil, že účasť prisľúbilo niekoľko medzinárodných hviezd, zmluvu podpísal. Zvyšok je už príbeh o nesmrteľnej sláve, úspechu a veľkých peniazoch.
Dvanásteho decembra 1962 mal Poklad na striebornom jazere premiéru v kine Universum v Stuttgarte a dodnes ostáva najväčším nemeckým kasovým trhákom povojnovej éry. Honorár predstaviteľa Old Shatterhanda bol neuveriteľných 120 000 nemeckých mariek, zatiaľ čo Pierre Brice si za náčelníka Apačov zatiaľ odniesol iba 42 000. Vďaka krásnym exteriérom, famóznej hudbe Martina Böttchera, vynikajúcej kamere Ernsta W. Kalinke, dokonale vyváženej porcii humoru, romantiky a dobrodružstva i hereckým výkonom slávil úspech po celom svete, dokonca aj v Sovietskom zväze a Spojených štátoch.

.červený gentleman
Vlna nadšenia zasiahla aj Československo. V čase, keď na berlínskom múre ešte len zasychala malta a súdruhovia z NDR sa mayovkám pokúšali čeliť vlastnými „indiánkami“ so srbským učiteľom telocviku Gojkom Mitićom v hlavnej úlohe, spoznali Česi i Slováci, ako má vyzerať skutočný „červený gentleman“. Roku 1963 bol Poklad na Striebornom jazere zakúpený do československej distribúcie a premiéra bola 8. mája 1964 v pražskom kine Alfa na Václavskom námestí. Film sa tu bez prerušenia premietal do 17. septembra, teda sedemnásť týždňov. Pauzu v premietaní nespôsobil pokles záujmu divákov, ale nadchádzajúci Mesiac československo-sovietskeho priateľstva a s ním spojená prehliadka najnovších klenotov sovietskej kinematografie. Úspech filmu bol nevídaný a len do konca roku 1965 zarobil 28 miliónov korún.
V ČSSR sa strhla mayovská mánia. Vychádzali odznaky, pohľadnice, zrkadielka i bižutéria s motívmi z winnetouoviek. Obrázky z milovaných filmov zvyšovali aj predajnosť mliečnych výrobkov a baleného pečiva. Všetko, na čom sa len mihla akokoľvek mizerne reprodukovaná podobizeň niektorého z hrdinov, malo predajnosť zaručenú. A keďže si v tých časoch u nás nikto z autorských práv ťažkú hlavu nerobil, Old Shatterhand a Winnetou sa na budovateľov socializmu zubili aj z fliaš so zaváranou kapustou. V šesťdesiatych rokoch bolo u nás do distribúcie uvedených päť klasických mayoviek a vždy s veľkolepým diváckym ohlasom. Zaujímavosťou je, že širokouhlá snímka Old Shatterhand  (1963) bola u nás mládeži neprístupná do 15 rokov vďaka krátkemu záberu nahej Indiánky skáčucej do spenených vĺn pod vodopádom. Pre film Winnetou III., Posledný výstrel vznikla dokonca ojedinelá slovenská verzia. Náčelníka Apačov daboval Michal Dočolomanský a jeho bieleho brata Štefan Kvietik. Koncom sedemdesiatych rokov sa potom v rámci letných Filmových festivalov pracujúcich premietalo šesť premiérových mayoviek.

.fenomén
Poklad na Striebornom jazere, ktorý len v Nemecku videlo v prvej vlne tri milióny divákov, spustil celú sériu pokračovaní. No nezaháľala ani konkurencia. V produkcii filmového mogula Arthura Braunera stvárnil Barker titulnú postavu výpravného veľkofilmu Old Shatterhand, ktorého réžiou bol poverený bratislavský rodák Leopold Lahola. Ten však svoju úlohu nezvládol a týždeň pred natáčaním ho nahradil skúsenejší rutinér Hugo Fregonese.
Barker i Brice v tom období nakrúcali päť až sedem filmov ročne a ich meno zaručovalo obrovskú návštevnosť kín. Zatiaľ čo sa Lex Barker v konkurenčných projektoch preháňal po Oriente ako Kara ben Nemsi a po Mexiku ako tajný kuriér ríšskeho kancelára Bismarcka Dr. Sternau, Pierre Brice ostal Winnetouom. Pre pripravovanú adaptáciu románu Syn Lovca medveďov získal Horst Wendlandt slávneho anglického herca Stewarta Grangera, ktorý sa presadil v Hollywoode. Postavu Old Shatterhanda preto rýchlo vystriedal Old Surehand a Barkera nahradil Granger. Snímka Medzi supmi (1965) síce ešte slávila úspech, ale niečo sa predsa len zmenilo. Hollywoodska hviezda dávala až príliš najavo, čo si myslí o hereckých kvalitách svojho francúzskeho kolegu a navyše nezakrývala svoje opovrhnutie nad týmto európskym pokusom o klasický zaoceánsky žáner. Uniklo mu totiž, že filmové mayovky nie sú kovbojkami v pravom zmysle slova. Zatiaľ čo v klasických westernoch ide predovšetkým o konflikt či pomstu, v mayovkách je v popredí boj dobra so zlom a majú teda bližšie k rozprávkam. Winnetou musel v spoločnosti Old Surehanda pretrpieť ešte filmy Petrolejový princ (1965) a Old Surehand (1965). Roku 1965 Pierre Brice takmer neopustil Chorvátsko a so svojím pokrvným bratom sa stretol vo vyvrcholení mayovskej série, filme Winnetou III., Posledný výstrel.
Napriek neutíchajúcim masovým prejavom nevôle celej fanúšikovskej základne sa producent rozhodol nechať náčelníka Apačov zomrieť. Brice a Barker sa rovnako ako ich postavy stali nerozlučnými priateľmi a spolu sa ocitli na filmovom Olympe. Priamo z Chorvátska odcestovali do Španielska, kde pod režijnou taktovkou amerického veterána Sheldona Reynoldsa natočili Peklo Manitoby (1965), zaujímavý film, ktorý kombinoval tradičný hollywoodsky western s prvkami italo-westernu.
Upadajúca úroveň Wendlandtových produkcií a najmä nástup tvrdšieho a prepracovanejšieho italo-westernu postupne vytláčali vlnu záujmu o romantické mayovky. Film Winnetou a Old Shatterhand v Údolí smrti (1968) vznikol hlavne vďaka čitateľskej akcii časopisu Bravo a stal sa labuťou piesňou celej série. Potom už s Old Shatterhandom stotožnený Barker stratil v Európe prácu. Márne dúfal, že kariéru znovu naštartuje v Amerike a tri dni po svojich 54. narodeninách umrel na infarkt.

.navždy náčelník
Pierre Brice sa v mysliach filmových fanúšikov, ale aj bežných ľudí stal doživotným náčelníkom Apačov. Sporadicky nakrúcal filmy, z ktorých asi najslávnejší je francúzsko-rumunský epos Dákovia (1967) uvádzaný aj u nás, no Winnetouovho tieňa sa nikdy nezbavil. Roku 1980 produkoval neveľmi úspešný ekologicky ladený televízny seriál Môj priateľ Winnetou a o rok neskôr sa vo svojej osudovej úlohe mihol v západonemeckej komédii Nežní zmätkári, kde mu ako náhodný adept na Old Shatterhanda sekundoval slávny nemecký zabávač a príležitostný herec Thomas Gottschalk.
Ako náčelník Apačov sa Brice pravidelne objavoval na scénach letných mayovských divadelných slávností. Posledný raz vkĺzol do indiánskeho kostýmu v roku 1998 v dvojdielnej televíznej snímke Winnetouov návrat. Príbeh o tom, že slávny náčelník svoju smrť len predstieral a po dlhých rokoch sa vracia brániť slabých a utláčaných, nezachránila ani hudba osvedčeného Martina Böttchera, ani herecká účasť Juraja Kukuru ako hlavného zlosyna so symbolickým menom DeWill.
Počas vojen v bývalej Juhoslávii bol humanitárny konvoj, ktorý inšpiroval a realizoval Pierre Brice, jedným z najvyťaženejších a najúspešnejších v tejto krajine. Meno predstaviteľa náčelníka Apačov na kamiónoch zaručovalo bezproblémový prechod po celej oblasti. Ozbrojené skupiny najrozličnejších konfesií a národností mu mávali na pozdrav, zbiehali z hôr a dávali sa s usmievavým Francúzom fotografovať. Roku 2004 napísal úspešné pamäti s príznačným názvom Winnetou a ja, môj skutočný život, nahral dva albumy šansónov a naďalej sa venoval charitatívnej činnosti.
Niekoľko mesiacov pred svojou smrťou sa pre istý nemecký denník vyjadril: „Som veriaci a viem, že tam, kam idem, opäť stretnem ľudí, ktorých som mal rád.“ Je preto zrejmé, že práve v tejto chvíli sa opäť preháňa po rozľahlých prériách Večných lovísk na svojom vraníkovi a po jeho boku cvála Lex Barker. Howgh.
.autor je vydavateľ a dokumentarista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite