Značnú pozornosť nedávno vyvolala kniha Syn správce sirotčince od Adama Johnsona (Fortuna Libri, 2014), za ktorú získal autor v roku 2013 Pulitzerovu cenu. V anglicky hovoriacich krajinách zažíva úspech kniha Suki Kimovej Without You There’s No Us (Crown, 2014), ktorá je portrétom krajiny, ako ju vidí Juhokórejčanka, ktorej rodina emigrovala do USA a samotná Suki Kim navštívila komunistickú Kóreu ako novinárka aj ako učiteľka. Druhú skúsenosť opísala v spomínanej knihe a dych propagandy, s ktorým sa stretla medzi kórejskými vysokoškolákmi, musí každého čitateľa šokovať. V českom preklade v posledných týždňoch vyšli ďalšie dve knihy, medzinárodný bestseller Milovaný vůdce od Čang Čin-songa (Cpress, 2015), ktorý opisuje fungovanie totalitného mechanizmu zvnútra a Tady je ráj od Hjoka Kanga (Ikar, 2015), chlapca, ktorý momentálne žije v Južnej Kórei. Jeho kniha je spomienkami dieťaťa na hladomor v 90. rokoch, na utrpenie chudobných a stratégie holého prežitia, ak to tak možno povedať. Nie je to práve Solženicyn, napokon, autor je ročník 1986, ale reálie, ktoré opisuje, sú za hranicami bežnej predstavivosti.
Kangov príbeh má happyend, jeho rodina mala šťastie, prežila a emigrovala. Mala totiž príbuzných v Japonsku, ktorým sa darilo občas poslať nejaké peniaze, vďaka čomu v ťažkých časoch prežili. Žiadna idylka to však nebola: „Dostával jsem dvě ‚jídla' denně, což představovalo průhlednou polévku s několika listy zeleniny a kukuřičnými nudlemi. Občas i sójový sýr.” Tak vyzerali dobré časy predtým, než naplno prepukol hladomor. „Jako předzvěst toho, co přijde, jsem už vídal z okna domu lidi, naše sousedy – většinou dobře oblečené postavy – jak sbírají trávu, stromovou kůru, tu hlavně z borovic nebo z nejrůznějších keřů, na svazích vedlejší hory, aby měli co jíst.” O pojedaní kôry v severnej Kórei sa vtedy písalo aj v našich novinách, menej sa už písalo o tom, čo nasledovalo: „..kůru nejprve nastrouhali a pak ji nechali přejít varem, než ji pozřeli. Těm nebožákům se pak nevedlo o moc lépe: ze dne na den jim otekl obličej a nakonec stejně zemřeli.”
Kang opisuje všetko, čo si ako dieťa všimol: klesajúci počet detí v škole, strácajúci sa susedia, čoraz viac prázdnych domov, neustále prehliadky a kontroly, zatýkanie, smrť. A ešte deti, takzvané lastovičky: „Lidé těm bandám žebráčků přezdívali čebi – doslova to znamená vlaštovka. Tenhle pták, co na podzim odlétá a na jaře se vrací, stejně jako ty deti neustále shání potravu a teplé místo.” Ľudia jedli všetko: najmä trávu, kôru, listy, keď mali šťastie, boli to listy hrachu alebo papriky. Snažili sa niečo si dopestovať, to znamenalo políčka neustále strážiť pred zlodejmi. Hjok Kang opisuje, ako sa stal súčasťou „chuligánskej” partie, ktorá chodila kradnúť ovocie a zeleninu do straníckych objektov, do najlepších záhrad, ktoré mali pre seba vyhradené prílušníci režimu. Alebo tiež ako sa dostali k mäsu: občas to bol hmyz (vážka chutí ako „bravčové”), občas hlodavci, inokedy vtáci. Hlodavcom, najmä škrečkom, vypaľovali diery, aby ich inou dierou vyhnali von. Keď ich chytili, priviazali im o telo špagátik a tie ich potom doviedli v svojich podzemných skrýšach a tuneloch až k zásobám, zväčša ryži a nejakým semenám, ktoré potom zjedli. Tučných a mladých hlodavcov nechávali žiť, aby sa k nim neskôr vrátili po nové zásoby jedla, chudých zabili a zjedli. Alebo ich občas použili ako návnay pre vtáky, tie potom chytili do pasce a buď predali alebo zjedli. Dávali na rady starších, Kangova babka im napríkld hovorila, aby nejedli priveľa havranov: „pokud člověk jí příliš kkamakü (havrana), může mu pokožka zčernat, stane se černým, tedy kkama, jak říká jedno staré pořekadlo.”
Samozrejme, ako v každom komunistickom režime, aj tu bola obrovská nerovnosť: Na štátnej farbe, prísne stráženej, sa chovali lososy a pstruhy, vraj na export. Raz, keď výdatné dažde spôsobili preliatie nádrží, sa do potoka, ktorým odchádzala voda, dostali aj desiatky týchto „skvostných rýb”. „Vyvolalo to úplné vzbouření lidu.” Hladujúci ľudia sa vrhali do potokov a holými rukami chytali chované ryby.
Severokórejský režim funguje výrazne inak, ako fungoval ten náš: je represívnejší, krutejší. Ak napríklad vodca rozhodne o poprave nejakého úradníka, opatrenia nie sú zamerané len proti nemu a jeho priamej rodine, ale aj širšej rodine, napríklad bratrancom, pri starších až po tretiu generáciu v ďalšom pokolení. Tak vyzerá skutočná totalita. Aj život v susednej Číne je oproti tomu raj.
Kangov príbeh má happyend, jeho rodina mala šťastie, prežila a emigrovala. Mala totiž príbuzných v Japonsku, ktorým sa darilo občas poslať nejaké peniaze, vďaka čomu v ťažkých časoch prežili. Žiadna idylka to však nebola: „Dostával jsem dvě ‚jídla' denně, což představovalo průhlednou polévku s několika listy zeleniny a kukuřičnými nudlemi. Občas i sójový sýr.” Tak vyzerali dobré časy predtým, než naplno prepukol hladomor. „Jako předzvěst toho, co přijde, jsem už vídal z okna domu lidi, naše sousedy – většinou dobře oblečené postavy – jak sbírají trávu, stromovou kůru, tu hlavně z borovic nebo z nejrůznějších keřů, na svazích vedlejší hory, aby měli co jíst.” O pojedaní kôry v severnej Kórei sa vtedy písalo aj v našich novinách, menej sa už písalo o tom, čo nasledovalo: „..kůru nejprve nastrouhali a pak ji nechali přejít varem, než ji pozřeli. Těm nebožákům se pak nevedlo o moc lépe: ze dne na den jim otekl obličej a nakonec stejně zemřeli.”
Kang opisuje všetko, čo si ako dieťa všimol: klesajúci počet detí v škole, strácajúci sa susedia, čoraz viac prázdnych domov, neustále prehliadky a kontroly, zatýkanie, smrť. A ešte deti, takzvané lastovičky: „Lidé těm bandám žebráčků přezdívali čebi – doslova to znamená vlaštovka. Tenhle pták, co na podzim odlétá a na jaře se vrací, stejně jako ty deti neustále shání potravu a teplé místo.” Ľudia jedli všetko: najmä trávu, kôru, listy, keď mali šťastie, boli to listy hrachu alebo papriky. Snažili sa niečo si dopestovať, to znamenalo políčka neustále strážiť pred zlodejmi. Hjok Kang opisuje, ako sa stal súčasťou „chuligánskej” partie, ktorá chodila kradnúť ovocie a zeleninu do straníckych objektov, do najlepších záhrad, ktoré mali pre seba vyhradené prílušníci režimu. Alebo tiež ako sa dostali k mäsu: občas to bol hmyz (vážka chutí ako „bravčové”), občas hlodavci, inokedy vtáci. Hlodavcom, najmä škrečkom, vypaľovali diery, aby ich inou dierou vyhnali von. Keď ich chytili, priviazali im o telo špagátik a tie ich potom doviedli v svojich podzemných skrýšach a tuneloch až k zásobám, zväčša ryži a nejakým semenám, ktoré potom zjedli. Tučných a mladých hlodavcov nechávali žiť, aby sa k nim neskôr vrátili po nové zásoby jedla, chudých zabili a zjedli. Alebo ich občas použili ako návnay pre vtáky, tie potom chytili do pasce a buď predali alebo zjedli. Dávali na rady starších, Kangova babka im napríkld hovorila, aby nejedli priveľa havranov: „pokud člověk jí příliš kkamakü (havrana), může mu pokožka zčernat, stane se černým, tedy kkama, jak říká jedno staré pořekadlo.”
Samozrejme, ako v každom komunistickom režime, aj tu bola obrovská nerovnosť: Na štátnej farbe, prísne stráženej, sa chovali lososy a pstruhy, vraj na export. Raz, keď výdatné dažde spôsobili preliatie nádrží, sa do potoka, ktorým odchádzala voda, dostali aj desiatky týchto „skvostných rýb”. „Vyvolalo to úplné vzbouření lidu.” Hladujúci ľudia sa vrhali do potokov a holými rukami chytali chované ryby.
Severokórejský režim funguje výrazne inak, ako fungoval ten náš: je represívnejší, krutejší. Ak napríklad vodca rozhodne o poprave nejakého úradníka, opatrenia nie sú zamerané len proti nemu a jeho priamej rodine, ale aj širšej rodine, napríklad bratrancom, pri starších až po tretiu generáciu v ďalšom pokolení. Tak vyzerá skutočná totalita. Aj život v susednej Číne je oproti tomu raj.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.